V slušnej spoločnosti sa o vylučovaní akýchkoľvek telesných tekutín väčšinou taktne mlčí. Pravdepodobne z tohto dôvodu sme sa o nich veľa nedozvedeli ani v škole na hodinách biológie. Teda, niečo sme sa dozvedeli, ale to najzaujímavejšie sa vždy nejako obišlo.
Povedali nám, napríklad, že pot pomáha pri regulácii telesnej teploty, ale neprezradili, prečo smrdí. Podobne sme sa v škole dopočuli, že slzy slúžia na ochranu oka, ale nikto nám pritom nevysvetlil, prečo si tak intenzívne chránime slzami oči práve vtedy, keď sa udrieme kladivom do palca. Nejasné zostalo aj to, prečo sa občas potíme a slzíme pri televízore alebo pri kartách. Všeličo nám zatajili. .smrad
Človek smrdí potom až po tom, čo sa s produktom jeho žliaz pohrajú určité baktérie. Predtým nesmrdí, až potom.
To, čo vylučujú naše potné žľazy, je slabý (zhruba 1-percentný) vodný roztok rôznych organických a anorganických látok. Inými slovami, je to obyčajná voda a v nej sú rozpustené nejaké látky. Nijaká z týchto látok nesmrdí – ani jedna z nich nie je prchavá látka vyvolávajúca nepríjemný čuchový vnem.
Na našej koži však žije veľa druhov baktérií. Nie je to nič patologické, ide o normálnu kožnú flóru. Mnohé z týchto baktérií sa živia látkami prítomnými v pote, pričom výsledkom metabolizmu niektorých druhov bývajú práve prchavé látky, na ktoré je náš nos citlivý. Typickým príkladom je baktéria propioni – tá rozkladá aminokyseliny prítomné v pote na jednoduchšie látky, medzi ktorými je aj kyselina propánová, podobná kyseline etánovej (octovej). A práve tejto kyseline vďačí baktériou spracovaný pot za svoj kyslý zápach.
Mimochodom, jeden poddruh tejto baktérie sa používa pri výrobe ementálu. Okrem kyseliny propánovej totiž produkuje pri svojom metabolizme aj oxid uhličitý, a práve ten vytvára bubliny v zrejúcom syre. Spomínaná baktéria však nemá nič spoločné s tým, že nohy často smrdia ako syr. To má na svedomí iná baktéria, a to stafylokok epidermis. Produktom jej metabolizmu je, okrem iného, kyselina 3-metylbutánová, ktorá sa výrazne podieľa aj na charakteristickej vôni niektorých aromatických syrov. .stres
No a keď už sme pri nohách, konkrétne pri chodidlách, mohli by sme si hádam povedať, prečo sa tam vlastne potíme. Mnohých z nás to asi prekvapí, ale nohy sa nám nepotia kvôli teplu. Hoci, keď sa nad tým trochu zamyslíme, tak by nás to zas až tak veľmi prekvapiť nemuselo.
Hlavnou úlohou potu je, ako sme už spomínali, termoregulácia. Konkrétne ide o relatívne účinné znižovanie zvýšenej telesnej teploty prostredníctvom vyparovania vody. Pri vyparovaní opúšťajú vodu predovšetkým jej najrýchlejšie molekuly, čím klesá priemerná kinetická energia molekúl, a teda aj teplota (ktorá veľmi úzko súvisí práve s tou priemernou kinetickou energiou). Tomuto typu termoregulácie sa preto najlepšie darí tam, kde sa môže pot čo najlepšie vyparovať. Lenže chodidlá, na ktorých väčšinou stojíme, sú na tento účel úplne nevhodné.
Z evolučného hľadiska by preto bolo dosť nepochopiteľné, keby sa nám chodidlá potili z termoregulačných dôvodov. A naozaj sa tam potíme väčšinou z celkom iných dôvodov – najmä z mentálnych, respektíve emocionálnych. Napríklad už len pri počítaní pomerne jednoduchých aritmetických úloh sa nám začnú potiť chodidlá a dlane, a to aj v celkom chladnej miestnosti.
Hm, a ako si poradí evolučná biológia s týmto pozoruhodným faktom? Nuž, existuje prinajmenšom jedna celkom prirodzená hypotéza, ktorá by to celkom dobre vedela vysvetliť. Podľa tejto hypotézy je spomínané potenie súčasťou takzvanej „utekaj alebo bojuj“ (flight or fight) odozvy organizmu na akútny stres.
Pri takejto odozve sa organizmus veľmi rýchlo pripraví na zvýšenú fyzickú aktivitu – zvýši sa tep aj frekvencia dýchania, do krvi sa uvoľní väčšie množstvo glukózy (ako zásoba energie pre svaly), zúžia sa zreničky a podobne. U niektorých cicavcov, napríklad u mačiek, je súčasťou tejto odozvy aj zvýšená produkcia potu v labkách. Dôvodom zvlhčenia končatín na miestach dotyku so zemou je zvýšenie ich priľnavosti, a teda zlepšené možnosti behu či šplhu (skúste priložiť na hladký kameň suchú a mierme zvlhčenú ruku – rozdiel je evidentný na prvý dotyk).
Je možné, aby to u nás fungovalo podobne ako u mačiek? Mnohé tomu nasvedčuje. Napríklad už len to, že koncentrácia potných žliaz na chodidlách a dlaniach je najvyššia práve v tých miestach, kde dochádza k priamemu styku s podložkou. Potením chodidiel a dlaní nás evolúcia zrejme vybavila ešte v časoch, keď nás stresovali celkom iné veci než malá násobilka. .plač
So slzami je to podobné. Ich základná funkcia nemá so stresom a emóciami spoločné nič, ale slzy hrajú v našom organizme aj inú úlohu, ktorá má so stresom a emóciami spoločné všetko.
Základnou úlohou sĺz je vytvorenie akejsi ochrannej vrstvy pred okom a tiež odstraňovanie drobných nečistôt z očnej rohovky. Pravidelným žmurkaním udržiavame a obmieňame túto vrstvu, pričom ju neustále dopĺňame novou tekutinou produkovanou v slzných žľazách. Súčasťou ochrannej funkcie bežných sĺz je aj prudká reakcia týchto žliaz na niektoré vonkajšie podnety (výpary cibule, slzný plyn) – intenzívne zvýšenie produkcie sĺz má za úlohu odplaviť potenciálne nebezpečné látky preč od oka.
Ale prečo dochádza k zvýšeniu produkcie sĺz aj na základe vnútorných podnetov? Odpoveď je ukrytá v samotných slzách, presnejšie povedané v ich chemickom zložení. Bežné slzy a slzy plaču majú totiž odlišné zloženie.
Vyplakané slzy obsahujú v porovnaní s bežnými slzami rôzne hormóny, ktoré produkuje náš organizmus vtedy, keď je v strese. Úlohou týchto hormónov je pomôcť organizmu zvládnuť nezvyčajnú psychickú alebo fyzickú záťaž či bolesť (niektoré napríklad fungujú ako prirodzené anestetiká). Priveľký stres však zrejme vedie k príliš vysokým koncentráciám týchto hormónov, čo má za následok neúmerné narušenie rovnováhy v organizme. V tomto momente sa organizmus musí začať brániť nielen samotnému stresu, ale aj svojej reakcii naň.
Najjednoduchšie by bolo zariadiť to tak, aby sme čo najrýchlejšie dostali prebytočné hormóny z tela von. A podľa všetkého robia slzy pri plači práve toto. Zbavujú nás chemikálií, ktoré nám mali pomáhať, ale začali to preháňať. A naozaj sa ich potrebujeme zbaviť. Odkiaľ to vieme? Nuž odtiaľ, že keď sa ich konečne zbavíme, keď sa poriadne vyplačeme, väčšinou sa nám výrazne uľaví.
Slzy, ktoré sa nám celý život nenápadne a trpezlivo starajú o oči, nám v najťažších chvíľach prichádzajú na pomoc a postarajú sa nám o dušu. Pomáhajú nám prekonať ten najväčší žiaľ a dajú nám pocítiť to, čo v takých chvíľach potrebujeme najviac: dajú nám pocítiť – bezprostredne a priamo –, že aj keď je zle, o chvíľu môže byť lepšie. Slza nie je len symbolom smútku, je to aj symbol nádeje.
Povedali nám, napríklad, že pot pomáha pri regulácii telesnej teploty, ale neprezradili, prečo smrdí. Podobne sme sa v škole dopočuli, že slzy slúžia na ochranu oka, ale nikto nám pritom nevysvetlil, prečo si tak intenzívne chránime slzami oči práve vtedy, keď sa udrieme kladivom do palca. Nejasné zostalo aj to, prečo sa občas potíme a slzíme pri televízore alebo pri kartách. Všeličo nám zatajili. .smrad
Človek smrdí potom až po tom, čo sa s produktom jeho žliaz pohrajú určité baktérie. Predtým nesmrdí, až potom.
To, čo vylučujú naše potné žľazy, je slabý (zhruba 1-percentný) vodný roztok rôznych organických a anorganických látok. Inými slovami, je to obyčajná voda a v nej sú rozpustené nejaké látky. Nijaká z týchto látok nesmrdí – ani jedna z nich nie je prchavá látka vyvolávajúca nepríjemný čuchový vnem.
Na našej koži však žije veľa druhov baktérií. Nie je to nič patologické, ide o normálnu kožnú flóru. Mnohé z týchto baktérií sa živia látkami prítomnými v pote, pričom výsledkom metabolizmu niektorých druhov bývajú práve prchavé látky, na ktoré je náš nos citlivý. Typickým príkladom je baktéria propioni – tá rozkladá aminokyseliny prítomné v pote na jednoduchšie látky, medzi ktorými je aj kyselina propánová, podobná kyseline etánovej (octovej). A práve tejto kyseline vďačí baktériou spracovaný pot za svoj kyslý zápach.
Mimochodom, jeden poddruh tejto baktérie sa používa pri výrobe ementálu. Okrem kyseliny propánovej totiž produkuje pri svojom metabolizme aj oxid uhličitý, a práve ten vytvára bubliny v zrejúcom syre. Spomínaná baktéria však nemá nič spoločné s tým, že nohy často smrdia ako syr. To má na svedomí iná baktéria, a to stafylokok epidermis. Produktom jej metabolizmu je, okrem iného, kyselina 3-metylbutánová, ktorá sa výrazne podieľa aj na charakteristickej vôni niektorých aromatických syrov. .stres
No a keď už sme pri nohách, konkrétne pri chodidlách, mohli by sme si hádam povedať, prečo sa tam vlastne potíme. Mnohých z nás to asi prekvapí, ale nohy sa nám nepotia kvôli teplu. Hoci, keď sa nad tým trochu zamyslíme, tak by nás to zas až tak veľmi prekvapiť nemuselo.
Hlavnou úlohou potu je, ako sme už spomínali, termoregulácia. Konkrétne ide o relatívne účinné znižovanie zvýšenej telesnej teploty prostredníctvom vyparovania vody. Pri vyparovaní opúšťajú vodu predovšetkým jej najrýchlejšie molekuly, čím klesá priemerná kinetická energia molekúl, a teda aj teplota (ktorá veľmi úzko súvisí práve s tou priemernou kinetickou energiou). Tomuto typu termoregulácie sa preto najlepšie darí tam, kde sa môže pot čo najlepšie vyparovať. Lenže chodidlá, na ktorých väčšinou stojíme, sú na tento účel úplne nevhodné.
Z evolučného hľadiska by preto bolo dosť nepochopiteľné, keby sa nám chodidlá potili z termoregulačných dôvodov. A naozaj sa tam potíme väčšinou z celkom iných dôvodov – najmä z mentálnych, respektíve emocionálnych. Napríklad už len pri počítaní pomerne jednoduchých aritmetických úloh sa nám začnú potiť chodidlá a dlane, a to aj v celkom chladnej miestnosti.
Hm, a ako si poradí evolučná biológia s týmto pozoruhodným faktom? Nuž, existuje prinajmenšom jedna celkom prirodzená hypotéza, ktorá by to celkom dobre vedela vysvetliť. Podľa tejto hypotézy je spomínané potenie súčasťou takzvanej „utekaj alebo bojuj“ (flight or fight) odozvy organizmu na akútny stres.
Pri takejto odozve sa organizmus veľmi rýchlo pripraví na zvýšenú fyzickú aktivitu – zvýši sa tep aj frekvencia dýchania, do krvi sa uvoľní väčšie množstvo glukózy (ako zásoba energie pre svaly), zúžia sa zreničky a podobne. U niektorých cicavcov, napríklad u mačiek, je súčasťou tejto odozvy aj zvýšená produkcia potu v labkách. Dôvodom zvlhčenia končatín na miestach dotyku so zemou je zvýšenie ich priľnavosti, a teda zlepšené možnosti behu či šplhu (skúste priložiť na hladký kameň suchú a mierme zvlhčenú ruku – rozdiel je evidentný na prvý dotyk).
Je možné, aby to u nás fungovalo podobne ako u mačiek? Mnohé tomu nasvedčuje. Napríklad už len to, že koncentrácia potných žliaz na chodidlách a dlaniach je najvyššia práve v tých miestach, kde dochádza k priamemu styku s podložkou. Potením chodidiel a dlaní nás evolúcia zrejme vybavila ešte v časoch, keď nás stresovali celkom iné veci než malá násobilka. .plač
So slzami je to podobné. Ich základná funkcia nemá so stresom a emóciami spoločné nič, ale slzy hrajú v našom organizme aj inú úlohu, ktorá má so stresom a emóciami spoločné všetko.
Základnou úlohou sĺz je vytvorenie akejsi ochrannej vrstvy pred okom a tiež odstraňovanie drobných nečistôt z očnej rohovky. Pravidelným žmurkaním udržiavame a obmieňame túto vrstvu, pričom ju neustále dopĺňame novou tekutinou produkovanou v slzných žľazách. Súčasťou ochrannej funkcie bežných sĺz je aj prudká reakcia týchto žliaz na niektoré vonkajšie podnety (výpary cibule, slzný plyn) – intenzívne zvýšenie produkcie sĺz má za úlohu odplaviť potenciálne nebezpečné látky preč od oka.
Ale prečo dochádza k zvýšeniu produkcie sĺz aj na základe vnútorných podnetov? Odpoveď je ukrytá v samotných slzách, presnejšie povedané v ich chemickom zložení. Bežné slzy a slzy plaču majú totiž odlišné zloženie.
Vyplakané slzy obsahujú v porovnaní s bežnými slzami rôzne hormóny, ktoré produkuje náš organizmus vtedy, keď je v strese. Úlohou týchto hormónov je pomôcť organizmu zvládnuť nezvyčajnú psychickú alebo fyzickú záťaž či bolesť (niektoré napríklad fungujú ako prirodzené anestetiká). Priveľký stres však zrejme vedie k príliš vysokým koncentráciám týchto hormónov, čo má za následok neúmerné narušenie rovnováhy v organizme. V tomto momente sa organizmus musí začať brániť nielen samotnému stresu, ale aj svojej reakcii naň.
Najjednoduchšie by bolo zariadiť to tak, aby sme čo najrýchlejšie dostali prebytočné hormóny z tela von. A podľa všetkého robia slzy pri plači práve toto. Zbavujú nás chemikálií, ktoré nám mali pomáhať, ale začali to preháňať. A naozaj sa ich potrebujeme zbaviť. Odkiaľ to vieme? Nuž odtiaľ, že keď sa ich konečne zbavíme, keď sa poriadne vyplačeme, väčšinou sa nám výrazne uľaví.
Slzy, ktoré sa nám celý život nenápadne a trpezlivo starajú o oči, nám v najťažších chvíľach prichádzajú na pomoc a postarajú sa nám o dušu. Pomáhajú nám prekonať ten najväčší žiaľ a dajú nám pocítiť to, čo v takých chvíľach potrebujeme najviac: dajú nám pocítiť – bezprostredne a priamo –, že aj keď je zle, o chvíľu môže byť lepšie. Slza nie je len symbolom smútku, je to aj symbol nádeje.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.