Le Payaco: Le Payaco (Pavian Records)
Skupina Le Payaco vznikla v roku 1996 a zanikla v roku 2006. Potom, 8. júla 2011 zahrali po skupine dEUS na Bažant Stage festivalu Pohoda. Pri príležitosti tohto koncertu kapela znovu vydala svoj debutový album (pôvodne vyšiel v roku 1999) a pridala k nemu ešte šesť pesničiek, ktoré v rokoch 1997 – 1998 nahrali v bratislavskom štúdiu Ebony. Dostávame tak do rúk a následne aj do uší dôkaz o tom, aká zvláštna to bola kapela. Hoci išlo iba o „obyčajnú“ gitarovku, ktorá hrala melodické pesničky (s občasnými úletmi k jemne psychedelickým kúskom) s prostými textami, mali (dodnes majú) obrovský talent: dokázali totiž robiť pesničky, ktoré s nimi spievajú davy, a nevybočiť pritom z rovnej cesty. Keď im to hrozilo, radšej sa rozpadli. Debut Pajácov znie aj po dvanástich rokoch ostro a sviežo.
5/5
.juraj Kušnierik Kaiser Chiefs: The Future is Medieval (Universal)
Indie rocková kapela z mesta Leeds, ktorá svoje meno ukradla juhoafrickému futbalovému klubu, vydáva svoj štvrtý album. Meno Kaiser Chiefs sa stalo akousi legendou, čo zapríčinil na svoju dobu invenčný debut Employment z roku 2005. Čo však bolo v tej dobe invenčné, je dnes iba zaprášené a tisíckrát obohrané klišé. Problém týchto britpopových stálic je v absolútnom ignorovaní sveta okolo nich. Uzavretí do seba produkujú jeden album rovnaký ako druhý a ich fanúšikovia im to radi prepáčia. Piesne sú predsa nahrané v najmodernejších štúdiách vychýrených producentov. Melodické nápady sú fajn, ale sú celé akési priemerné. Ak máte súdnosť, tak si to aj ľahko všimnete. Nehovorím, že je táto produkcia nekvalitná, iba že pre mňa je povinnou jazdou, po ktorej si dám niečo iné. Quo vadis, britský pop?
3/5
.renat Khallo Brian Eno: The Drums Between the Bells (Warp)
Otec ambientu, bývalý člen Roxy Music, producent Coldplay a U2 sa vracia s novým experimentom. Zdá sa, že komerčné vody Briana Ena lákajú len v role pomocníka, a pokoj číreho ambientu je preňho priúzky. Nadväzujúc na minuloročnú náladovo pestrú a filmovo dekoratívnu nahrávku Small Craft On a Milk Sea sa spojil s básnikom Rickom Hollandom. Výsledkom je súbor šestnástich impresií, ktoré síce nadchnú, no mnohé z nich nedovedú svoju jedinečnosť k žiadanému vrcholu. Deväť rôznych hlasov prednáša Hollandove surreálne básne s trpkosťou industriálnej dystopie a nepredvídateľnosťou prúdu vedomia. Eno pružne prispôsobuje svoje aranžmány obrazom mrakodrapov, laboratórií až po nádhernú idylu spievajúcich vtákov. Drums Between The Bells je nápaditou hrou s hovoreným slovom, chvíľu dominujúcim nad minimalistickým klavírom, inokedy utlačeným pod nadvládou hustej, dravej elektroniky. Vo viacerých chvíľach album znie skôr ako kolekcia jednoduchých nápadov než silný, konzistentný koncept. Je však ohromné, že Eno dokáže aj po štyroch dekádach opäť prekvapiť.
3/5
.tomáš Slaninka Mamani Keïta: Gagner l’argent français (No Format)
Ak to v posledných rokoch vyzerá s hudbou afrických černochov tak, ako sa to javí z rebríčkov world music, tak musím konštatovať, že uviazla v stereotypoch. Výnimkami sú Amadou & Mariam, Julien Jacob, Habib Koité a najmä Mamani Keïta, speváčka z Mali, žijúca vo Francúzsku. Vďaka jej spolupráci s európskymi producentmi, momentálne s Francúzom Nicolasom Repacom, je sofistikovaná. Typický kvílivý spev, poznačený kultúrou moslimských černochov, ktorý našincovi môže pripadať na jedno brdo (súdiac aj podľa seba), je tu, na CD s názvom Zarábať francúzske peniaze, podmaľovaný pestrými aranžmánmi, a keďže mu nechýba emotívny prednes, nepôsobí „jednobrdovo“. V bohatých fúziách štýlov zaznie i klezmer, nástroje ako klarinet, čínska lutna, a dve skladby som zaradil do exkluzívneho výberu modernej lounge music – Doussou, Nenibali.
4/5
.miro Potoček
Skupina Le Payaco vznikla v roku 1996 a zanikla v roku 2006. Potom, 8. júla 2011 zahrali po skupine dEUS na Bažant Stage festivalu Pohoda. Pri príležitosti tohto koncertu kapela znovu vydala svoj debutový album (pôvodne vyšiel v roku 1999) a pridala k nemu ešte šesť pesničiek, ktoré v rokoch 1997 – 1998 nahrali v bratislavskom štúdiu Ebony. Dostávame tak do rúk a následne aj do uší dôkaz o tom, aká zvláštna to bola kapela. Hoci išlo iba o „obyčajnú“ gitarovku, ktorá hrala melodické pesničky (s občasnými úletmi k jemne psychedelickým kúskom) s prostými textami, mali (dodnes majú) obrovský talent: dokázali totiž robiť pesničky, ktoré s nimi spievajú davy, a nevybočiť pritom z rovnej cesty. Keď im to hrozilo, radšej sa rozpadli. Debut Pajácov znie aj po dvanástich rokoch ostro a sviežo.
5/5
.juraj Kušnierik Kaiser Chiefs: The Future is Medieval (Universal)
Indie rocková kapela z mesta Leeds, ktorá svoje meno ukradla juhoafrickému futbalovému klubu, vydáva svoj štvrtý album. Meno Kaiser Chiefs sa stalo akousi legendou, čo zapríčinil na svoju dobu invenčný debut Employment z roku 2005. Čo však bolo v tej dobe invenčné, je dnes iba zaprášené a tisíckrát obohrané klišé. Problém týchto britpopových stálic je v absolútnom ignorovaní sveta okolo nich. Uzavretí do seba produkujú jeden album rovnaký ako druhý a ich fanúšikovia im to radi prepáčia. Piesne sú predsa nahrané v najmodernejších štúdiách vychýrených producentov. Melodické nápady sú fajn, ale sú celé akési priemerné. Ak máte súdnosť, tak si to aj ľahko všimnete. Nehovorím, že je táto produkcia nekvalitná, iba že pre mňa je povinnou jazdou, po ktorej si dám niečo iné. Quo vadis, britský pop?
3/5
.renat Khallo Brian Eno: The Drums Between the Bells (Warp)
Otec ambientu, bývalý člen Roxy Music, producent Coldplay a U2 sa vracia s novým experimentom. Zdá sa, že komerčné vody Briana Ena lákajú len v role pomocníka, a pokoj číreho ambientu je preňho priúzky. Nadväzujúc na minuloročnú náladovo pestrú a filmovo dekoratívnu nahrávku Small Craft On a Milk Sea sa spojil s básnikom Rickom Hollandom. Výsledkom je súbor šestnástich impresií, ktoré síce nadchnú, no mnohé z nich nedovedú svoju jedinečnosť k žiadanému vrcholu. Deväť rôznych hlasov prednáša Hollandove surreálne básne s trpkosťou industriálnej dystopie a nepredvídateľnosťou prúdu vedomia. Eno pružne prispôsobuje svoje aranžmány obrazom mrakodrapov, laboratórií až po nádhernú idylu spievajúcich vtákov. Drums Between The Bells je nápaditou hrou s hovoreným slovom, chvíľu dominujúcim nad minimalistickým klavírom, inokedy utlačeným pod nadvládou hustej, dravej elektroniky. Vo viacerých chvíľach album znie skôr ako kolekcia jednoduchých nápadov než silný, konzistentný koncept. Je však ohromné, že Eno dokáže aj po štyroch dekádach opäť prekvapiť.
3/5
.tomáš Slaninka Mamani Keïta: Gagner l’argent français (No Format)
Ak to v posledných rokoch vyzerá s hudbou afrických černochov tak, ako sa to javí z rebríčkov world music, tak musím konštatovať, že uviazla v stereotypoch. Výnimkami sú Amadou & Mariam, Julien Jacob, Habib Koité a najmä Mamani Keïta, speváčka z Mali, žijúca vo Francúzsku. Vďaka jej spolupráci s európskymi producentmi, momentálne s Francúzom Nicolasom Repacom, je sofistikovaná. Typický kvílivý spev, poznačený kultúrou moslimských černochov, ktorý našincovi môže pripadať na jedno brdo (súdiac aj podľa seba), je tu, na CD s názvom Zarábať francúzske peniaze, podmaľovaný pestrými aranžmánmi, a keďže mu nechýba emotívny prednes, nepôsobí „jednobrdovo“. V bohatých fúziách štýlov zaznie i klezmer, nástroje ako klarinet, čínska lutna, a dve skladby som zaradil do exkluzívneho výberu modernej lounge music – Doussou, Nenibali.
4/5
.miro Potoček
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.