Očami Doroty Nvotovej

Na jednom plagáte na festival som raz videla: DOROTA NVOTOVÁ (poetic punk). Poetic punk ma pobavil. Tak to používam. A ešte zvyknem používať označenie nebohého kamoša, gitaristu, Maca – ten povedal, že vraj hrám heavy šansón. Tak či onak, osoba, ktorá mi položila otázku, neostane s odpoveďou uspokojená, pretože hneď potom nasleduje otázka: „A to je čo?” Ľudia milujú škatuľky a označenia. Majú radi veci roztriedené. Na dobré, zlé, pekné, škaredé a pokiaľ sa dá, tak aj podľa veľkosti a farby. Špeciálne škatuľkovanie dobra a zla je veľmi nebezpečná hra. Často sa môže potom stať, že všetci moslimovia budú teroristi, všetci Nemci fašisti, všetci Amíci tučibomby, všetci Rómovia zlodeji a všetci Slováci rasisti. A okrem toho, že by sme definitívne krivdili väčšine príslušníkov všetkých skupín (aj keď u Slovákov si nie som istá, či by isto šlo o väčšinu), tak tu hrozí nebezpečenstvo neidentifikovania skutočného zla – toho nenápadného, usmievavého, zakrádajúceho sa a slizkého. Toho, čo nezapadá do škatuľky. Toho, čo si anjelskými krídlami zatieňuje čertovské rohy. Toto zlo pri svojej koncentrácii na škatuľky nevidíme, nechránime sa proti nemu a necháme sa odzadu tresnúť lopatou po hlave. A okrem desiatok nevinných obetí jedného incidentu, sami, vlastným zmýšľaním zanechávame na svete tisícky obetí z nespravodlivých škatuliek. To, že anonymita internetu umožňuje ľuďom bez zmyslu pre zodpovednosť trepať v diskusiách dve na tri, to dávno viem a zvykla som si. Ale aby niekto posielal nevinné cigánske deti do plynu a hádzal granáty na mešity, to je veľa. To je veľa aj na anonymitu. To je presne to podhubie, v ktorom sa tie baktérie rodia a množia. To je ten čas a priestor, kde ako bežní ľudia, ktorí si o sebe myslia len dobré, necítime zodpovednosť za vlastné malé a naoko bezvýznamné činy. To je ten svet, v ktorom potom búchajú bomby a strieľajú fanatici. Nie je to len svet politikov, na ktorých sa dobre všetko hádže. Je to náš svet, svet nášho každodenného života, našej neznášanlivosti, našej neschopnosti milovať blížneho, aj keď iného, ako sme my sami. Je to svet nášho strachu a ten strach je to, s čím zlo ráta. Vďaka nemu si bahní medzi nami. Nebojme sa vystúpiť z radu a prestať škatuľkovať. Oplatí sa to, svet bude farebnejší.