Pred päťdesiatimi rokmi, z piatka na sobotu 2. júla v mestečku Ketchum v americkom štáte Idaho požiadal Ernest Hemingway svoju ženu Mary, aby mu zaspievala taliansku pieseň Tutti Mi Chiamano Bionda (Všetci mi hovoria blondína), potom si spolu ľahli do postele, on vzápätí potichu zišiel dolu po schodoch – kráčal tak, aby nerobil hluk – do pivnice, vzal do rúk dvojhlavňovú pušku, nabil ju, vyšiel hore do foyer, naklonil sa, oprel hlaveň o čelo a potiahol kohútik. Noviny písali, že to bola nehoda. Čítal som o tom na druhý deň v Aténach v záhrade u mojej tety Sofie a na mieste som sa rozhodol, že sa budem živiť písaním.
Päťdesiat rokov sa mladým chlapcom môže zdať dlho ako večnosť, ale pre mňa je to, akoby sa to stalo včera. Veľký muž, neschopný žiť so svojím titulom literárneho šampióna v ťažkej váhe (to vymyslel Norman Mailer), odchádza s treskom ako šampión. Príliš dlho bol vo vojnách. Ale napriek všetkému to bol pôvabný odchod. Predávkovanie, to nebol jeho štýl. Tragickí hrdinovia v jeho románoch zomierali po zásahu guľky. Ako Švéd v poviedke Zabijaci, ktorého Nick Adams varoval, že v meste sú dvaja profesionáli, ktorí po ňom idú, zostal v posteli, pozerajúc na stenu, unavený od utekania. Papa Hemingway dnes už nie je v móde, rovnako ako športové správanie, mužnosť, galantnosť, dokonca heterosexualita a, samozrejme, kresťanstvo. .prvá svetová popstar
Čo sa dá o Hemingwayovi povedať, čo ešte nikto nenapísal? Bol prvou popstar literatúry predtým, než toto označenie vôbec vzniklo. Písal o krásnom aktívnom živote, o pokoji a potešení z rybačky, ale tiež o brutalite veľkého lovu, zabíjaní býkov a o vojne. Tento umelecký nesúlad riešil písaním, z ktorého vznikla úžasná próza. Jeho maskulínna próza bola pritom zároveň maximálne jemná. Písanie pôsobilo jednoducho a prirodzene. Niečo také je vždy najťažšie. Literáti to spočiatku považovali za čosi vulgárne, nie za literatúru. Ale Papa Hemingway nasledoval svoj idol, istého Marka Twaina, ktorý sa nikdy nesprával podľa literárnych konvencií. Po tom, čo sa román Slnko aj vychádza stal veľkým hitom, sa mnohé jeho spojenia začali používať v hovorovej reči. Fráza have a drink sa stala takmer heslom. Hrdinské preháňanie sa pre všeliakých pseudoromantikov stalo životným štýlom.
Hemingwaya kritizovali za glorifikovanie býčích zápasov. Vraj vyrábal martýrov. Edmund Wilson, Hemingwayov fanúšik, to považoval za neurotické a opilecké gesto. Ale Papa Hemingway mu to vrátil tak, ako najlepšie vedel: „Býčie zápasy nie sú šport. Nikdy ani nemali mať so športom nič spoločné. Je to tragédia. Ohromná tragédia. Tragédiou je smrť býka. V troch dejstvách.“ Raz som sa rozprával o Hemingwayovi s Luisom Miguelom Dominguinom, čo bol jeden z piatich najväčších matadorov v dejinách. (Tí ďalší boli Joselito, Belmonte, Manolete a Ordoñez.) Nemal Hemingwaya rád. Tvrdil, že o býčích zápasoch nevie nič. Dominguin o nich vedel podstatne viac, o tom niet pochýb. Ale myslím si, že svoje zohralo aj to, že Hemingway považoval za najväčšieho matadora Antonia Ordoñeza, Dominguinovho švagra. .antisemita a pokrytec
Papa Hemingway vyvolával veľmi silné reakcie. Spisovatelia obdivovali jeho prácu. Menej už jeho osobu. James Joyce, Ezra Pound, Francis Scott Fitzgerald, John Dos Passos, Henry Miller – všetko to boli dobrí kamaráti. Nikdy sa mi však nepodarilo zistiť, či sa stretli Hemingway a Louis-Ferdinand Céline.
Jeho neskorší antisemitizmus bol skutočný. Papa bol totiž falošník a pokrytec. Robert Cohn z románu Slnko aj vychádza je inšpirovaný skutočnou postavou Harolda Loeba, bohatého amerického playboya, ktorý žil v Paríži v dvadsiatych rokoch 20. storočia. Hemingway ho mal rád, chodili spolu na dlhé výlety, hrával s ním a s Ezrom Poundom tenis a bolo známe, že keď niekto v jeho prítomnosti viedol antisemitské reči, vedel aj udrieť. Ži si, postava, vlastným životom – on to však nikdy nepovedal. (Pred pár rokmi som sa snažil kontaktovať Loeba, keďže poznám bankárov z jeho rodiny, ale nebol ochotný rozprávať sa o parížskych rokoch.)
Loeb sa zamiloval do istej anglickej dámy, Duff Twysdenovej, pričom sa stihol zosmiešniť. Papa to využil a urobil z nej postavu Brett Ashleyovej. Hoci bol len z Illinois, keď niečo videl, Hemingway vedel, čo je pravdivé. Občas rozmýšľam, čo by asi urobil s ľuďmi ako bratia Tchenguizovci a s im podobnými (Robert a Vincent Tchenguizovci sú realitní magnáti, sponzori Konzervatívnej strany v Británii, ktorí boli zatknutí v súvislosti s krachom islandskej banky Kaupthing, pozn. prekl.).
Ešte ako úplný zelenáč a korešpondent v novinách Toronto Star nazval Mussoliniho „najväčším blufom v Európe“. Zvyšok sveta vtedy videl Ill Duceho ako Apokalypsu. Nikdy som nerozumel, prečo tak liezol do zadku Gertrude Steinovej, až kým som sám neurobil niečo ešte horšie. Titul jeho knihy Mať a nemať bol jeho vyhlásením o stave svetovej nerovnosti a nespravodlivosti. Jeho hlavným rajónom bola Európa, plná triednych konfliktov. A napriek jeho krutým poznámkam voči Francisovi Scottovi Fitzgeraldovi pre jeho fascináciu svetom bohatých bol aj on, Papa Hemingway, ohromený tými, ktorí „dokázali hovoriť spôsobom, ktorý netoleroval drzosť skákať do reči“.
A teraz o vojne. Zažil ju trikrát, priamo z frontu. Povedal, že Zbohom zbraniam je príbehom Rómea a Júlie. Jeho opis ústupu z Caporetta je najlepšou ukážkou rozprávania, akú kedy napísal. Päťdesiat rokov po tom, ako odišiel, mi stále chýba a ďakujem mojim šťastným hviezdam, že som ho nikdy nestretol. Môžem snívať ďalej. Autor je bývalý tenista gréckeho daviscupového tímu a kapitán národného tímu v karate. Bol vojnovým korešpondentom vo Vietname, Izraeli a na Cypre. Písal pre viaceré médiá, dnes píše pre londýnsky Spectator a vedie Takimag.com, kde tento článok vyšiel.
Päťdesiat rokov sa mladým chlapcom môže zdať dlho ako večnosť, ale pre mňa je to, akoby sa to stalo včera. Veľký muž, neschopný žiť so svojím titulom literárneho šampióna v ťažkej váhe (to vymyslel Norman Mailer), odchádza s treskom ako šampión. Príliš dlho bol vo vojnách. Ale napriek všetkému to bol pôvabný odchod. Predávkovanie, to nebol jeho štýl. Tragickí hrdinovia v jeho románoch zomierali po zásahu guľky. Ako Švéd v poviedke Zabijaci, ktorého Nick Adams varoval, že v meste sú dvaja profesionáli, ktorí po ňom idú, zostal v posteli, pozerajúc na stenu, unavený od utekania. Papa Hemingway dnes už nie je v móde, rovnako ako športové správanie, mužnosť, galantnosť, dokonca heterosexualita a, samozrejme, kresťanstvo. .prvá svetová popstar
Čo sa dá o Hemingwayovi povedať, čo ešte nikto nenapísal? Bol prvou popstar literatúry predtým, než toto označenie vôbec vzniklo. Písal o krásnom aktívnom živote, o pokoji a potešení z rybačky, ale tiež o brutalite veľkého lovu, zabíjaní býkov a o vojne. Tento umelecký nesúlad riešil písaním, z ktorého vznikla úžasná próza. Jeho maskulínna próza bola pritom zároveň maximálne jemná. Písanie pôsobilo jednoducho a prirodzene. Niečo také je vždy najťažšie. Literáti to spočiatku považovali za čosi vulgárne, nie za literatúru. Ale Papa Hemingway nasledoval svoj idol, istého Marka Twaina, ktorý sa nikdy nesprával podľa literárnych konvencií. Po tom, čo sa román Slnko aj vychádza stal veľkým hitom, sa mnohé jeho spojenia začali používať v hovorovej reči. Fráza have a drink sa stala takmer heslom. Hrdinské preháňanie sa pre všeliakých pseudoromantikov stalo životným štýlom.
Hemingwaya kritizovali za glorifikovanie býčích zápasov. Vraj vyrábal martýrov. Edmund Wilson, Hemingwayov fanúšik, to považoval za neurotické a opilecké gesto. Ale Papa Hemingway mu to vrátil tak, ako najlepšie vedel: „Býčie zápasy nie sú šport. Nikdy ani nemali mať so športom nič spoločné. Je to tragédia. Ohromná tragédia. Tragédiou je smrť býka. V troch dejstvách.“ Raz som sa rozprával o Hemingwayovi s Luisom Miguelom Dominguinom, čo bol jeden z piatich najväčších matadorov v dejinách. (Tí ďalší boli Joselito, Belmonte, Manolete a Ordoñez.) Nemal Hemingwaya rád. Tvrdil, že o býčích zápasoch nevie nič. Dominguin o nich vedel podstatne viac, o tom niet pochýb. Ale myslím si, že svoje zohralo aj to, že Hemingway považoval za najväčšieho matadora Antonia Ordoñeza, Dominguinovho švagra. .antisemita a pokrytec
Papa Hemingway vyvolával veľmi silné reakcie. Spisovatelia obdivovali jeho prácu. Menej už jeho osobu. James Joyce, Ezra Pound, Francis Scott Fitzgerald, John Dos Passos, Henry Miller – všetko to boli dobrí kamaráti. Nikdy sa mi však nepodarilo zistiť, či sa stretli Hemingway a Louis-Ferdinand Céline.
Jeho neskorší antisemitizmus bol skutočný. Papa bol totiž falošník a pokrytec. Robert Cohn z románu Slnko aj vychádza je inšpirovaný skutočnou postavou Harolda Loeba, bohatého amerického playboya, ktorý žil v Paríži v dvadsiatych rokoch 20. storočia. Hemingway ho mal rád, chodili spolu na dlhé výlety, hrával s ním a s Ezrom Poundom tenis a bolo známe, že keď niekto v jeho prítomnosti viedol antisemitské reči, vedel aj udrieť. Ži si, postava, vlastným životom – on to však nikdy nepovedal. (Pred pár rokmi som sa snažil kontaktovať Loeba, keďže poznám bankárov z jeho rodiny, ale nebol ochotný rozprávať sa o parížskych rokoch.)
Loeb sa zamiloval do istej anglickej dámy, Duff Twysdenovej, pričom sa stihol zosmiešniť. Papa to využil a urobil z nej postavu Brett Ashleyovej. Hoci bol len z Illinois, keď niečo videl, Hemingway vedel, čo je pravdivé. Občas rozmýšľam, čo by asi urobil s ľuďmi ako bratia Tchenguizovci a s im podobnými (Robert a Vincent Tchenguizovci sú realitní magnáti, sponzori Konzervatívnej strany v Británii, ktorí boli zatknutí v súvislosti s krachom islandskej banky Kaupthing, pozn. prekl.).
Ešte ako úplný zelenáč a korešpondent v novinách Toronto Star nazval Mussoliniho „najväčším blufom v Európe“. Zvyšok sveta vtedy videl Ill Duceho ako Apokalypsu. Nikdy som nerozumel, prečo tak liezol do zadku Gertrude Steinovej, až kým som sám neurobil niečo ešte horšie. Titul jeho knihy Mať a nemať bol jeho vyhlásením o stave svetovej nerovnosti a nespravodlivosti. Jeho hlavným rajónom bola Európa, plná triednych konfliktov. A napriek jeho krutým poznámkam voči Francisovi Scottovi Fitzgeraldovi pre jeho fascináciu svetom bohatých bol aj on, Papa Hemingway, ohromený tými, ktorí „dokázali hovoriť spôsobom, ktorý netoleroval drzosť skákať do reči“.
A teraz o vojne. Zažil ju trikrát, priamo z frontu. Povedal, že Zbohom zbraniam je príbehom Rómea a Júlie. Jeho opis ústupu z Caporetta je najlepšou ukážkou rozprávania, akú kedy napísal. Päťdesiat rokov po tom, ako odišiel, mi stále chýba a ďakujem mojim šťastným hviezdam, že som ho nikdy nestretol. Môžem snívať ďalej. Autor je bývalý tenista gréckeho daviscupového tímu a kapitán národného tímu v karate. Bol vojnovým korešpondentom vo Vietname, Izraeli a na Cypre. Písal pre viaceré médiá, dnes píše pre londýnsky Spectator a vedie Takimag.com, kde tento článok vyšiel.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.