Za ostatných dvadsať rokov som mal možnosť pričuchnúť k hre zvanej politika. Určitý čas som bol tesne pred dverami, za ktorými sa tvorili zásadné rozhodnutia, inokedy som zasa z väčšej vzdialenosti, takpovediac z letnej terasy sledoval správanie aktérov domácej i svetovej politickej scény.
Cestou k pochopeniu mocenských rozhodnutí sú aj knihy, ktoré ponúkajú otvorený pohľad na formovanie štruktúr štátu, kreovanie politických osobností či šikovné manévrovanie zákulisných hráčov. Ak chcete precítiť chuť moci, musíte poznať charakter jej aktérov, vedieť prečítať cieľ vyvolaných i náhodných konfliktov. Takou knihou je napríklad dielo Prezidenti od amerického historika Stephena Graubarda. Vrelo ju odporúčam každému, kto chce spoznať formovanie moci najsilnejšieho muža na planéte. Okrem iného je to príbeh nenápadného posilňovania moci úradu prezidenta a, samozrejme, príbeh zákulisnej politiky, dvoch vojen a vzostupu a pádu viacerých totalitných režimov.
Symbolickou postavou týchto postupných premien úradu prezidenta USA je hneď na úvod Theodore Roosevelt, ktorý vyhlásil vojnu politickej korupcii. Storočný pelotón uzatvára Reaganov žiak George W. Bush, prezident, ktorý do kresla zasadol až po rozhodnutí Najvyššieho súdu a úspech vládnutia popretkával ideológiou strachu. Mementom tejto doby je výrazné oslabenie politických i morálnych zábran. Politici bez problémov začali zneužívať mocenské zložky štátu na vytĺkanie vlastného kapitálu. Tento jav poznamenal nielen americký, ale i európsky systém, nehovoriac o politických systémoch, ktoré sa formovali v krajinách bývalého totalitného bloku.
Osemnásť prezidentov však treba vidieť aj ako osemnásť mužov, ktorí formovali politiku svojej doby. Po druhej svetovej vojne vznikla otázka, či sú politici pripravení zastávať funkcie po intelektuálnej stránke. Aktuálna slovenská realita je smutným obrazom toho, ako to vyzerá, keď sa človek v štátnej funkcii ocitne vďaka náhode či povolebnej matematike.
K smutnej realite dneška nemalou mierou prispievajú samotní voliči. Oni totiž tolerujú politikov, ktorí ich vedome klamú a zavádzajú. Na rozdiel do amerického verejného života je ten náš, slovenský, len minimálne ovplyvňovaný verejnou mienkou. A práve skostnatená verejná mienka umožňuje politikom robiť, čo chcú. Šikovné rétorické vystúpenia úplne nahradili súboj vecných argumentov a praktických riešení. Pritom je jasné, že v dlhodobom meradle arogancia, odmietanie historických súvislostí či podsúvanie účelových informácií ohrozujú samotnú demokraciu. Spoločnosť sa dostala do stavu, z ktorého sa môže vrátiť späť len opätovným zapojením ľudí do politiky. Volič musí mať väčšiu rolu pri výbere politika, musí sa znížiť vplyv straníckych bossov. A ak existuje právo voliť, protiváhou by malo byť právo bezodkladne politika pre zlyhanie odvolať. Autor je hovorca primátora Bratislavy.
Cestou k pochopeniu mocenských rozhodnutí sú aj knihy, ktoré ponúkajú otvorený pohľad na formovanie štruktúr štátu, kreovanie politických osobností či šikovné manévrovanie zákulisných hráčov. Ak chcete precítiť chuť moci, musíte poznať charakter jej aktérov, vedieť prečítať cieľ vyvolaných i náhodných konfliktov. Takou knihou je napríklad dielo Prezidenti od amerického historika Stephena Graubarda. Vrelo ju odporúčam každému, kto chce spoznať formovanie moci najsilnejšieho muža na planéte. Okrem iného je to príbeh nenápadného posilňovania moci úradu prezidenta a, samozrejme, príbeh zákulisnej politiky, dvoch vojen a vzostupu a pádu viacerých totalitných režimov.
Symbolickou postavou týchto postupných premien úradu prezidenta USA je hneď na úvod Theodore Roosevelt, ktorý vyhlásil vojnu politickej korupcii. Storočný pelotón uzatvára Reaganov žiak George W. Bush, prezident, ktorý do kresla zasadol až po rozhodnutí Najvyššieho súdu a úspech vládnutia popretkával ideológiou strachu. Mementom tejto doby je výrazné oslabenie politických i morálnych zábran. Politici bez problémov začali zneužívať mocenské zložky štátu na vytĺkanie vlastného kapitálu. Tento jav poznamenal nielen americký, ale i európsky systém, nehovoriac o politických systémoch, ktoré sa formovali v krajinách bývalého totalitného bloku.
Osemnásť prezidentov však treba vidieť aj ako osemnásť mužov, ktorí formovali politiku svojej doby. Po druhej svetovej vojne vznikla otázka, či sú politici pripravení zastávať funkcie po intelektuálnej stránke. Aktuálna slovenská realita je smutným obrazom toho, ako to vyzerá, keď sa človek v štátnej funkcii ocitne vďaka náhode či povolebnej matematike.
K smutnej realite dneška nemalou mierou prispievajú samotní voliči. Oni totiž tolerujú politikov, ktorí ich vedome klamú a zavádzajú. Na rozdiel do amerického verejného života je ten náš, slovenský, len minimálne ovplyvňovaný verejnou mienkou. A práve skostnatená verejná mienka umožňuje politikom robiť, čo chcú. Šikovné rétorické vystúpenia úplne nahradili súboj vecných argumentov a praktických riešení. Pritom je jasné, že v dlhodobom meradle arogancia, odmietanie historických súvislostí či podsúvanie účelových informácií ohrozujú samotnú demokraciu. Spoločnosť sa dostala do stavu, z ktorého sa môže vrátiť späť len opätovným zapojením ľudí do politiky. Volič musí mať väčšiu rolu pri výbere politika, musí sa znížiť vplyv straníckych bossov. A ak existuje právo voliť, protiváhou by malo byť právo bezodkladne politika pre zlyhanie odvolať. Autor je hovorca primátora Bratislavy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.