Polievka na ľade

Kto by nepoznal najväčšiu traumu smiešneho karieristu z Červeného trpaslíka? Zákerné gazpacho (kričíme gaspačo)! Táto polievka, podávaná zásadne za studena, lepšie povedané ľadovo schladená, však pre neznalých obsahuje oveľa viac nášľapných mín, ktorými sa môže bežný človek v reštaurácii či pred kulinármi blamovať. Napríklad len také použitie cibule vie rozpútať v tých správnych gazpachovských kruhoch poriadne vášne. Niektorí – puristi – prisahajú, že v tejto svetoznámej španielskej polievke, pripomínajúcej zeleninové pyré, sa cibuľa v žiadnom prípade nesmie vyskytovať. Navyše vás určite dôrazne opravia, že gazpacho nie je španielska, ale andalúzska polievka. Strednoprúdiari pripúšťajú v gazpachi prítomnosť cibule, no zásadne iba v pravom španielskom červenom, prekvapujúco už nemusí byť andalúzske. No a nakoniec sú to ťažkotonážni rimmerovia našej doby, ktorí sa nerozpakujú do gazpacha vopchať aj zo tri cibule a ešte sa tým pochvália – veď nech to má šťavu.
Ešte horšie je to u gazpacha s jeho pôvodom. Tam sa už schyľuje priam k celosvetovému konfliktu. O pôvod totiž urputne bojujú Európania s Arabmi. Za Európu, konkrétne za pôvod u starých Rimanov, hovorí základ slova gaspa, čo v latinčine znamená zvyšok. Gazpacho je polievka chudobných a naozaj sa do nej dáva starý chlieb a zelenina, ktorá má vrcholiacu sezónu a nevieme, čo s ňou. Ďalším z argumentov v prospech našich rímskych predkov je použitie vínneho octu, ktorý do gazpacha ide. Ten určite nie je arabský a práve Rimania boli tí, ktorí vínnemu octu nielen holdovali, ale ho aj spolu so svojou kultúrou priniesli na svoje územia. Rímsky príbeh gazpacha je vraj jednoduchý. Pripravovali si ho rímski cestári a aquaduktári pod neúprosným horúcim slnkom, aby sa tak schladili pri práci.
Iný názor na vznik gazpacha majú Andalúzania, konkrétne Cordóbania, odkiaľ vraj polievka pochádza. Jej základ do ich mesta totiž doniesol v roku 850 n. l.  chýrečný arabský hráč na lutnu Zirjáb. Bol to osvietený muž a gurmán, ktorý Španielov nielenže naučil hrať poriadne na gitaru, zoznámil ich s najnovšou módou, vymyslel im nové účesy, ale dokonca ich vraj naučil jesť príborom! Navyše, gazpacho pripomína vzhľadom jednoznačne klasický arabský zeleninový dip, ibaže na ľade, takže pôvod musí byť jasný.
Oba tábory sa naťahujú, a pritom keď sa pozrieme na recept, v obidvoch prípadoch nám musí niečo škrípať. Základ gazpacha totiž tvoria paradajky, papriky, šalátová uhorka, týždeň starý biely chlieb, cesnak, olivový olej, červený vínny ocot, najlepšie sherry ocot, soľ a korenie. To všetko sa rozdrví alebo rozmixuje na kašu a schladí pridaním ľadovej drte. Kde sa asi v rímskych časoch alebo v časoch slávneho Zirjába nachádzali paradajky a papriky? Horkýže v gazpachi, ďaleko za morom vytrvalo čakali na Krištofa! Niečo však pravdy na oboch prípadoch môže byť. Základ gazpacha – rozmočený starý chlieb s cesnakom, olivovým olejom a octom – bol bežnou rímskou polievkou a vo verzii s drvenými mandľami zase arabským letným dipom. Keď k nemu pridáte bobule hrozna, máte miesto gazpacha na stole známe ajo blanco.
Niektorí sa studených polievok a špeciálne gazpacha trochu boja. Gazpacho však v chlade vydrží prekvapujúco dlho a čím dlhšie sa chladí a v chlade odleží, tým je lepšie. Španieli majú na to úslovie: Del Gazpacho no hay empacho. Z Gazpacha si žalúdok nepokazíš. Autor je scenárista.