V minulom .týždni sme mali veľký profil o spevákovi The Doors Jimovi Morrisonovi, ktorý zomrel pred štyridsiatimi rokmi. Mal podobný príbeh ako Amy, až taký podobný, že by stačilo vymeniť mená a článok by mohol zostať nezmenený. Obaja sa vedome či nevedome odstrelili na druhý svet. S tým rozdielom, že Amy k tomu dopomohol aj britský bulvár, ktorý jej ukradol súkromný život. Za Jimových čias sa bulvárni novinári nekrútili okolo hviezd tak ako dnes. .pokus o comeback
Amy je strašná škoda. V popmusic nie je veľa speváčok, ktoré by sa na vrchol dostali hlavne svojím talentom. Amy bola výnimka. Nielenže krásne spievala, ale dala do hudby to, čo sa jej kolegyniam v posledných rokoch vôbec nedarí. Svoju dušu. Príčinou smrti 27-ročnej Londýnčanky, ktorá zomrela 23. júla, bolo predávkovanie sa populárnou extázou. Podľa niektorých svedectiev jej skonu predchádzal nekonečný trojdňový drogový žúr, na ktorého konci to chudučké telo, roky humplované rôznymi typmi zakázaných látok, jednoducho nezvládlo. Zomrela vraj v náručí svojho manžela Blakea Fielder-Civila. Bola by to romantická smrť, no práve jej milovaný, sám drogovo závislý, jej v minulosti spôsobil nejedno trápenie.
Jej smrť nie je až takým veľkým prekvapením, no správa zarmútila všetkých, ktorí jej držali palce, aby nakoniec svoj boj s drogami zvládla. Každá nová informácia, vychádzajúca z jej okolia, bohužiaľ hovorila o opaku. Posledné mesiace života sa speváčka neúspešne pokúšala o comeback, ale naplánované turné, na ktoré jej sprievodná kapela nacvičila staré a vraj aj nové piesne, dopadla po prvom koncerte v Belehrade fiaskom. Príčinou jej strašného výkonu boli zjavne drogy alebo alkohol.
Jej piesne definovali minulé desaťročie. Bolo to obdobie, v ktorom hudobníci nanovo objavovali staré štýly a Amy v tom bola kráľovnou. Speváčka vrátila do hitparád britský soul šesťdesiatych rokov, umne zmiešaný so súčasným zvukom. V podaní Amy dostala táto starosvetská retro hudba nový náboj – stačí si vypočuť jej druhý album Back To Black – je tam všetko, čo má obsahovať dobrá popová pieseň. Dá sa na ňu tancovať, ale dá sa aj precítiť. .talent od prírody
Amy bola talentom od malička. Už ako desaťročná vystupovala s hip-hopovou skupinou a neskôr študovala na prestížnej londýnskej škole talentov BRIT School, ktorá je akousi liahňou talentov v britskom šoubiznise. Jej priatelia spomínajú, že stačilo, aby len tak niečo zaspievala a všetci vedeli, že Amy je výnimočná. V jej živote šlo na začiatku všetko príliš hladko. Jej talent bol zjavný na prvý pohľad, nikdy nemala problémy ako iní hudobníci, ktorí sa na ceste k sláve museli predierať životom. Po vypočutí prvých demonahrávok sa o ňu začali trhať všetky veľké vydavateľstvá. Na jej jedinom DVD je zachytená prezentácia mladej Amy pred šéfmi Universalu. Uvoľnená a vysmiata Amy spieva klasický soulový hit a nikto z nich nepochybuje, že práve do siete ulovili veľkú rybu.
Priznám sa, že som si ju najprv nevšimol. Keď v roku 2003 vyšiel jej debutový album Frank, odložil som ho bokom s tým, že je tu opäť ďalšia beznádejná britská speváčka. No keď mi došli v aute všetky CD, dal som si ho do prehrávača a zistil som, že to vôbec nie je zlé. Naopak. Frank najprv dostal kritikov, masy boli k nemu vtedy celkom chladné, pretože ani jeden z jej prvých singlov sa nedostal do Top 50. V tom čase už pracovala na druhom albume Back To Black, ktorému predchádzalo niekoľko dôležitých životných rozhodnutí. Vymenila celý manažment, ktorý ju tlačil do vecí, čo nechcela (vrátane obmedzenia užívania alkoholu a drog). Podarilo sa jej nájsť nového producenta Marka Ronsona a navyše sa bezhlavo zamilovala do londýnskeho hochštaplera Fielder-Civila. Tento búrlivý vzťah, ktorý nakoniec skončil až jej smrťou, ju posadil na hojdačku neustálych rozchodov a následných vzplanutí. Veľkú úlohu v tom už vtedy hrali drogy, ale Amy ešte nebola regulárnou feťáčkou. V braní opiátov bola na tom podobne ako každý druhý mladý Londýnčan.
Po uši zamilovaná speváčka dala trápenie z komplikovaného vzťahu do svojich piesní. Stačí sa len pozrieť na ich názvy – Love Is A Losing Game, Back To Black alebo Tears Dry On Their Own. Všetko sú to krásne, chytľavé a originálne piesne, ale ten, kto sleduje aj texty, si musel všimnúť, že sú veľmi smutné. Smútok sa veľmi dobre počúva, ak je zabalený do krásnej hudby. Masovú hystériu okolo Amy spustil hneď úvodný singel Rehab z jej druhého albumu Back To Black (2006). Bol to chytľavý popevok, v ktorom Amy spieva, že na „odvykaciu kúru ju nedostanete ani za živého boha“, no po jej smrti dostala táto bezstarostne tváriaca sa pieseň opačný tragický význam. .bulvár zabíja
Svet Amy Winehouse sa začal rúcať s narastajúcim úspechom. V nasledujúcich dvoch rokoch sa z Back To Black predalo 10 miliónov kusov (toto číslo však v týchto mesiacoch rapídne porastie, smrť predáva) a z Amy sa stala globálna hviezda. Napriek tomu, že v Amerike vystúpila iba zopárkrát v rámci promokoncertov k Back To Black, získala v roku 2008 päť cien Grammy. Na ceremoniáli v Los Angeles sa však nezúčastnila a jej vstup vysielali telemostom z Londýna, pretože americké úrady ľudom, stíhaným za drogové delikty, nepovoľujú vstup do krajiny.
Už v tom čase mala povesť problémovej feťáčky a čo je horšie, nikdy si svoj úspech vlastne neužila. V čase nahrávania Back To Black obžalovali jej manžela za to, že v jednom z londýnskych pubov zmlátil do bezvedomia barmana. Namiesto toho, aby ho mala pri sebe, Fielder-Civil putoval na niekoľko mesiacov do väzenia. Amy sa zrútil svet. Na koncertoch vystupovala zásadne opitá, ešte viac fetovala (dokonca fajčievala smrtonosný crack) a na jej rukách bolo vidno jazvy od zjavného sebapoškodzovania.
Jej úbohý stav pritiahol britský bulvár ako zdochlina hyeny. Paparazzovia sliedili pred jej londýnskym domom len preto, aby priniesli exkluzívnu fotografiu, na ktorej má Amy bližšie k smrtke ako k tej plnoštíhlej dievčine ešte z obdobia albumu Frank. Po nedávnej Murdochovej afére sa dnes nahlas špekuluje, že aj Winehouse mala napichnutý telefón. S nadmerným záujmom dotieravého bulváru speváčka stratila akékoľvek súkromie. Kamkoľvek sa vybrala, kráčali jej v pätách novinári a fotoreportéri s rovnakou intenzitou, ako kedysi sledovali kroky princeznej Diany. .klony Amy
Drogy a neúmerný tlak médií spôsobili, že sa postupne prestala venovať hudbe. Dva albumy, ktoré za svojho života vydala, sú veľmi málo v porovnaním s tým, čo stihli Hendrix, Morrison alebo Janis Joplin. Medzi Back To Black a jej smrťou sa oficiálne vie iba o jedinej vydanej piesni. Ide o cover skladby It´s My Party, ktorú Winehouse naspievala pre tribute album legendárneho amerického producenta Quinsyho Jonesa. Keď záujem bulváru postupne upadol, začali sa objavovať neoverené zvesti, že konečne našla v sebe silu, aby v štúdiu nahrala zopár nových piesní, ale stále môže ísť len o prípravné demosnímky.
Amy sa zavrela do svojho domu, ale retro, s ktorým prišla, sa z hitparád nevyparilo. Na jej miesto prišli jej klony. Prvým bola waleská blondína Duffy, ale tá pomerne rýchlo stratila dych. Ďalšou bola Austrálčanka Gabriella Cilmi, bodujúca s piesňou Sweet About Me, ktorá znela tak, akoby ju ukradla z albumu Back To Black. Snaha objaviť nové tváre, ktoré okrem toho, že spievajú, si aj skladajú vlastné piesne, spôsobila, že do Londýna sa v druhej polovici minulého desaťročia sťahovala aj naša Jana Kirschner alebo poľská popdžezová speváčka Anna Maria Jopek, ktoré síce v tvrdej konkurencii neuspeli, ale sú to speváčky, ktorým na vyjadrenie nestačí len klasický pop, ale pokúšajú sa ho spojiť s ďalšími žánrami ako blues, folk, country alebo džez.
Doba umelých skupín z popmusic síce nezmizla, stále sa v hitparádach objavujú rôzne rýchlokvasené girlbandy, boybandy a iné hviezdy, ale úspech Amy Winehouse vrátil hudobný šoubiznis do minulých čias, keď na presadenie sa nestačila len pekná tvár a školený hlas. Na mieste Amy je dnes talentovaná Britka Adele, skvelá speváčka s mohutným hlasom, ktorá však kráča svojou cestou. Amy je nahraditeľná. Bola to ona, čo do hudby vrátila pocit, ktorý mali vo svojom hlase speváčky ako Bessie Smith, Billy Holiday alebo Diana Ross. .klub 27
Zlé jazyky hovoria, že v skutočnosti bola mŕtva skôr, než poslednýkrát vydýchla, ale vždy tu bola šanca na návrat. Príbeh Amy Winehouse ukazuje, že človek môže byť akokoľvek slávny a mať dvere všade otvorené, no keď nie je šťastný a viac-menej vyrovnaný, je aj tak na všetko sám. A sláva a úspech samotu ešte prehlbujú. Amy bola síce geniálnou speváčkou a hudobníčkou s veľkým citom, ale v súkromí bola bohužiaľ feťáčkou, ktorá sa nijako neodlišovala od obyčajných narkomanov, ktorí chodia po bratislavských uliciach a žobrú peniaze na ďalšiu dávku. Niektorým z nich sa nakoniec podarí postaviť na nohy. Škoda, že nenašla v sebe silu, aby sa popasovala so svojimi zlozvykmi a venovala sa tomu, čo vie najlepšie – spievaniu, komponovaniu a vystupovaniu. Dnes je členkou slávneho (neslávneho) klubu „dvadsaťsedmičkárov“ (Hendrix, Jones, Joplin, Morrison, Cobain), tvoreného umelcami, ktorým sa nepodarilo prežiť viac ako 27 rokov života. Je to zámer alebo náhoda, že všetci umreli v tomto veku? Je to tým, že mladé telo, ktoré je roky pumpované drogami, alkoholom, stresom, únavou, to v tejto fáze života už nezvládne? Klub 27 je síce veľmi exkluzívny spolok, kde prebývajú tí najlepší, ale každý súdny človek, ktorý neverí na kult mŕtvych rockových hviezd, by bol radšej, keby žili. To sa týka aj teba, Amy!
Amy je strašná škoda. V popmusic nie je veľa speváčok, ktoré by sa na vrchol dostali hlavne svojím talentom. Amy bola výnimka. Nielenže krásne spievala, ale dala do hudby to, čo sa jej kolegyniam v posledných rokoch vôbec nedarí. Svoju dušu. Príčinou smrti 27-ročnej Londýnčanky, ktorá zomrela 23. júla, bolo predávkovanie sa populárnou extázou. Podľa niektorých svedectiev jej skonu predchádzal nekonečný trojdňový drogový žúr, na ktorého konci to chudučké telo, roky humplované rôznymi typmi zakázaných látok, jednoducho nezvládlo. Zomrela vraj v náručí svojho manžela Blakea Fielder-Civila. Bola by to romantická smrť, no práve jej milovaný, sám drogovo závislý, jej v minulosti spôsobil nejedno trápenie.
Jej smrť nie je až takým veľkým prekvapením, no správa zarmútila všetkých, ktorí jej držali palce, aby nakoniec svoj boj s drogami zvládla. Každá nová informácia, vychádzajúca z jej okolia, bohužiaľ hovorila o opaku. Posledné mesiace života sa speváčka neúspešne pokúšala o comeback, ale naplánované turné, na ktoré jej sprievodná kapela nacvičila staré a vraj aj nové piesne, dopadla po prvom koncerte v Belehrade fiaskom. Príčinou jej strašného výkonu boli zjavne drogy alebo alkohol.
Jej piesne definovali minulé desaťročie. Bolo to obdobie, v ktorom hudobníci nanovo objavovali staré štýly a Amy v tom bola kráľovnou. Speváčka vrátila do hitparád britský soul šesťdesiatych rokov, umne zmiešaný so súčasným zvukom. V podaní Amy dostala táto starosvetská retro hudba nový náboj – stačí si vypočuť jej druhý album Back To Black – je tam všetko, čo má obsahovať dobrá popová pieseň. Dá sa na ňu tancovať, ale dá sa aj precítiť. .talent od prírody
Amy bola talentom od malička. Už ako desaťročná vystupovala s hip-hopovou skupinou a neskôr študovala na prestížnej londýnskej škole talentov BRIT School, ktorá je akousi liahňou talentov v britskom šoubiznise. Jej priatelia spomínajú, že stačilo, aby len tak niečo zaspievala a všetci vedeli, že Amy je výnimočná. V jej živote šlo na začiatku všetko príliš hladko. Jej talent bol zjavný na prvý pohľad, nikdy nemala problémy ako iní hudobníci, ktorí sa na ceste k sláve museli predierať životom. Po vypočutí prvých demonahrávok sa o ňu začali trhať všetky veľké vydavateľstvá. Na jej jedinom DVD je zachytená prezentácia mladej Amy pred šéfmi Universalu. Uvoľnená a vysmiata Amy spieva klasický soulový hit a nikto z nich nepochybuje, že práve do siete ulovili veľkú rybu.
Priznám sa, že som si ju najprv nevšimol. Keď v roku 2003 vyšiel jej debutový album Frank, odložil som ho bokom s tým, že je tu opäť ďalšia beznádejná britská speváčka. No keď mi došli v aute všetky CD, dal som si ho do prehrávača a zistil som, že to vôbec nie je zlé. Naopak. Frank najprv dostal kritikov, masy boli k nemu vtedy celkom chladné, pretože ani jeden z jej prvých singlov sa nedostal do Top 50. V tom čase už pracovala na druhom albume Back To Black, ktorému predchádzalo niekoľko dôležitých životných rozhodnutí. Vymenila celý manažment, ktorý ju tlačil do vecí, čo nechcela (vrátane obmedzenia užívania alkoholu a drog). Podarilo sa jej nájsť nového producenta Marka Ronsona a navyše sa bezhlavo zamilovala do londýnskeho hochštaplera Fielder-Civila. Tento búrlivý vzťah, ktorý nakoniec skončil až jej smrťou, ju posadil na hojdačku neustálych rozchodov a následných vzplanutí. Veľkú úlohu v tom už vtedy hrali drogy, ale Amy ešte nebola regulárnou feťáčkou. V braní opiátov bola na tom podobne ako každý druhý mladý Londýnčan.
Po uši zamilovaná speváčka dala trápenie z komplikovaného vzťahu do svojich piesní. Stačí sa len pozrieť na ich názvy – Love Is A Losing Game, Back To Black alebo Tears Dry On Their Own. Všetko sú to krásne, chytľavé a originálne piesne, ale ten, kto sleduje aj texty, si musel všimnúť, že sú veľmi smutné. Smútok sa veľmi dobre počúva, ak je zabalený do krásnej hudby. Masovú hystériu okolo Amy spustil hneď úvodný singel Rehab z jej druhého albumu Back To Black (2006). Bol to chytľavý popevok, v ktorom Amy spieva, že na „odvykaciu kúru ju nedostanete ani za živého boha“, no po jej smrti dostala táto bezstarostne tváriaca sa pieseň opačný tragický význam. .bulvár zabíja
Svet Amy Winehouse sa začal rúcať s narastajúcim úspechom. V nasledujúcich dvoch rokoch sa z Back To Black predalo 10 miliónov kusov (toto číslo však v týchto mesiacoch rapídne porastie, smrť predáva) a z Amy sa stala globálna hviezda. Napriek tomu, že v Amerike vystúpila iba zopárkrát v rámci promokoncertov k Back To Black, získala v roku 2008 päť cien Grammy. Na ceremoniáli v Los Angeles sa však nezúčastnila a jej vstup vysielali telemostom z Londýna, pretože americké úrady ľudom, stíhaným za drogové delikty, nepovoľujú vstup do krajiny.
Už v tom čase mala povesť problémovej feťáčky a čo je horšie, nikdy si svoj úspech vlastne neužila. V čase nahrávania Back To Black obžalovali jej manžela za to, že v jednom z londýnskych pubov zmlátil do bezvedomia barmana. Namiesto toho, aby ho mala pri sebe, Fielder-Civil putoval na niekoľko mesiacov do väzenia. Amy sa zrútil svet. Na koncertoch vystupovala zásadne opitá, ešte viac fetovala (dokonca fajčievala smrtonosný crack) a na jej rukách bolo vidno jazvy od zjavného sebapoškodzovania.
Jej úbohý stav pritiahol britský bulvár ako zdochlina hyeny. Paparazzovia sliedili pred jej londýnskym domom len preto, aby priniesli exkluzívnu fotografiu, na ktorej má Amy bližšie k smrtke ako k tej plnoštíhlej dievčine ešte z obdobia albumu Frank. Po nedávnej Murdochovej afére sa dnes nahlas špekuluje, že aj Winehouse mala napichnutý telefón. S nadmerným záujmom dotieravého bulváru speváčka stratila akékoľvek súkromie. Kamkoľvek sa vybrala, kráčali jej v pätách novinári a fotoreportéri s rovnakou intenzitou, ako kedysi sledovali kroky princeznej Diany. .klony Amy
Drogy a neúmerný tlak médií spôsobili, že sa postupne prestala venovať hudbe. Dva albumy, ktoré za svojho života vydala, sú veľmi málo v porovnaním s tým, čo stihli Hendrix, Morrison alebo Janis Joplin. Medzi Back To Black a jej smrťou sa oficiálne vie iba o jedinej vydanej piesni. Ide o cover skladby It´s My Party, ktorú Winehouse naspievala pre tribute album legendárneho amerického producenta Quinsyho Jonesa. Keď záujem bulváru postupne upadol, začali sa objavovať neoverené zvesti, že konečne našla v sebe silu, aby v štúdiu nahrala zopár nových piesní, ale stále môže ísť len o prípravné demosnímky.
Amy sa zavrela do svojho domu, ale retro, s ktorým prišla, sa z hitparád nevyparilo. Na jej miesto prišli jej klony. Prvým bola waleská blondína Duffy, ale tá pomerne rýchlo stratila dych. Ďalšou bola Austrálčanka Gabriella Cilmi, bodujúca s piesňou Sweet About Me, ktorá znela tak, akoby ju ukradla z albumu Back To Black. Snaha objaviť nové tváre, ktoré okrem toho, že spievajú, si aj skladajú vlastné piesne, spôsobila, že do Londýna sa v druhej polovici minulého desaťročia sťahovala aj naša Jana Kirschner alebo poľská popdžezová speváčka Anna Maria Jopek, ktoré síce v tvrdej konkurencii neuspeli, ale sú to speváčky, ktorým na vyjadrenie nestačí len klasický pop, ale pokúšajú sa ho spojiť s ďalšími žánrami ako blues, folk, country alebo džez.
Doba umelých skupín z popmusic síce nezmizla, stále sa v hitparádach objavujú rôzne rýchlokvasené girlbandy, boybandy a iné hviezdy, ale úspech Amy Winehouse vrátil hudobný šoubiznis do minulých čias, keď na presadenie sa nestačila len pekná tvár a školený hlas. Na mieste Amy je dnes talentovaná Britka Adele, skvelá speváčka s mohutným hlasom, ktorá však kráča svojou cestou. Amy je nahraditeľná. Bola to ona, čo do hudby vrátila pocit, ktorý mali vo svojom hlase speváčky ako Bessie Smith, Billy Holiday alebo Diana Ross. .klub 27
Zlé jazyky hovoria, že v skutočnosti bola mŕtva skôr, než poslednýkrát vydýchla, ale vždy tu bola šanca na návrat. Príbeh Amy Winehouse ukazuje, že človek môže byť akokoľvek slávny a mať dvere všade otvorené, no keď nie je šťastný a viac-menej vyrovnaný, je aj tak na všetko sám. A sláva a úspech samotu ešte prehlbujú. Amy bola síce geniálnou speváčkou a hudobníčkou s veľkým citom, ale v súkromí bola bohužiaľ feťáčkou, ktorá sa nijako neodlišovala od obyčajných narkomanov, ktorí chodia po bratislavských uliciach a žobrú peniaze na ďalšiu dávku. Niektorým z nich sa nakoniec podarí postaviť na nohy. Škoda, že nenašla v sebe silu, aby sa popasovala so svojimi zlozvykmi a venovala sa tomu, čo vie najlepšie – spievaniu, komponovaniu a vystupovaniu. Dnes je členkou slávneho (neslávneho) klubu „dvadsaťsedmičkárov“ (Hendrix, Jones, Joplin, Morrison, Cobain), tvoreného umelcami, ktorým sa nepodarilo prežiť viac ako 27 rokov života. Je to zámer alebo náhoda, že všetci umreli v tomto veku? Je to tým, že mladé telo, ktoré je roky pumpované drogami, alkoholom, stresom, únavou, to v tejto fáze života už nezvládne? Klub 27 je síce veľmi exkluzívny spolok, kde prebývajú tí najlepší, ale každý súdny človek, ktorý neverí na kult mŕtvych rockových hviezd, by bol radšej, keby žili. To sa týka aj teba, Amy!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.