.poslanec mestského zastupiteľstva a neúspešný kandidát na primátora Ivan Kuhn (OKS) sa vlani s kolegami zaujímal o transparentnosť financovania a využívanie majetku mesta. „Narazili sme na to, že mnohé informácie boli nedostupné,“ vysvetľuje Kuhn. Nielen „dotieraví“ aktivisti, ale aj mestský webportál kládli otázky primátorovi Vladislavovi Laciakovi (nezávislý) tak vytrvalo, až dal verejný sľub, že Rožňava bude transparentným mestom. A prax? Ukázalo sa, že niektorí zamestnanci mestských firiem brali plat a mali aj živnosti či svoje firmy, cez ktoré vykonávali služby pre mesto. Ako z čítanky, poviete si možno. Tlak malej skupinky ľudí predbežne vyvrcholil „zúfalým výkrikom“, ako hovorí Kuhn, ktorým sú dva bilbordy pri autobusovej stanici. Najskôr „slávnostne odhalené“, vzápätí strhané a začiernené neznámymi páchateľmi. Prečo toľké emócie? .peniaze hore komínom
Bilbordy upozorňujú na pred verejnosťou utajené (bez prenosu mestskou televíziou) hlasovanie zastupiteľstva o predaji 38-percentného podielu mesta v teplárni TEKO-R. Aj keď je predaj legálny, schválila ho trojpätinová väčšina v mestskom zastupiteľstve, podľa aktivistov je pre mesto nevýhodný.
Bilbord tvrdí, že za šesť rokov priniesol podiel mesta v spoločnosti TEKO-R, ako aj prenájom pozemku tej istej spoločnosti do pokladnice mesta takmer 550-tisíc eur. Dvanásti poslanci na čele s primátorom však rozhodli o predaji podielu mesta za 430-tisíc eur a pozemkov za 290-tisíc eur, a to podľa znaleckého odhadu z roku 2003. Text bilbordu dopĺňa obrázok dymiaceho komína, z ktorého letia peniaze. A nechýba ani portrét primátora.
Toho, pochopiteľne, takáto „popularita“ neteší. Je presvedčený, že predaj sa uskutočnil za najlepších možných podmienok, pretože mesto vlani za svoj podiel dostalo asi 12-tisíc eur. „Nechcem podceňovať občianskych aktivistov, je to však pár ľudí, určite žiadne masové hnutie rožňavského odporu. Vždy som chcel byť nekonfrontačný, na čosi také nie som zvyknutý,“ hovorí sklamane primátor Laciak s tým, že ide podľa neho iba o hon na čarodejnice či hru na iluzórnu transparentnosť. A dodáva: „Mám ako lekár svoje slobodné povolanie, môžem odísť aj zajtra. Tu mám najnižší možný plat, dva roky nepoberám žiadne odmeny.“ .čoho sa ľudia boja?
Gemerský Twin Peaks (tentoraz bez vyšetrovateľa) presne charakterizuje rožňavská aktivistka Timea Bagačková Zollerová, keď hovorí, že odporcovia staronového primátora a vedenia mesta necítia neanonymnú podporu spoluobčanov. „Ľudia sa boja,“ konštatuje lapidárne. Čoho sa však boja? Zrejme sa boja akosi zo zvyku, tak sa to u nás patrí. Voľby predsa boli vlani a nové sú v nedohľadne, mesto trápi 28-percentná nezamestnanosť. A prvé, čo každému napadne, je v takej situácii predať čosi z mestského majetku. A zaplátať tak diery v podpalubí, obrazne povedané. Napríklad podiely v teplárňach. Je na tom čosi nepochopiteľné? Asi áno – nízka cena.
„Magistrát dlho hospodári zvláštne, nehľadajúc iné spôsoby získavania financií, len z predaja. Podľa nás často pod cenu. Je to legálne, ale neefektívne. Problém je v manažmente mesta, ktorý sa na rozvoj Rožňavy pozerá krátkozrako,“ tvrdí Bagačková Zollerová. „Som proti spôsobu, akým sa to predalo. Nie proti predaju ako akému. Mohli sme predávať za lepšiu cenu, cez obchodnú verejnú súťaž,“ dopĺňa ju Ivan Kuhn.
Rožňava je iba variáciou príbehu o slabých samosprávach. Krachujú nie celkom vlastnou vinou. Utlmené baníctvo (čo je iba eufemizmus pre zánik) je dôkazom rozhodnutia na úrovni vlády. Stred 19-tisícového mesta sa dnes hemží čiernymi poloterénnymi autami, kvalitná káva a letargické pohostinstvá navodzujú dojem, že sa tu zasekol čas. Nezasekol. Čo malo ruky nohy zutekalo – vraví sa. Tie šikovnejšie dievčatá a ženy si medzičasom zarábajú ako opatrovateľky kdesi v Nemecku či ako aupairky v Británii. A mužov, ktorí neodišli do sveta, stretnete v kaviarňach alebo stávkových kanceláriách.
Rožňavčanov však (ne)trápi ešte čosi. Mestu hrozí viac ako štvrťmiliónová sankcia za chybu v procese verejného obstarávania v súvislosti s výstavbou tridsiatich bytových jednotiek. Kontrola zistila správnosť obstarávania, zlý však bol dátum podpísania zmluvy. Primátor Laciak tvrdí, že ak pre mesto vznikne škoda a dostane pokutu, tak funkciu samozrejme položí. Otázka teda stojí tak, čo padne skôr. Primátor alebo mesto ako také?
Bilbordy upozorňujú na pred verejnosťou utajené (bez prenosu mestskou televíziou) hlasovanie zastupiteľstva o predaji 38-percentného podielu mesta v teplárni TEKO-R. Aj keď je predaj legálny, schválila ho trojpätinová väčšina v mestskom zastupiteľstve, podľa aktivistov je pre mesto nevýhodný.
Bilbord tvrdí, že za šesť rokov priniesol podiel mesta v spoločnosti TEKO-R, ako aj prenájom pozemku tej istej spoločnosti do pokladnice mesta takmer 550-tisíc eur. Dvanásti poslanci na čele s primátorom však rozhodli o predaji podielu mesta za 430-tisíc eur a pozemkov za 290-tisíc eur, a to podľa znaleckého odhadu z roku 2003. Text bilbordu dopĺňa obrázok dymiaceho komína, z ktorého letia peniaze. A nechýba ani portrét primátora.
Toho, pochopiteľne, takáto „popularita“ neteší. Je presvedčený, že predaj sa uskutočnil za najlepších možných podmienok, pretože mesto vlani za svoj podiel dostalo asi 12-tisíc eur. „Nechcem podceňovať občianskych aktivistov, je to však pár ľudí, určite žiadne masové hnutie rožňavského odporu. Vždy som chcel byť nekonfrontačný, na čosi také nie som zvyknutý,“ hovorí sklamane primátor Laciak s tým, že ide podľa neho iba o hon na čarodejnice či hru na iluzórnu transparentnosť. A dodáva: „Mám ako lekár svoje slobodné povolanie, môžem odísť aj zajtra. Tu mám najnižší možný plat, dva roky nepoberám žiadne odmeny.“ .čoho sa ľudia boja?
Gemerský Twin Peaks (tentoraz bez vyšetrovateľa) presne charakterizuje rožňavská aktivistka Timea Bagačková Zollerová, keď hovorí, že odporcovia staronového primátora a vedenia mesta necítia neanonymnú podporu spoluobčanov. „Ľudia sa boja,“ konštatuje lapidárne. Čoho sa však boja? Zrejme sa boja akosi zo zvyku, tak sa to u nás patrí. Voľby predsa boli vlani a nové sú v nedohľadne, mesto trápi 28-percentná nezamestnanosť. A prvé, čo každému napadne, je v takej situácii predať čosi z mestského majetku. A zaplátať tak diery v podpalubí, obrazne povedané. Napríklad podiely v teplárňach. Je na tom čosi nepochopiteľné? Asi áno – nízka cena.
„Magistrát dlho hospodári zvláštne, nehľadajúc iné spôsoby získavania financií, len z predaja. Podľa nás často pod cenu. Je to legálne, ale neefektívne. Problém je v manažmente mesta, ktorý sa na rozvoj Rožňavy pozerá krátkozrako,“ tvrdí Bagačková Zollerová. „Som proti spôsobu, akým sa to predalo. Nie proti predaju ako akému. Mohli sme predávať za lepšiu cenu, cez obchodnú verejnú súťaž,“ dopĺňa ju Ivan Kuhn.
Rožňava je iba variáciou príbehu o slabých samosprávach. Krachujú nie celkom vlastnou vinou. Utlmené baníctvo (čo je iba eufemizmus pre zánik) je dôkazom rozhodnutia na úrovni vlády. Stred 19-tisícového mesta sa dnes hemží čiernymi poloterénnymi autami, kvalitná káva a letargické pohostinstvá navodzujú dojem, že sa tu zasekol čas. Nezasekol. Čo malo ruky nohy zutekalo – vraví sa. Tie šikovnejšie dievčatá a ženy si medzičasom zarábajú ako opatrovateľky kdesi v Nemecku či ako aupairky v Británii. A mužov, ktorí neodišli do sveta, stretnete v kaviarňach alebo stávkových kanceláriách.
Rožňavčanov však (ne)trápi ešte čosi. Mestu hrozí viac ako štvrťmiliónová sankcia za chybu v procese verejného obstarávania v súvislosti s výstavbou tridsiatich bytových jednotiek. Kontrola zistila správnosť obstarávania, zlý však bol dátum podpísania zmluvy. Primátor Laciak tvrdí, že ak pre mesto vznikne škoda a dostane pokutu, tak funkciu samozrejme položí. Otázka teda stojí tak, čo padne skôr. Primátor alebo mesto ako také?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.