Popcorn Jura Malíčka

A potom človek zájde do krčmy na jedenásť poldeci, do kina, do cirkusu, kde by si mohol oddýchnuť od všetkej tej hĺbky a len tak bezmyšlienkovite relaxovať, pokojne si pustí tú zdanlivo najtupšiu telenovelu v telke, v očakávaní, že aspoň na chvíľu sa od tých otázok a odpovedí oslobodí, a ony, koťuhy, už to do nás sáču, do takých zraniteľných, nepripravených, čo to dá. Žiadne on miluje ju a ona ho nechce, lebo by mohol byť jej brat, ale hovoria o Bohu, o kríze viery, o spiritualite a o živote ako o službe.
V snahe vykázať existenciálnu krízu do príslušných medzí leje do seba unavený príslušník našej civilizácie jedno pivo za druhým, a keď už to vyzerá, že sa spustí šetrič, zablúdia tomu nešťastníkovi oči na podpivník. Šesť pív je málo, takže ešte prečíta: „Keď si sa narodil, plakal si, a všetci okolo teba sa smiali, pi tak, aby keď budeš umierať, si sa smial a všetci okolo teba plakali.“
Čo do pekla robí parafrázovaný Shakespeare na podpivníku? Netuším, ale nemôžem sa zbaviť pocitu, že tam nepatrí. Alebo hej? Neviem, na jednej strane sa mi vždy otvára nožík vo vrecku, keď mi niekto tvrdí, že popkultúra je hlúpa, na druhej strane bol by som rád, ak by nejaké hlúpe miesta zostali, aby človek naozaj aspoň pri čomsi nemusel premýšľať. Ale tie časy sú preč, banálne múdrosti a demagogické pravdy sa nás valia zovšadiaľ, spastačené, parafrázované, vulgárne zjednodušené, neznamená to však, že by neplatili. Ako ten Shakespeare z podpivníka. Múdrosť nemôže byť banálna a pravda demagogická – ak sa nám také zdajú, tak len kvôli nevhodnosti miesta, kde sa ocitli.