.lenže o názory Andersa Breivika tu nejde. Ak chceme aspoň sčasti pochopiť jeho šialený čin, treba si všimnúť psychologické profily podobných páchateľov z minulosti.
Isteže, Breivikove myšlienky odhaľujú objekt jeho psychopatickej nenávisti: liberálnu ľavicu, teda pre neho kultúrnych marxistov, zodpovedných za „masový import moslimov“. No príčinu jedného z najšialenejších zločinov, aké v ľudských dejinách spáchal osamelý jednotlivec, treba hľadať v Breivikovom vnútornom svete. Zažil okrem rozvodu rodičov a úplného odcudzenia s otcom aj ďalšie zranenia, ktoré by ho naplnili zničujúcou frustráciou? Trpí nejakou psychotickou poruchou? Odpovede zatiaľ nepoznáme. .breivikovi ľudia
Timothy McVeigh a Ted Kaczynski, dvaja americkí zločinci 20. storočia, sú Nórovi vari najpodobnejší: obaja veľa písali, obaja mali silný politický program a vnímali sa ako individuálni bojovníci proti systému.
McVeighova nálož zabila v apríli roku 1995 vo vládnej budove v Oklahoma City 168 ľudí. McVeigh nenávidel federálnu vládu, bol súčasťou libertariánskeho hnutia, ktoré bojovalo proti daniam a za ústavné právo vlastniť zbrane. Keby na začiatku 90. rokov fungoval dnešný internet, bol by McVeigh určite usilovným blogerom a možno by mal tiež svoj manifest. V tom čase sa akurát pokúšal dostať do lokálnych novín. Sťažoval sa, ako všetci politici sľubujú znižovanie daní, ktoré po voľbách zvyšujú. Otázku daní bytostne prežíval: „Hrozí nám občianska vojna? Budeme musieť preliať našu krv, aby sme reformovali systém? Dúfam, že sa tak nestane. Ale možno áno.“
V prípade McVeigha je však zmapovaný aj jeho ľudský príbeh, ktorý je omnoho dôležitejší: jeho rodičia sa rozviedli, keď mal desať rokov, odkedy ho vychovával otec. Bol to ťažký rozvod, ktorým chlapec veľmi trpel. Na škole ho šikanovali. Rád sa oddával fantáziám, v ktorých si predstavoval, ako sa raz svojim šikanovateľom pomstí. Zároveň sa uňho začali prejavovať paranoidné črty osobnosti. Keď mal 14 rokov, zhromaždil si doma jedlo či výstroj na kempovanie, lebo sa obával nukleárnej vojny a útoku komunistov. Už vtedy si vybájil svet osamelého bojovníka proti všade číhajúcemu nepriateľovi, bojovníka, ktorý sa musí spoliehať len na seba. Dobre mu išla matematika, zaujímal sa o počítače a mal obsesiu v zbraniach. Jeho psychiku formovala účasť v prvej americkej vojne proti Saddámovi, v ktorej zabil pár irackých vojakov. Neskôr hovoril, že práve vojna ho naučila vypnúť emócie. Neskôr ho špeciálne jednotky armády odmietli prijať, pretože mal nevyhovujúci psychologický profil. Od roku 1992 sa pretĺkal životom, stále si nevedel nájsť dievča, hoci túžil po normálnom vzťahu. Mimochodom, práve sexuálna frustrácia je častým rysom v profile týchto vrahov. .svet proti mne
McVeigh uveril, že federálni agenti mu implantovali mikročip, aby sledovali každý jeho pohyb. Pobúril ho zásah FBI proti náboženskej sekte davidiánov, dôvodne podozrivej z nelegálnej držby zbraní, pri ktorom zahynulo 76 členov sekty. McVeigh aktívne podporoval brániacich sa sektárov. Novinárom hovoril, že ak vláda zoberie ľuďom zbrane, zoberie im čokoľvek. „Mám pocit, že sa postupne meníme na socialistický štát,“ vyhlásil. Zrejme už vtedy sa začal v jeho hlave rodiť chorý plán.
Kým pre Breivika boli zdrojom nenávisti moslimovia v Nórsku, pre McVeigha ním boli vládni úradníci, ktorých označoval za „fašistických agentov“. Obdivoval Thomasa Jeffersona a jeho Deklaráciu nezávislosti USA. Priateľovi Stevovi poslal rozlúčkový 23-stranový list, v ktorom mu zdôvodňoval význam každej jednej vety Deklarácie. „Po uliciach potečú potoky krvi, Steve.“ Aspoň tak si to vraj žiadal zápas slobody so socializmom. .milý chlapík
Po krvavom útoku v Oklahoma City a po zatknutí rovnako ako Breivik hovoril, že jeho čin bol krutý, ale nevyhnutný. Tvrdil, že za obete nebol zodpovedný on, ale vláda. Veril, že Američania si ho zapamätajú ako bojovníka za slobodu. Ani na chvíľu zabitie 168 ľudí neoľutoval. Len chladne priznával, že je mu ľúto detí, ktoré sa v tom čase nachádzali v detskom centre, čo označil za „vedľajšie škody“. Na psychiatrov či novinárov však prekvapivo pôsobil ako milý chlapík. Iba keď sa rozhovoril o federálnej vláde, jeho pokojný pohľad sa zrazu zmenil. Podľa psychiatra Johna Smitha, ktorý ho vyšetroval, masový vrah trpel posttraumatickou stresovou poruchou, v mnohých ukazovateľoch bol však normálny. Bol inteligentný a mal aj dobré sociálne zručnosti.
Timothy McVeigh bol šesť rokov po svojom čine popravený. .zelený Ted
Ted Kaczynski bol trochu iný prípad: geniálny matematik sa už na prvý pohľad správal ako čudák. Ako celkom malé dieťa strávil následkom nejakej alergickej reakcie dlhý čas v nemocnici. Odvtedy bol utiahnutý do seba a akoby bez citov. Nebol schopný nadväzovať vzťahy a nepoznal priateľstvo. Tento sociálny deficit však v očiach rodičov kompenzovala – a vlastne aj vysvetľovala – jeho genialita. Ako 16-ročného ho zobrali na Harvard, neskôr sa stal asistentom profesora na University of California a zdalo sa, že má pred sebou skvelú kariéru. Ale génius sa zrazu na všetko vykašľal. Už na univerzite pohŕdal spolužiakmi, v ktorých videl budúcich inžinierov predurčených na ničenie životného prostredia. Postupne prerušil kontakty s najbližšími a presťahoval sa do opustenej chatrče. Tu si ako Breivik zostrojoval bombové nálože, ktoré celých 18 rokov (od roku 1978) rozposielal poštou najmä na univerzity. Zabil tak troch ľudí a 23 zranil. Kaczynski veril, že len násilie upozorní ľudí na blížiacu sa katastrofu, ktorú mala spôsobiť priemyselná civilizácia a prevaha technológií. Mal síce sympatie k ekologickým anarchistom, ale tvrdil, že je potrebný revolučný násilný čin. Kým Breivik blúzni o roku 2083, Kaczynski veril, že jeho revolúcia prebehne v rozmedzí 40 až 100 rokov. Napísal manifest s názvom Industriálna spoločnosť a jej budúcnosť, ktorý mal 35-tisíc slov. Od teroru si – opäť celkom rovnako ako Breivik – sľuboval, že mu pomôže upútať pozornosť a šíriť jeho spasiteľské myšlienky. Poslal teda list hlavným médiám, ktoré žiadal o uverejnenie pamfletu s tým, že ukončí bombové útoky. The New York Times a The Washington Post napokon Kaczynského manifest v septembri roku 1995 uverejnili, čo viedlo k prudkým polemikám. Pozitívnym efektom však bolo, že Kaczynského brat na základe rukopisu spoznal anonymného atentátnika a udal ho úradom. Vrah bol dolapený a svojim protiindustriálnym úvahám sa dnes 69-ročný muž venuje aj vo väzení, kde si odpykáva doživotný trest. Bola mu diagnostikovaná paranoidná schizofrénia.
Komu sa teda viac podobá Breivik – inak milému chlapíkovi McVeighovi, ktorý zažil v detstve osobné zranenia, trpel sexuálnou frustráciou a s paranoidnou uvzatosťou uveril, že je povolaný zachrániť ideály americkej ústavy? Alebo sa viac podobá na neľudského génia Kaczynského, ktorý tiež celé roky vyrábal bomby a spisoval bizarný programový manifest?
Isteže, Breivikove myšlienky odhaľujú objekt jeho psychopatickej nenávisti: liberálnu ľavicu, teda pre neho kultúrnych marxistov, zodpovedných za „masový import moslimov“. No príčinu jedného z najšialenejších zločinov, aké v ľudských dejinách spáchal osamelý jednotlivec, treba hľadať v Breivikovom vnútornom svete. Zažil okrem rozvodu rodičov a úplného odcudzenia s otcom aj ďalšie zranenia, ktoré by ho naplnili zničujúcou frustráciou? Trpí nejakou psychotickou poruchou? Odpovede zatiaľ nepoznáme. .breivikovi ľudia
Timothy McVeigh a Ted Kaczynski, dvaja americkí zločinci 20. storočia, sú Nórovi vari najpodobnejší: obaja veľa písali, obaja mali silný politický program a vnímali sa ako individuálni bojovníci proti systému.
McVeighova nálož zabila v apríli roku 1995 vo vládnej budove v Oklahoma City 168 ľudí. McVeigh nenávidel federálnu vládu, bol súčasťou libertariánskeho hnutia, ktoré bojovalo proti daniam a za ústavné právo vlastniť zbrane. Keby na začiatku 90. rokov fungoval dnešný internet, bol by McVeigh určite usilovným blogerom a možno by mal tiež svoj manifest. V tom čase sa akurát pokúšal dostať do lokálnych novín. Sťažoval sa, ako všetci politici sľubujú znižovanie daní, ktoré po voľbách zvyšujú. Otázku daní bytostne prežíval: „Hrozí nám občianska vojna? Budeme musieť preliať našu krv, aby sme reformovali systém? Dúfam, že sa tak nestane. Ale možno áno.“
V prípade McVeigha je však zmapovaný aj jeho ľudský príbeh, ktorý je omnoho dôležitejší: jeho rodičia sa rozviedli, keď mal desať rokov, odkedy ho vychovával otec. Bol to ťažký rozvod, ktorým chlapec veľmi trpel. Na škole ho šikanovali. Rád sa oddával fantáziám, v ktorých si predstavoval, ako sa raz svojim šikanovateľom pomstí. Zároveň sa uňho začali prejavovať paranoidné črty osobnosti. Keď mal 14 rokov, zhromaždil si doma jedlo či výstroj na kempovanie, lebo sa obával nukleárnej vojny a útoku komunistov. Už vtedy si vybájil svet osamelého bojovníka proti všade číhajúcemu nepriateľovi, bojovníka, ktorý sa musí spoliehať len na seba. Dobre mu išla matematika, zaujímal sa o počítače a mal obsesiu v zbraniach. Jeho psychiku formovala účasť v prvej americkej vojne proti Saddámovi, v ktorej zabil pár irackých vojakov. Neskôr hovoril, že práve vojna ho naučila vypnúť emócie. Neskôr ho špeciálne jednotky armády odmietli prijať, pretože mal nevyhovujúci psychologický profil. Od roku 1992 sa pretĺkal životom, stále si nevedel nájsť dievča, hoci túžil po normálnom vzťahu. Mimochodom, práve sexuálna frustrácia je častým rysom v profile týchto vrahov. .svet proti mne
McVeigh uveril, že federálni agenti mu implantovali mikročip, aby sledovali každý jeho pohyb. Pobúril ho zásah FBI proti náboženskej sekte davidiánov, dôvodne podozrivej z nelegálnej držby zbraní, pri ktorom zahynulo 76 členov sekty. McVeigh aktívne podporoval brániacich sa sektárov. Novinárom hovoril, že ak vláda zoberie ľuďom zbrane, zoberie im čokoľvek. „Mám pocit, že sa postupne meníme na socialistický štát,“ vyhlásil. Zrejme už vtedy sa začal v jeho hlave rodiť chorý plán.
Kým pre Breivika boli zdrojom nenávisti moslimovia v Nórsku, pre McVeigha ním boli vládni úradníci, ktorých označoval za „fašistických agentov“. Obdivoval Thomasa Jeffersona a jeho Deklaráciu nezávislosti USA. Priateľovi Stevovi poslal rozlúčkový 23-stranový list, v ktorom mu zdôvodňoval význam každej jednej vety Deklarácie. „Po uliciach potečú potoky krvi, Steve.“ Aspoň tak si to vraj žiadal zápas slobody so socializmom. .milý chlapík
Po krvavom útoku v Oklahoma City a po zatknutí rovnako ako Breivik hovoril, že jeho čin bol krutý, ale nevyhnutný. Tvrdil, že za obete nebol zodpovedný on, ale vláda. Veril, že Američania si ho zapamätajú ako bojovníka za slobodu. Ani na chvíľu zabitie 168 ľudí neoľutoval. Len chladne priznával, že je mu ľúto detí, ktoré sa v tom čase nachádzali v detskom centre, čo označil za „vedľajšie škody“. Na psychiatrov či novinárov však prekvapivo pôsobil ako milý chlapík. Iba keď sa rozhovoril o federálnej vláde, jeho pokojný pohľad sa zrazu zmenil. Podľa psychiatra Johna Smitha, ktorý ho vyšetroval, masový vrah trpel posttraumatickou stresovou poruchou, v mnohých ukazovateľoch bol však normálny. Bol inteligentný a mal aj dobré sociálne zručnosti.
Timothy McVeigh bol šesť rokov po svojom čine popravený. .zelený Ted
Ted Kaczynski bol trochu iný prípad: geniálny matematik sa už na prvý pohľad správal ako čudák. Ako celkom malé dieťa strávil následkom nejakej alergickej reakcie dlhý čas v nemocnici. Odvtedy bol utiahnutý do seba a akoby bez citov. Nebol schopný nadväzovať vzťahy a nepoznal priateľstvo. Tento sociálny deficit však v očiach rodičov kompenzovala – a vlastne aj vysvetľovala – jeho genialita. Ako 16-ročného ho zobrali na Harvard, neskôr sa stal asistentom profesora na University of California a zdalo sa, že má pred sebou skvelú kariéru. Ale génius sa zrazu na všetko vykašľal. Už na univerzite pohŕdal spolužiakmi, v ktorých videl budúcich inžinierov predurčených na ničenie životného prostredia. Postupne prerušil kontakty s najbližšími a presťahoval sa do opustenej chatrče. Tu si ako Breivik zostrojoval bombové nálože, ktoré celých 18 rokov (od roku 1978) rozposielal poštou najmä na univerzity. Zabil tak troch ľudí a 23 zranil. Kaczynski veril, že len násilie upozorní ľudí na blížiacu sa katastrofu, ktorú mala spôsobiť priemyselná civilizácia a prevaha technológií. Mal síce sympatie k ekologickým anarchistom, ale tvrdil, že je potrebný revolučný násilný čin. Kým Breivik blúzni o roku 2083, Kaczynski veril, že jeho revolúcia prebehne v rozmedzí 40 až 100 rokov. Napísal manifest s názvom Industriálna spoločnosť a jej budúcnosť, ktorý mal 35-tisíc slov. Od teroru si – opäť celkom rovnako ako Breivik – sľuboval, že mu pomôže upútať pozornosť a šíriť jeho spasiteľské myšlienky. Poslal teda list hlavným médiám, ktoré žiadal o uverejnenie pamfletu s tým, že ukončí bombové útoky. The New York Times a The Washington Post napokon Kaczynského manifest v septembri roku 1995 uverejnili, čo viedlo k prudkým polemikám. Pozitívnym efektom však bolo, že Kaczynského brat na základe rukopisu spoznal anonymného atentátnika a udal ho úradom. Vrah bol dolapený a svojim protiindustriálnym úvahám sa dnes 69-ročný muž venuje aj vo väzení, kde si odpykáva doživotný trest. Bola mu diagnostikovaná paranoidná schizofrénia.
Komu sa teda viac podobá Breivik – inak milému chlapíkovi McVeighovi, ktorý zažil v detstve osobné zranenia, trpel sexuálnou frustráciou a s paranoidnou uvzatosťou uveril, že je povolaný zachrániť ideály americkej ústavy? Alebo sa viac podobá na neľudského génia Kaczynského, ktorý tiež celé roky vyrábal bomby a spisoval bizarný programový manifest?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.