Stredná Európa Luboša Palatu

Keď sme pod nimi s mojím synom Jakubom prvý raz prechádzali z Bratislavy k Neziderskému jazeru, tak sme sa pod tými v poliach roztrúsenými obrami v úžase zastavovali a hľadeli v nemom údive na otáčajúce sa lopaty rotorov. Jakub o to viac, že jemu v jeho šiestich rokoch museli pripadať proste obrovské. Tou cestou k jazeru sme v nasledujúcich rokoch išli na bicykloch ešte trikrát, ja sám potom autom ešte oveľa častejšie. Veterných elektrární na tej nevysokej náhornej planine, čo sa neskôr zvažuje k jazeru, s každým rokom pribúdalo, a čím viac ich bolo, tým menej nášho záujmu budili. A do mojej bratislavskej noci už nežiarilo len niekoľko bodiek, ale čoskoro celé kŕdle. No ešte keď som sa pred vyše piatimi rokmi v Bratislave balil, bol u mňa kamarát, architekt Tomáš. Urobili sme si moju poslednú bratislavskú cestu k môjmu milovanému jazeru a z elektrární už bol lesík. Tomáš bol aj tak nadšený. „Vieš, že sú tak trochu živé, a vďaka tomu, ako sa hýbu tie lopatky, akoby sa hýbala aj celá krajina? Je to krásne,“ usmieval sa.
Neviem, čo by povedal dnes, keď je už celý ten výbežok zeme medzi Bratislavou a Neusiedler See doslova zaburinený stožiarmi elektrární.
A to, čo je tam, nás zrejme všetkých čaká. Pritom tie obludy s vrtuľami má rád už málokto. Pred niekoľkými dňami mi kolegyňa z jedného českého denníku hovorila, ako na poľsko-českom pomedzí zúri pohraničná veterníková vojna. Česi z Jizerských hôr protestujú proti tomu, že Poliaci na svojom území chceli stavať mnohohlavé pole veterných elektrární. Sami si síce už na českej strane pekných pár veterných elektrární postavili, ale to, čo robia Poliaci, je podľa nich naschvál. „Postavili ich náročky tak, aby nám kazili výhľad z našej strany,“ vyjadril sa podľa tej kolegyne jeden český horal.
Ale nejde len o veterníky. Neviem, ako u vás na Slovensku, ale tu v Čechách sú tie naše slávne slnečné elektrárne väčšinou veľmi odporným vredom na krajine. Najmä v Polabí, kde sa rozťahujú aj na tej najúrodnejšej pôde pod bájnou českou horou Říp, sa človeku doslova otvára nožík vo vrecku. A ako som vravel, ešte nás to všetko len čaká.
Po tom, čo nemecká kancelárka Angela Merkelová zavelila k odchodu či skôr úteku od jadrových elektrární, sa v energetických kruhoch čaká, čo z toho bude. Aj tí najväčší priaznivci dostavby Temelína, slovenských jadrových elektrární alebo stavby prvej poľskej, vyjadrujú veľké obavy, či nemecké Preč s atómovými elektrárňami nebude pomerne rýchlo znamenať ich celoeurópsky koniec, alebo prinajmenšom zastavenie výstavby tých nových. Keď bol pred niekoľkými dňami na návšteve v Prahe poľský premiér Donald Tusk, bil sa spolu so svojím českým hostiteľom Petrom Nečasom do pŕs, že sa spoločne proti Nemecku postavia. Môžu to však robiť len do chvíle, keď sa ako jadrová veľmoc zosype Francúzsko, bez ktorého zostanú voči zeleno-zeleným postojom Nemcov už len „izolované ostrovčeky odporu“.
Aby nenastal omyl, Nemci postavili s Rusmi plynovod cez Balt, a teraz musia zabezpečiť odbyt. A navyše, hádaj, kto je zďaleka najväčší výrobca veterných elektrární na svete, pýtal sa ma jeden priateľ, čo to dotiahol na vysokého českého diplomata v jednej zo susedných krajín Česka. No možno ešte zostáva nádej. Azda sa Nemcom, keď sa im krajina zaburiní veterníkmi, zavalí slnečnými elektrárňami a keď Rusi ešte pritlačia na ceny plynu, niečo vyjasní. Azda niekto v Berlíne príde na to, že jadrová elektráreň, ktorá vypúšťa len paru, je vlastne tiež ekologický zdroj energie. Aj napriek tomu, že sa nám to po Černobyli a Fukušime nemusí tak zdať. Autor je redaktor Lidových novín