Nad stanmi sa vznášajú farebné balóny s menami tých, ktorí prišli na desiaty ročník festivalu v severomoravskom meste. Nevieme, kde ich rozdávajú, ale keďže ich majú takmer všetci, funkcia rozoznania svojho miesta nocľahu od ostatných očividne padá. Opäť je tu šesť ženských a šesť mužských spŕch, za ktoré si, rovnako ako za stanovanie, zaplatíme. Nie veľa, ale predsa. Hneď vedľa spŕch je však pivný stan, v ktorom sa vlani hralo aj na kovové veko odpadkového koša ešte ráno o ôsmej. Teraz naň ktosi nalepil nafukovaciu gitaru a názov napísaný na kuse kartóna: Bar pod kytarou – nonstop. Na toi toikách sa zasa vynímajú nápisy výrobcu toaletného papiera zabezpečujúceho, podľa vlastných slov, celkom príjemné chvíle, veď „rockerova slast není jenom chlast“. Colours of Ostrava je skvelý festival. .štyri dni farieb
To, že si hovorí „farebný“, vôbec nie je náhodné. Stále razí ideu, že každý si z neho odnesie celkom odlišné meno headlinera. Široký záber domácich kapiel, world music, etna, jazzu, soulu či funku, rockových kapiel aj elektroniky môže kdekoho zmiasť. O čo tým organizátorom ide? Nemôžu predsa chcieť všetko. Naopak, môžu a chcú. A dokonca to celkom dobre funguje. Kostol, ktorý je jednou zo scén, je napoludnie plný až po okraj a v závere koncertu Lenky Dusilovej s Eternal Seekers zažívame zimomriavkové standing ovation. New York Stage so skutočnou pulzujúcou klubovou atmosférou, kde si hudobníci po vystúpení pokojne sadnú medzi hostí festivalu na pohár červeného, aby si vychutnali ďalších Newyorčanov, sa radšej neoplatí opúšťať. Kulisa stromov na pódiu Park Stage pristane mámivej Lise Hannigan a jej kapele a neskôr v noci aj pôvabnej Andrey Triane. V presscentre sa živo debatuje o tom, či predsa len Apollo 440 zdolali v žúrovaní PIL, ktorí „pařili“ do piatej. Všetko tu ladí, aj zelená s modrou, aj ružová s divokým, šialeným Grindermanom, ale nepredbiehajme.
Salifa Keitu by sme možno pred piatimi rokmi, keď bol v Ostrave po prvýkrát, pokojne vynechali. Programový text by mohol zvučať superlatívmi o jednom z najlepších hlasov sveta aj o kráľovi africkej hudby, nebyť jeho tohtoročnej výberovky Anthology, ktorá sa nám dostala pred časom do rúk. Niečo na tom čiernom hlase z Mali, ktorý sa narodil do kože albína, je. To niečo je asi rovnako prapodivné a takmer nepredstaviteľné ako on sám. Je čierny, jeho koža je biela, takže je biely a jeho krv je čierna – takto to spieva v jednej svojej skladbe na inom albume – La Différence. Medzi ním a hudbou však už nie je žiadna prekážka, žiaden rozdiel. V sobotu večer vystúpil na hlavné pódium v bielych teniskách, oblečený v texaskách a rifľovej košeli s bielym klobúčikom na hlave. Takto by si ohlasovaného afrického šamana predstavoval asi málokto. Jeho jemne nezainteresované, flegmatické prechádzanie sa po scéne počas prvej pesničky tiež trochu miatlo. Všetko sa však vzápätí vysvetlilo niekoľkými výskokmi a ironickým úškrnom. Ten mu oplatila početná zostava hudobníkov, vrátane pôvabných speváčok, ktorí akoby sa pri niektorých skladbách tajne dohovárali, že ani po desiatich minútach ešte nenadišiel čas, aby sa skladba dostala do finále. Salif tam chodil ako sicílsky boss. Všetkých svojich mafiánov mal pod palcom presne do tej miery, do akej im to dovolila ich vlastná márnomyseľnosť či skôr ohromná energická radosť z hrania. Slovám pesničiek Keitu, ktorý v zriedkavých rozhovoroch spomína stále prebiehajúce obradné popravy albínov v jeho kraji, väčšinou nerozumieť. Po potlesku ešte zostal chvíľu sám na pódiu, aby odspieval začiatok skladby Yamore, poklonil sa a dodal aj anglické „We Love You“. Nebolo treba, všetci sme rozumeli, snáď aj on nám. .obrovská kríza stredného veku
Keita nepatril medzi tie najväčšie hviezdy, dokonca bol vlastne záskokom za Youssou N´Doura ktorý zrušil účasť. Nad všetkými však o kus vytŕčal Nick Cave a jeho projekt Grinderman. Po tom, čo štvorica pánov po päťdesiatke predviedla v záverečný nedeľný večer, je ťažké nazvať to iba projektom. Grinderman je naozajstné živé zviera, divý organizmus, pred ktorým sa dá buď utiecť, alebo sa nechať zožrať. Druhá možnosť je desivou, no dostatočne lákavou výzvou.
Deň pred koncertom si Nick Cave, Warren Ellis, Martyn Casey a Jim Sclavunos vraj vychutnávali kávu v ostravskom hoteli. Počas neho si už zaživa pochutnávali akurát tak na publiku. Cave sa po úvodnej skladbe Mickey Mouse and Good-bye man okázalo rozlúčil s fotografmi, ktorých pustil iba po bočnú rampu pódia, a vrhol sa na predné rady. Našiel v nich aj „jej ruku bielu ako mlieko“ zo skladby When My Baby Comes a poriadne ňou zatriasol. Podobný otras museli zažiť všetci nepripravení. Kiež by pred tým, než sa niektorí z nich postavili pod pódium, počuli aspoň pesničku Go Tell The Woman z prvého albumu Grindermanov. Tá je presne tým tichým výkrikom obrovskej krízy stredného veku, ako celý projekt Cave nazval. V plazivom očakávaní burácania basy, bicích, gitary či živelného zvuku huslí v rukách Ellisa sa tiahnu slová o tom, že už majú dosť, sú unavení, ledva dýchajúci a stratení. Žiadny rachot v závere nie je, ale jeho tušenie páchne čímsi šialeným.
Na žiadnu podobnú prípravu nebol o pol jedenástej večer pred hlavnou scénou s ružovou zostavou bicích a bordovou oponou v pozadí čas. Prišli akurát upozornenia od tímu organizátorov, že keď bude Nick Cave skákať, treba ho podržať. A hoci sa napokon neudial očakávaný plnokrvný stage diving, ruky prvých radov boli predsa zamestnané častým vyčíňaním frontmana. To, čo sa z neho stalo, možno najlepšie ilustrujú fotografie na prebaloch dvoch albumov Grindermana. Na prvej si zelený opičiak drží prirodzenie, čo zvádza najmä k upodozrievaniu z toho, že masturbuje. Cave však v jednom rozhovore pre Guardian povedal, že si „ho drží zo strachu“. Strach z toho, čo môže prísť, keď sa ostrieľaní hudobníci naozaj odviažu, opadol. Pozvali nás do hlbín vlastnej zvrátenosti, chúťok a drzosti skombinovanej so zmyslom pre priamočiaru poéziu bez príkras. Môžeme si iba priať, aby obavy opadli tak hlboko, že ich členovia Bad Seeds tak skoro nenájdu. Tajomnejším už zostáva iba to, kam až môže Cave v podobe vlka, kráčajúceho syntetickým prostredím obývačky na fotografii druhého albumu, zájsť. Také Slovensko by vôbec nebolo zlé. Autorka je redaktorka denníka SME.
To, že si hovorí „farebný“, vôbec nie je náhodné. Stále razí ideu, že každý si z neho odnesie celkom odlišné meno headlinera. Široký záber domácich kapiel, world music, etna, jazzu, soulu či funku, rockových kapiel aj elektroniky môže kdekoho zmiasť. O čo tým organizátorom ide? Nemôžu predsa chcieť všetko. Naopak, môžu a chcú. A dokonca to celkom dobre funguje. Kostol, ktorý je jednou zo scén, je napoludnie plný až po okraj a v závere koncertu Lenky Dusilovej s Eternal Seekers zažívame zimomriavkové standing ovation. New York Stage so skutočnou pulzujúcou klubovou atmosférou, kde si hudobníci po vystúpení pokojne sadnú medzi hostí festivalu na pohár červeného, aby si vychutnali ďalších Newyorčanov, sa radšej neoplatí opúšťať. Kulisa stromov na pódiu Park Stage pristane mámivej Lise Hannigan a jej kapele a neskôr v noci aj pôvabnej Andrey Triane. V presscentre sa živo debatuje o tom, či predsa len Apollo 440 zdolali v žúrovaní PIL, ktorí „pařili“ do piatej. Všetko tu ladí, aj zelená s modrou, aj ružová s divokým, šialeným Grindermanom, ale nepredbiehajme.
Salifa Keitu by sme možno pred piatimi rokmi, keď bol v Ostrave po prvýkrát, pokojne vynechali. Programový text by mohol zvučať superlatívmi o jednom z najlepších hlasov sveta aj o kráľovi africkej hudby, nebyť jeho tohtoročnej výberovky Anthology, ktorá sa nám dostala pred časom do rúk. Niečo na tom čiernom hlase z Mali, ktorý sa narodil do kože albína, je. To niečo je asi rovnako prapodivné a takmer nepredstaviteľné ako on sám. Je čierny, jeho koža je biela, takže je biely a jeho krv je čierna – takto to spieva v jednej svojej skladbe na inom albume – La Différence. Medzi ním a hudbou však už nie je žiadna prekážka, žiaden rozdiel. V sobotu večer vystúpil na hlavné pódium v bielych teniskách, oblečený v texaskách a rifľovej košeli s bielym klobúčikom na hlave. Takto by si ohlasovaného afrického šamana predstavoval asi málokto. Jeho jemne nezainteresované, flegmatické prechádzanie sa po scéne počas prvej pesničky tiež trochu miatlo. Všetko sa však vzápätí vysvetlilo niekoľkými výskokmi a ironickým úškrnom. Ten mu oplatila početná zostava hudobníkov, vrátane pôvabných speváčok, ktorí akoby sa pri niektorých skladbách tajne dohovárali, že ani po desiatich minútach ešte nenadišiel čas, aby sa skladba dostala do finále. Salif tam chodil ako sicílsky boss. Všetkých svojich mafiánov mal pod palcom presne do tej miery, do akej im to dovolila ich vlastná márnomyseľnosť či skôr ohromná energická radosť z hrania. Slovám pesničiek Keitu, ktorý v zriedkavých rozhovoroch spomína stále prebiehajúce obradné popravy albínov v jeho kraji, väčšinou nerozumieť. Po potlesku ešte zostal chvíľu sám na pódiu, aby odspieval začiatok skladby Yamore, poklonil sa a dodal aj anglické „We Love You“. Nebolo treba, všetci sme rozumeli, snáď aj on nám. .obrovská kríza stredného veku
Keita nepatril medzi tie najväčšie hviezdy, dokonca bol vlastne záskokom za Youssou N´Doura ktorý zrušil účasť. Nad všetkými však o kus vytŕčal Nick Cave a jeho projekt Grinderman. Po tom, čo štvorica pánov po päťdesiatke predviedla v záverečný nedeľný večer, je ťažké nazvať to iba projektom. Grinderman je naozajstné živé zviera, divý organizmus, pred ktorým sa dá buď utiecť, alebo sa nechať zožrať. Druhá možnosť je desivou, no dostatočne lákavou výzvou.
Deň pred koncertom si Nick Cave, Warren Ellis, Martyn Casey a Jim Sclavunos vraj vychutnávali kávu v ostravskom hoteli. Počas neho si už zaživa pochutnávali akurát tak na publiku. Cave sa po úvodnej skladbe Mickey Mouse and Good-bye man okázalo rozlúčil s fotografmi, ktorých pustil iba po bočnú rampu pódia, a vrhol sa na predné rady. Našiel v nich aj „jej ruku bielu ako mlieko“ zo skladby When My Baby Comes a poriadne ňou zatriasol. Podobný otras museli zažiť všetci nepripravení. Kiež by pred tým, než sa niektorí z nich postavili pod pódium, počuli aspoň pesničku Go Tell The Woman z prvého albumu Grindermanov. Tá je presne tým tichým výkrikom obrovskej krízy stredného veku, ako celý projekt Cave nazval. V plazivom očakávaní burácania basy, bicích, gitary či živelného zvuku huslí v rukách Ellisa sa tiahnu slová o tom, že už majú dosť, sú unavení, ledva dýchajúci a stratení. Žiadny rachot v závere nie je, ale jeho tušenie páchne čímsi šialeným.
Na žiadnu podobnú prípravu nebol o pol jedenástej večer pred hlavnou scénou s ružovou zostavou bicích a bordovou oponou v pozadí čas. Prišli akurát upozornenia od tímu organizátorov, že keď bude Nick Cave skákať, treba ho podržať. A hoci sa napokon neudial očakávaný plnokrvný stage diving, ruky prvých radov boli predsa zamestnané častým vyčíňaním frontmana. To, čo sa z neho stalo, možno najlepšie ilustrujú fotografie na prebaloch dvoch albumov Grindermana. Na prvej si zelený opičiak drží prirodzenie, čo zvádza najmä k upodozrievaniu z toho, že masturbuje. Cave však v jednom rozhovore pre Guardian povedal, že si „ho drží zo strachu“. Strach z toho, čo môže prísť, keď sa ostrieľaní hudobníci naozaj odviažu, opadol. Pozvali nás do hlbín vlastnej zvrátenosti, chúťok a drzosti skombinovanej so zmyslom pre priamočiaru poéziu bez príkras. Môžeme si iba priať, aby obavy opadli tak hlboko, že ich členovia Bad Seeds tak skoro nenájdu. Tajomnejším už zostáva iba to, kam až môže Cave v podobe vlka, kráčajúceho syntetickým prostredím obývačky na fotografii druhého albumu, zájsť. Také Slovensko by vôbec nebolo zlé. Autorka je redaktorka denníka SME.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.