So žalobami tohto typu sa pritom na súdy obrátilo päťsto sudcov, ktorí dokopy žiadajú odškodné za vyše 70 miliónov eur.
Rozhodnutie, že slovenskí sudcovia by mali postupne inkasovať milióny eur z peňazí daňových poplatníkov za to, že nedostávali príplatky ako ich kolegovia zo „špeciálu“, a tým utrpela ich dôstojnosť, je choré od samého základu. Nesedí vecne, keďže o žiadnej nezákonnej diskriminácii nemôže byť ani reči. Diskrimináciu totiž zákon zakazuje z dôvodu pohlavia, rasy, náboženstva, národnosti, veku, zdravotného postihnutia či sexuálnej orientácie. Nič z toho sa žalujúcich sudcov netýka. Prečo by sudca, ktorý rozhoduje o ťažkých kauzách spojených s organizovaným zločinom, nemohol byť špeciálne zvýhodnený oproti sudcovi, ktorý v malom okresnom meste rozhoduje o rozvodoch? Je diskrimináciou, že komunálny poslanec v obci s niekoľkými stovkami obyvateľov má menšiu odmenu ako jeho kolega v Bratislave či Košiciach? Nehovoriac o tom, že každý slovenský sudca mal možnosť uchádzať sa o miesto na Špeciálnom súde. Teda aká diskriminácia?
A už celkom zlým vtipom je fakt, že o takzvaných diskriminačných žalobách majú rozhodovať sudcovia, ktorí sami takéto žaloby podali. Značná časť slovenských sudcov sa teda správa ako organizovaná skupina, ktorá chce zneužiť systém na svoje vlastné obohatenie na úkor daňových poplatníkov.
Na tento neodškriepiteľný fakt sa dá pozerať z rôznych uhlov pohľadu a rovnako sa tak dajú hodnotiť aj jeho dôsledky. Od tých morálnych až po ekonomické a politické.
Zaujímavá je určite aj súvislosť s posilňujúcim sa trendom súdneho aktivizmu. Pod tým sa myslí stav, keď si sudcovia uzurpujú moc, ktorá by v demokratickom systéme mala patriť iba politikom. Sudcovia, ktorých nikto nevolí, ťažko sa kontrolujú a nedajú sa vymeniť vo voľbách, čoraz viac svojimi rozhodnutiami prelamujú rozhodnutia zákonodarnej a výkonnej moci. Bez posvätenia od voličov tak menia a rozširujú okruh základných práv hodných štátnej ochrany. Výsledkom je, že z rozhodnutia súdov pribúdajú obete údajnej diskriminácie. Raz sú to tí, ktorým prekážajú kríže na školách, inokedy zase poslanci parlamentu, ktorým prekáža, že politici rozhodnutím o predčasných voľbách údajne neústavne skrátili ich poslanecký mandát. Viacerí politici a právni teoretici v tejto súvislosti dokonca hovoria o súdnom imperializme či rovno o sudcovskom štáte.
Niežeby niektoré práva neboli hodné súdnej ochrany a nemali prednosť pred demokraciou. Ako však hovorí profesor práva Bruce Ackerman, dôležitý je predpoklad, že „ide o tie pravé práva“.
Diskusia o silnejúcom súdnom aktivizme je isteže komplikovaná. Predstavme si však situáciu, že tento fenomén v plnej sile zasiahne aj Slovensko. Početná skupina neodvolateľných sudcov harabinovského strihu tak začne čoraz viac vstupovať do rozhodnutí politikov a na ich úkor meniť krajinu. Svojím rozhodnutím o diskriminačných žalobách k tomu vlastne už nakročili.
To je ešte strašnejšia predstava ako tie milióny odškodného z našich peňazí.
Rozhodnutie, že slovenskí sudcovia by mali postupne inkasovať milióny eur z peňazí daňových poplatníkov za to, že nedostávali príplatky ako ich kolegovia zo „špeciálu“, a tým utrpela ich dôstojnosť, je choré od samého základu. Nesedí vecne, keďže o žiadnej nezákonnej diskriminácii nemôže byť ani reči. Diskrimináciu totiž zákon zakazuje z dôvodu pohlavia, rasy, náboženstva, národnosti, veku, zdravotného postihnutia či sexuálnej orientácie. Nič z toho sa žalujúcich sudcov netýka. Prečo by sudca, ktorý rozhoduje o ťažkých kauzách spojených s organizovaným zločinom, nemohol byť špeciálne zvýhodnený oproti sudcovi, ktorý v malom okresnom meste rozhoduje o rozvodoch? Je diskrimináciou, že komunálny poslanec v obci s niekoľkými stovkami obyvateľov má menšiu odmenu ako jeho kolega v Bratislave či Košiciach? Nehovoriac o tom, že každý slovenský sudca mal možnosť uchádzať sa o miesto na Špeciálnom súde. Teda aká diskriminácia?
A už celkom zlým vtipom je fakt, že o takzvaných diskriminačných žalobách majú rozhodovať sudcovia, ktorí sami takéto žaloby podali. Značná časť slovenských sudcov sa teda správa ako organizovaná skupina, ktorá chce zneužiť systém na svoje vlastné obohatenie na úkor daňových poplatníkov.
Na tento neodškriepiteľný fakt sa dá pozerať z rôznych uhlov pohľadu a rovnako sa tak dajú hodnotiť aj jeho dôsledky. Od tých morálnych až po ekonomické a politické.
Zaujímavá je určite aj súvislosť s posilňujúcim sa trendom súdneho aktivizmu. Pod tým sa myslí stav, keď si sudcovia uzurpujú moc, ktorá by v demokratickom systéme mala patriť iba politikom. Sudcovia, ktorých nikto nevolí, ťažko sa kontrolujú a nedajú sa vymeniť vo voľbách, čoraz viac svojimi rozhodnutiami prelamujú rozhodnutia zákonodarnej a výkonnej moci. Bez posvätenia od voličov tak menia a rozširujú okruh základných práv hodných štátnej ochrany. Výsledkom je, že z rozhodnutia súdov pribúdajú obete údajnej diskriminácie. Raz sú to tí, ktorým prekážajú kríže na školách, inokedy zase poslanci parlamentu, ktorým prekáža, že politici rozhodnutím o predčasných voľbách údajne neústavne skrátili ich poslanecký mandát. Viacerí politici a právni teoretici v tejto súvislosti dokonca hovoria o súdnom imperializme či rovno o sudcovskom štáte.
Niežeby niektoré práva neboli hodné súdnej ochrany a nemali prednosť pred demokraciou. Ako však hovorí profesor práva Bruce Ackerman, dôležitý je predpoklad, že „ide o tie pravé práva“.
Diskusia o silnejúcom súdnom aktivizme je isteže komplikovaná. Predstavme si však situáciu, že tento fenomén v plnej sile zasiahne aj Slovensko. Početná skupina neodvolateľných sudcov harabinovského strihu tak začne čoraz viac vstupovať do rozhodnutí politikov a na ich úkor meniť krajinu. Svojím rozhodnutím o diskriminačných žalobách k tomu vlastne už nakročili.
To je ešte strašnejšia predstava ako tie milióny odškodného z našich peňazí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.