Vyznanie pokrokára

Nový berlínsky arcibiskup musel v prvom vystúpení preukázať, že rešpektuje gejov, nemieni kritizovať, že cirkev ich toleruje, miluje a uznáva. Celý sa potil, len aby zo seba zmyl dojem konzervatívca, ktorý skončil štúdiá na univerzite Opus Dei v Ríme. Nie je sám. Možno proti tomu protestovať, možno sa s tým zžiť. Alebo to považovať za nevyhnutnosť. Rozhodol som sa preto aj ja pripojiť k novým trendom a pripraviť text vyznania pre všetkých, ktorí sú pripravení urobiť akt pokánia: „Byť gejom je dobré. Keby som si mohol vybrať, bol by som gejom, ale keďže ním nie som, musím sa priznať, že by som ním chcel byť. Bol by som lepším gejom ako každý gej. Žil by som šťastne, spieval a miloval. Tešil by som sa zo svojho gejovstva a zdieľal by som ho s inými. S každým, kto by chcel. Alebo nie. Každý deň sa snažím myslieť ako gej. Nevychádza mi to, ale nevzdávam sa. Uznávam, že gejovia majú právo na adopciu detí, a každý, kto im ho odopiera, je krutý. Dňom i nocou myslím na tých, ktorí boli po stáročia držaní vo falošnom presvedčení, že byť gejom nie je najlepšou vecou pod slnkom. Hanbím sa za nich. Aj ja som bol tak vychovaný. Aj ja som mal mamu a otca. A čo je horšie, aj ja som si dlho myslel, že je to normálne. Teraz sa za to ospravedlňujem. Viem, že keď takto myslím, urážam a ponižujem tých, ktorí majú dve mamy a dvoch otcov. A potvrdím to všade, kde treba. Na ulici. V novinách alebo v televízii. Môžem skákať a tancovať v každom oblečení. Alebo aj bez neho.“
Myslím si, že tento text treba posielať všade, kam sa dá. A potom sledovať reakcie. Tí, čo ho podpíšu, nech dokážu svoju úprimnosť. A tí, čo nie? Tých treba poslať na nútené testovanie. Dúfam, že tento príspevok k boju proti homofóbii bude úspešný. A možno zo mňa urobí aj hrdinu. Paweł Lisicki/
Autor je poľský novinár, filozof a šéfredaktor druhého najväčšieho denníka Rzeczpospolita a týždenníka Uważam Rze. Vydal štyri teologické a esejistické knihy, napísal dve divadelné hry a politický triler. Žije vo Varšave.