Terrorsaken

.zvolal všetkých tínedžerov, ktorí tam boli na politickom kempe vládnej Strany práce, aby ich informoval o bezpečnostných opatreniach súvisiacich s teroristickým útokom v Osle. Keď sa mladí ľudia zhromaždili, vytiahol z tašky samopal a začal strieľať. Šesťdesiatosem mladých ľudí zabil, desiatky ďalších zranil. O siedmej večer vydala nórska polícia správy, že ostrov Utøya má pod kontrolou a strieľajúceho muža zatkla. V Nórsku sa odohrala najväčšia tragédia od konca druhej svetovej vojny. .v domácom pokoji
Zaparkoval som auto v poli pri Trenčianskych Bohuslaviciach, keď mi mobil zavibrovaním oznámil prijatie novej správy. „Silný výbuch pred sídlom vlády v  Osle. Najmenej štyria mŕtvi, desiatky zranených.“ Radosť z hudby na festivale však zatlačili správy z Nórska do úzadia. Keď v sobotu ráno zisťujem, čo sa vlastne stalo – a že teroristom nebol bradatý moslim, ale modrooký Nór, ktorý sa hlási ku kresťanstvu, je mi jasné, že do Osla musím vycestovať – mám túto krajinu rád, žije v nej viacero známych. Chcem byť s nimi, chcem vidieť, čo sa stalo, chcem vyjadriť sústrasť a ak sa bude dať, chcem tomu všetkému aspoň trochu porozumieť.
Bleskovo kupujeme letenky a v nedeľu ráno spolu s fotografom Borisom Némethom nastupujeme do lietadla. .domkirke a Youngstorget
Nórsko je príjemná krajina. V kráľovstve, s civilne pôsobiacim kráľom Haraldom V. na čele, žije necelých 5 miliónov obyvateľov, rozosiatych po krajine, ktorá je približne päťkrát väčšia ako Slovensko. Vďaka tradičnej tolerantnosti, slobodomyseľnosti a pracovitosti miestnych obyvateľov a luxusnej sociálnej starostlivosti štátu sa v Nórsku žije veľmi dobre (hoci veľmi draho). Aj preto je „Kongeriget Norge“ vysnívaným cieľom mnohých emigrantov. V súčasnosti tvoria ľudia inej ako nórskej národnosti okolo 18 percent všetkých obyvateľov, asi tretinu z nich tvoria ľudia, ktorí do Nórska prišli z Ázie a Afriky. Nórsko je pokojná krajina: ľudia sú k sebe ohľaduplní a slušní, korupcia je nízka, politický boj je obmedzený na budovu parlamentu a komentárové stránky novín. Aj preto je to, čo sa tu udialo v piatok 22. júla, také šokujúce. Aj preto sa Nóri s týmito tragickými udalosťami vyrovnávajú s pokojom a dôstojnosťou.
V Osle je vlhko a nevľúdne. Neustále prší, depresívne mraky zahaľujú celú oblohu. Všetko sa zdá byť sivé: nebo, diaľnica, betónové budovy, voda v Oslofjorde, kamenné zrázy pri ceste. Aj naše požičané auto je také (teoreticky strieborné, v skutočnosti sivé). Len sýtozelené lesy a lúky tomu všetkému dodávajú trochu farebného optimizmu.
V malom mestečku Ås, južne od centra Osla, sa zvítame s Jorunn, sociologičkou, ktorá býva v príjemnom drevenom dome s výhľadom na krásnu záhradu. Ťažiskom, gravitačným bodom celého priestoru, je však televízor. Nórska televízia vysiela nonstop správy, reportáže a rozhovory súvisiace s „Terrorsaken“, teroristickým prípadom. Jorunn nám dáva aktuálne informácie: stále nie je jasné, či mal vyšinutý vrah Anders Behring Breivik komplicov a či v centre Osla nezostali ďalšie nevybuchnuté bomby. A najmä sa dozvedáme, že o siedmej večer bude v osloskej katedrále Domkirke bohoslužba. Posilnení kávou preto vyrážame do mesta.
Pred Domkirke je námestie a pomerne rušná križovatka. Za normálnych okolností sú tam stánky s ovocím a zeleninou, popri nich chodia autá a električky. V daždivý nedeľný večer bolo námestie obsadené televíznymi prenosovými vozmi, pred kostolom sa rozprestieral a z hodiny na hodinu rástol koberec z kvetov, sviečok, kresieb, odkazov a nórskych vlajočiek. Okolo toho všetkého stáli ľudia. Ten obraz sme v nasledujúcich dňoch videli niekoľkokrát: skupinky ľudí, niekedy zjavne celé rodiny, inokedy milenecké či manželské páry prichádzali s kyticami kvetov v rukách a sviečkami vo vreckách. Chvíľu sa len nemo dívali na žiariaci koberec, potom pokľakli, položili svoju kyticu a zapálili sviečku. Potom pomaly vstávali a dlho sa nepohli z miesta. Slzy. Slzy a objatia.
Z kostola sa ozvú zvony, policajt nás slušne prosí o to, aby sme urobili uličku pre farárov a farárky v červených rúchach, ktorí vchádzajú do chrámu celebrovať večernú bohoslužbu.
Hoci som liturgii a kázni rozumel len intuitívne, bola to asi najsilnejšia bohoslužba, na akej som doteraz bol. Okolo mňa sedela reprezentatívna vzorka nórskej spoločnosti. Bielovlasý muž, ktorý by v hollywoodskom filme hral šéfa ropnej spoločnosti (možno ním aj bol), skrúšená rodina s dvomi malými deťmi, plačúce modrooké dievča, ktoré by pokojne mohlo byť modelkou, zanedbaný bezdomovec, staručkí manželia, ktorí sa podopierali navzájom, štýlovo nahodený metalista, ktorému spod trička vytŕčali tetovačky, černoch s postavou olympijského šprintéra, skupinky tínedžerov zakliesnené do seba v tichom žiali. Hoci Breivik svoj hrozný čin „ospravedlňoval“ obranou „kresťanskej civilizácie“ – a pravdepodobne očakával odpor sekulárnych Nórov, títo prichádzali so svojím žiaľom k Bohu. „Fader vår, du som er i himmelen,“ znelo z úst všetkých prítomných ako zúfalá prosba, ako do neba nasmerovaná výčitka. Do modlitby Otčenáš zneli hlasné vzlyky, k slávnosti eucharistie kráčali muži a ženy s vlhkými očami a slzami na lícach. Kostol sa pomaly vyprázdnil. Ľudia vyšli do dažďa a dlho stáli pri kvetoch a sviečkach.
Vykročili sme k sídlu nórskej vlády nad námestím Youngstorget. Cestou stretávame fotografa Jana Šibíka z Reflexu. S polámaným dáždnikom v ruke nevyzeral šťastne. „Nemáte votvírák?“ pýta sa nás. „Potřebuju si votevřít lahváče.“ Nepomohli sme mu, no napriek tomu nám povedal, kadiaľ máme na uzavretý Youngstorget ísť.
Prichádzame k uzatvorenej ulici Pløens gate. Za policajnou páskou stoja dvaja ozbrojení, rešpekt vzbudzujúci vojaci. Slušne nás pozdravia, ukazujeme novinárske preukazy, chlapci v uniformách nám s ospravedlnením za ťažkosti spojené s uzavretou ulicou ukazujú, kde je bombou zasiahnutá vládna budova a pokiaľ sa k nej môžeme priblížiť. Vchádzame do uzatvorenej zóny. Prichádzame až na hornú časť prázdneho námestia (spomínam si pritom, ako tu vďaka viacerým barom a kaviarňam býva inokedy rušno). Pred sebou vidíme vládnu budovu. Rozbité okná, na uliciach kopy skla, pred nami zátarasa, za ňou obrnený transportér, vedľa neho policajný stan. Tentoraz za zátarasou stoja dvaja rambovia so všetkými druhmi strelných zbraní vo vreckách maskáčovej uniformy. „Môžeme fotografovať?“ opatrne sa pýta Boris. „Samozrejme,“ odpovedá prvý rambo a druhý dodáva, že „obrázky sú dôležité“. Pýtajú sa nás, odkiaľ sme a ospravedlňujú sa za to, že nás nemôžu pustiť ďalej. Kým Boris fotografuje, ja sa iba dívam na skazu pred sebou. Výbuch tu zabil osem ľudí, zničil takmer všetko zariadenie vládnych kancelárií a narušil statiku celej budovy (budú ju musieť zbúrať, dozvedáme sa neskôr). Dvaja chlapi nesú do policajného stanu veľké zelené vrece. Radšej nechcem vedieť, čo je v ňom.
Pristavujeme sa pri dvojici mladých policajtov. On a ona. Ona sa práve venuje štábu CNN, ktorý natáča rozhovor s nejakým politikom. „Je to poslanec mestského zastupiteľstva, ktorý sa raz stretol s Breivikom,“ hovorí mi on a vzápätí sa predstavujeme. Volá sa Per. „V piatok poobede som doma, v mestečku asi 20 km od Osla, pozeral Tour de France,“ vraví. „Viete, mali sme tam Hushovdta, a tak nás to zaujíma. Niekedy okolo štvrtej povedal nórsky komentátor niečo v tom zmysle, že v Osle došlo k výbuchu. Myslel som si, že to asi vybuchol plyn,“ hovorí Per. „Krátko nato, som už vedel, že to bola bomba a že sú mŕtvi aj zranení. Zavolali ma do služby. Pomáhali sme pri zabezpečovaní okolia vládnej budovy, kým lekári a špeciálne jednotky hľadali mŕtvych a zranených. Bolo to hrozné. O hodiny neskôr sme sa dozvedeli, čo sa stalo na ostrove Utøya. Nikdy predtým som nič také nezažil. Nórsko je pokojná a otvorená krajina. A zrazu sa stane niečo takéto.“ Per pokračuje: „Bol to maniak. Podľa mňa je dôležité, aby ani po tomto útoku nebola v Nórsku obmedzená sloboda. Ten človek chcel, aby sme sa začali báť. My však musíme ísť ďalej.“ Pridáva sa aj jeho kolegyňa, súhlasí s jeho slovami a ďakuje, že sme prišli do Nórska a že o tom, čo sa tu deje, píšeme.
Lúčime sa a ešte sa chvíľu prechádzame po prázdnom námestí. Jeho dominantou je budova Arbeiderpartiet, nórskej Strany práce (SP). Od roku 1935 bolo v Nórsku len šestnásť rokov, keď na čele vlády nestál predseda tejto strany. Strana, ktorej prvý politický slogan bol Prácu pre všetkých, sa počas svojej dlhej histórie (vznikla v roku 1887) posunula od socialistickej ľavice (v roku 1923 opustila Komunistickú internacionálu) k sociálno-demokratickému stredu (kľúčovú úlohu v tomto posune zohrala v Nórsku stále milovaná expremiérka Gro Harlem Brundtlandová) a je právom považovaná za kľúčovú politickú inštitúciu v krajine. V súčasnosti je predseda SP Jens Stoltenberg prvýkrát v histórii na čele koaličnej vlády (doteraz SP vždy vládla sama), ktorej súčasťou je Strana socialistickej ľavice a Strana stredu.
Breivikov vražedný útok bol zameraný nielen proti Strane práce, ale proti celému nórskemu ľavicovému establišmentu.
Okolo desiatej večer sa v Osle začína stmievať. Ešte sa zastavíme v katedrále. Stále je v nej veľa ľudí. Zapaľujú sviečky, sedia v laviciach, smútia. Socha poslednej večere v jednom kúte katedrály je pokrytá odkazmi. Tým nórskym nerozumieme. Jeden však je v poľštine: „Ukochana Norvegio! Dlaczego sie ci to stalo?“
„Zapáľte sviečku – slová nie vždy stačia. Aj ticho je modlitbou,“ stojí napísané pri stojane so sviečkami. Zapaľujeme sviečky. Mlčíme. .anders Behring Breivik
V pondelok už v Osle neprší. Ideme do Tinghuset, čiže do budovy miestneho súdu. O jednej tu má byť pojednávanie s Breivikom pre jeho vzatie do väzby. V ranných správach sa rozoberá aktuálna dilema: má byť pojednávanie verejné alebo uzavreté, má byť Breivikovi umožnené čítať state zo svojho internetového „manifestu“ a má mu byť umožnené vystúpiť v jeho „uniforme“?
Hoci to možno znie smiešne, v skutočnosti ide o kľúčovú otázku: Treba Andersa Behringa Breivika vnímať ako (zvráteného a sadistického) politického bojovníka, alebo ako psychopata, ktorý politickú ideológiu iba zneužíva? Ak je Breivik „politický bojovník“, treba jeho slová brať vážne, zaoberať sa s nimi a hľadať súvis medzi slovami a činmi. Ak je psychopat, jeho „manifest“ je súčasťou diagnózy.
Keď okolo desiatej vchádzame do budovy súdu, policajt (ďalší z množstva Nórov v uniforme) hovorí, že pojednávanie bude asi verejné a radí, aby sme prišli včas, lebo v sále je len 87 miest. Už v tom čase je totiž pred budovou súdu niekoľko televíznych štábov a asi stovka novinárov. Keď sa na súd vraciame o pol jednej, je už rozhodnuté, že pojednávanie bude uzavreté. („Môžeme byť na chodbe pred sálou?“ pýta sa kórejský reportér. „Samozrejme, budova súdu je pre verejnosť ako vždy otvorená,“ odpovedá policajt.)
Myslím si, že sa sudca rozhodol správne. Hoci Breivik vo svojom manifeste vytváral dojem, že je konzervatívny obranca kresťanských hodnôt pred islamom a liberalizmom, v skutočnosti je psychopatický masový vrah, ktorý strieľal do detí. Proti politike Arbeiderpartiet môže mať iste mnoho námietok, môže byť dokonca jej nekompromisný kritik a oponent, jeho brutálne vraždy to však v žiadnom prípade neospravedlňuje, ani nevysvetľuje.
Desiatky novinárov tak pred budovou súdu stoja zbytočne. Breivika v policajnom aute zahliadnu len tí, ktorí stáli pri zadnom vchode, aj to len na okamih, v ktorom ho osvieti blesk šikovného fotografa. .minúta ticha
Tá bola presne na poludnie. Zhruba od pol dvanástej začnú prúdiť ulicami smerom k Domkirke davy ľudí. Pred kvetinárstvami sú dlhé rady, z bánk, kancelárií, obchodov a električiek vychádzajú zamestnanci, zákazníci a cestujúci. O dvanástej stojím v dave pred katedrálou. Rušná ulica stíchla, ako keď na prehrávači plynule stiahnete hlasitosť. Len čajky, čo lietajú nad hlavami, pokojne škriekajú. Stojím rovno pred električkou, v ktorej zostala iba vodička, uprene hľadiaca na vežu kostola. V starej doškriabanej toyote sedí mladík v koženej bunde, ruky má zložené, oči zatvorené ako pri modlitbe. Vedľa stojí počerný muž s vlhkými očami. Keď sa do Osla znovu vráti zvuk, všimnem si, že v ruke má mikrofón s logom televízie Al Džazíra (kameraman so sklopenou kamerou stojí hneď za ním). Muž s mikrofónom zbadá známeho – je to bielovlasý Nór – podajú si ruky a chvíľu zotrvajú v chlapskom objatí. Obidvaja si potom dlaňami utierajú oči. .utøya
Popoludní sadáme do auta a mierime na sever, do vnútrozemia. Najprv popri brehu Oslofjordu míňame bývalé doky, dnes moderné obchodno-rezidenčné centrum Aker Brygge, potom polostrov Bygdøy, na ktorom sú príjemné parky, farmy s pasúcimi sa ovcami a hlavne múzeá s vikingskými loďami a s Amundssenovým Framom, potom prechádzame obchodnými predmestiami Osla až do mestečka Sandvika. Presne po tejto ceste išiel v piatok popoludní Anders Breivik. Ktovie, či registroval krásu fjordu a pokoj plachetníc kotviacich pri brehu. Asi bola dopravná špička, a tak nadával na bohatých socialistov, odchádzajúcich svojimi pohodlnými autami na víkend k jazeru Tyrfjorden. Keď prechádzal okolo budovy štátnej ropnej spoločnosti Statoil, možno v duchu lamentoval nad tým, koľko majetku je v sociálne-demokratickom Nórsku v rukách štátu. A keď zabočil v Sandvike na sever do hlbokých lesov, ani trochu ho to neupokojilo po masakre, ktorú spáchal v Osle? Nenapadlo mu, že medzi „kresťanské hodnoty“, o ktorých tak vášnivo písal, patrí aj úcta k životu a láska k ľuďom, ktorí sú iní ako on? Bol by svoj hrozný skutok dokonal, aj keby sa zastavil v Solihøgda Café, v typicky škandinávskej kaviarni, kde všetko vonia drevom a aj káva je veľmi dobrá? Nie, káva v Solihøgda by ho ešte viac rozzúrila: kaviareň totiž prevádzkuje čínska rodina. Sedíme na terase kaviarne, vieme, že už sme blízko svojho cieľa. Vlastne ani nevieme, načo tam ideme. Boris urobí zopár fotiek, ja sa porozhliadam po okolí a pôjdeme naspäť. Spravodajská rutina.
Po pár zákrutách a tuneloch sa odkryje pohľad na krásne jazero a na ňom Ten Ostrov. Spoznali sme ho podľa televíznych správ. Začína nám byť akosi nevoľno. Popri ceste sa objavujú policajné pásky, autá idú krokom. Na peknej vyhliadke vidno kvety, sviečky a nórsku vlajku. A potom to prišlo. Na parkovisku pred nenápadnou prízemnou budovou je zaparkovaných asi dvadsať pohrebných limuzín. Čiernych, so strieborným krížikom nad predným oknom. Kúsok ďalej prvý a jedinýkrát porušujeme nórske dopravné predpisy a zaparkujeme pri ceste. Vraciame sa k hroznému parkovisku. Prebieha tam pohreb obetí? Ale ten má byť až o týždeň v Osle. Policajt v uniforme nás prosí, aby sme bližšie k čiernym autám nešli. „Ide o to, že tie telá ešte nie sú v truhlách,“ hovorí a v tej chvíli okolo prichádza na parkovisko ďalšie auto. Je v ňom telo zabalené do bielej plachty. Až vtedy definitívne cítiť, že toto je miesto strašnej tragédie. Policajt ešte vysvetľuje, že to sú telá obetí, ktoré polícia teraz odvezie do Osla, kde ich budú identifikovať príbuzní...
Schádzanie k jazeru. Na kamennom móle je vztýčená skala a na nej fixkou napísané: „In the memory of victims from Utøya.“ Boris fotí, ja si sadám na kameň a pozerám sa na ostrov. Ako asi znela tá streľba a výkriky vystrašených či umierajúcich detí? V Osle sme stretli fotografa, ktorého kamarát sa zachránil tak, že doplával na pevninu. Čo pritom cítil? A čo cítil vrah?
Kým tam sedíme, v úplnej tichosti prídu traja mladí ľudia. Dve dievčatá, jeden chlapec. Položia kvety, ktoré si priniesli, chvíľu ticho stoja každý sám, potom splynú do nekonečne dlhého objatia. Utrú si slzy a odchádzajú. .radhusplassen
Cestou späť do Osla si všímame veľké skupiny ľudí, nastupujúcich do autobusov s kyticami kvetov v rukách. Mieria na Radhusplassen, Radničné námestie. Z jednej strany ho ohraničuje mestská radnica, z druhej more a z tretej budova Nobelovho mierového centra. Podľa našich informácií sa tu má začať pochod centrom Osla k Domkirke. Očakáva sa, že príde možno aj niekoľko desiatok tisíc ľudí. Nakoniec ich príde viac než 150-tisíc a pochod sa zmení na obrovské zhromaždenie. Kto si nepriniesol kvety, dostane ich od dobrovoľníkov z Amnesty International. Kým sa začne krátky oficiálny program, ľudia sa rozprávajú a ticho spievajú. Napriek masovosti tu je veľmi príjemne. Manželia, ktorí stoja vedľa nás (on vyzerá ako futbalista, ona je hipisáčka), prišli až z 500 kilometrov vzdialeného Bergenu. „Chceli sme prejaviť sústrasť pozostalým a uctiť si tých, ktorí zomreli,“ hovorí futbalista. „Je to hrozne smutné,“ dodáva hipisáčka zápasiac so slzami. Po hodine čakania zaznie niekoľko prejavov. Niečo nám prekladá futbalista s hipisáčkou, ostatné si domyslíme. Prehovoril korunný princ Haakon, premiér Stoltenberg, predseda mládežníckej organizácie Arbeiderpartiet, jedna z tých, ktorí prežili peklo na Utøya a starosta Osla. Hovorili krátko, vyjadrili sústrasť a každý zakončil uistením, že Nórsko potrebuje „viac slobody, viac demokracie, viac tolerancie“. Ako tomu rozumieť? Veď predsa nórska sloboda, demokracia a tolerancia nie sú ohrozené. Komu boli tieto slová adresované? Hádam len neberú vážne vraha detí Breivika, ktorý videl v demokracii a slobode slabosť a toleranciu vnímal ako hrozbu? Alebo chcú povedať, že ani taká hrozná tragédia, aká sa v piatok v Nórsku stala, neposunie túto krásnu krajinu smerom k policajnému štátu? Dúfam, že to mysleli takto.
Po skončení prejavov vystúpi niekoľko hudobníkov (najviac ma zaujal víťaz Ceny Eurovízie Alexander Rybak, ktorý zahral na husliach smutnú ruskú pieseň) a dav sa pokojne rozíde. Starosta Osla vyzve prítomných, aby kvety položili kdekoľvek v Osle. Na druhý deň sa tak mesto smútku zmenilo na mesto kvetov. .trygve
Trygve Jordheim je mladý redaktor denníka Vårt Land. Stretnutie sme si dohodli na utorok pred obedom. Až keď prídeme na ulicu, na ktorej sídli jeho redakcia, zisťujeme, že to je za policajnými zátarasami, ani nie 50 metrov od sídla vlády, teda od miesta, kde v piatok popoludní vybuchla Breivikova bomba. Policajtke hovoríme, že máme dohodnuté stretnutie s Trygvem, ide to potvrdiť na recepciu redakcie, s úsmevom sa vracia, ospravedlňuje sa za komplikácie (slušnosť nórskych policajtov je neuveriteľná!) a púšťa nás do „vojnovej zóny“. „Choďte stredom ulice, z okien ešte môže padať sklo,“ hovorí.
Trygve nás zavedie do zasadačky na treťom poschodí, prinesie nám kávu, no vzápätí zisťuje, že v zasadačke je ešte veľa rozbitého skla. Premiestňujeme sa teda do jedálne.
„V piatok som bol prvý deň po dovolenke v práci,“ spomína si Trygve. „Normálne sme pripravovali sobotné číslo. Krátko pred pol štvrtou sme boli v zasadačke a zrazu sme mali pocit, ako keby niečo narazilo do budovy, vzápätí sa ozvala mohutná explózia a rozbili sa okná. Hneď mi bolo jasné, že to je teroristický útok. Rýchlo sme vyšli na ulicu. Všade bol dym a prach, do toho zneli policajné sirény a alarmy áut. Bol to zvuk teroru. Krátko nato som dostal esemesku z tlačovej agentúry o tom, že v blízkosti sídla vlády došlo k explózii. O 20 minút neskôr prišla správa, že premiér Jens Stoltenberg je v poriadku. Začali sa šíriť nepotvrdené správy o ďalších možných bombách, polícia čistila priestor okolo výbuchu. Rýchlo sme sa všetci dali dokopy. Bolo nás v ten deň v redakcii 25, dve kolegyne museli ísť na ošetrenie do nemocnice, lebo ich porezalo rozbité sklo. Bolo to dosť chaotické. Premiestnili sme sa do domu kolegu, ktorý má na starosti počítače, dohodli sme si s tlačiarňou neskoršiu uzávierku a dorobili sme číslo. Takže naše noviny vyšli v sobotu ráno v poriadku. V nedeľu večer sme už boli naspäť v redakcii a normálne sme pracovali.“
Pýtam sa Trygveho na to, čo si myslí o údajnom „kresťanskom fundamentalizme“ Andersa Breivika. „Myslím, že mu skôr ide o akúsi obranu kresťanskej civilizácie pred islamom. Napísal, že nemá osobnú vieru v Ježiša Krista, kresťanstvo vníma len ako niečo, čo by mohlo chrániť spoločnosť pred hrozbou islamu. Keďže Arbeiderpartiet pred touto hrozbou zatvárajú oči, pokúsil sa vyvraždiť jej vedenie a jej nastupujúcu generáciu.“ Pýtam sa Trygveho, či je hrozba islamu v Nórsku aktuálna. „Neviem,“ hovorí Trygve. „Nezdá sa mi, že v Nórsku by bolo veľa moslimov, ktorí by chceli zmeniť Európu na moslimskú spoločnosť. Z času na čas sa objavia nejaké konflikty, ale nie je toho veľa. Minulý rok sa napríklad riešil problém ʻmravnej polícieʼ v islamských častiach mesta, ktorá napádala homosexuálov a nedostatočne zahalené dievčatá. Ale nie je toho veľa.“ Trygve nám rozpráva o zdanlivej sekulárnosti nórskej spoločnosti. Hoci málo ľudí chodí pravidelne do kostola, kresťanstvo je podľa Trygveho pre Nórov stále dôležité.
Nakoniec sa Trygveho pýtam, čo mysleli premiér Stoltenberg a jeho kolegovia sloganom „viac demokracie, viac slobody, viac tolerancie“. „Je skutočne zvláštne, keď nórsky premiér hovorí o potrebe väčšej demokracie – veď Nórsko je jedna z najdemokratickejších krajín na svete. Nie je mi jasné, čo by to v praxi mohlo znamenať. Ja si myslím, že chce mobilizovať voličov pred septembrovými lokálnymi voľbami. Nakoniec, demokracia znamená aj to, že Breivik predstúpi pred spravodlivý súd.“
S Trygvem ešte vyjdeme do jeho kancelárie na piatom poschodí, odkiaľ sa pozeráme na zničenú vládnu budovu. Polícia sa pomaly sťahuje, na jej miesto prichádzajú hasiči a stavebníci.
V stredu ráno vraciame auto na letisku. Keď pracovník požičovne Avis zistí, že sme novinári, prezradí, že Breivik si od neho požičal auto, ktoré potom explodovalo s bombou v centre Osla. „Je to hrozné. Je to blázon,“ konštatuje bodrý Nór. Jedno aj druhé je pravda.