Tak sme si teda konečne riadne dupli a povedali celému svetu, že povojnové utrpenie našich Maďarov nás neodvolateľne a nemenne netrápi a nikdy trápiť nebude. Zakričali sme to mutujúcim hlasom, a pocit veľkej sily nás malých, ktorý sa aspoň na chvíľu dostavil, bol opojný.
To dupanie našich komplexov spojilo všetkých. Slotu s Dzurindom, Mečiara s Mikloškom, Pašku s Palkom, vládu s opozíciou. Všetci zacítili potrebu prejaviť sa roduverne, aby tak náhodou nevyznela len vzorne protimaďarská Rafajova iniciatíva, ktorú chce tento insitný Kecal vpísať rovno do histórie. Mimochodom – krivdy voči mnohým našim Maďarom a ich bolesť nazval tento Slotov poddaný denacifikáciou, a ešte aj táto strašná tvrdosť srdca mu takmer prešla.
Len jediný slovenský poslanec, Pavol Minárik, našiel odvahu povedať celej deklarácii nie. Oceňujeme to.
Logika, ktorá poslúžila prijatiu textu, plného strachu, bola prostučká. Oni, naši Maďari, boli predsa dobrovoľne súčasťou fašistického Maďarska, oni kolaborovali so strašným budapeštianskym režimom, oni nám po Viedenskej arbitráži zákerne vzali kusisko územia, a ešte pritom trápili Slovákov, ktorí sa bez opýtania ocitli v cudzej, nepriateľskej krajine. Tak čo vôbec vyskakujú s krivdami, ospravedlnením či dokonca s odškodnením?
Bola to však trápne nelogická logika. Ak boli oni dobrovoľne súčasťou Horthyho a Szálasiho Maďarska, čo my, Slováci? My sme proti Tisovmu režimu a jeho neľudským zákonom nebodaj protestovali? Ak mnohí naši Maďari kolaborovali so svojím vodcom, my so svojím nie? Ak maďarský štát trápil Slovákov, ktorí sa doň nechtiac dostali, čo sme robili my svojim vlastným Židom? Čo si to tu chceme nahovoriť? Že my sme boli spravodliví víťazi vojny a oni nespravodliví, a preto porazení? Že oni, nehodní, mohli byť odsunutí a my, ubolení, sme mali právo odsúvať?
To sa tu fakt všetci zhodujeme na takom trápnom prepisovaní našich dejín?
Benešove dekréty, ktoré spôsobovali bolesť, boli strašným dôsledkom strašnej vojny, za ktorú nesú zodpovednosť v prvom rade nemeckí fašisti. Ale nielen oni. Svoju vinu nesú aj ruskí komunisti, ktorí si s Hitlerom rozdelili Poľsko a chceli rovnako zotročiť svet. A, samozrejme, aj všetci krutí Hitlerovi pomáhači – v Maďarsku aj u nás. Tisov prejav v Holíči kričí z mnohých hrobov. Z tohto sa nevyvlečieme.
Tento časopis nie je za otváranie ani rušenie dekrétov, ani za celkové spochybňovanie povojnového usporiadania Európy. Bola by to hra s ohňom, a ak ju niektorí maďarskí politici chcú hrať, kriminálne hazardujú. Sme za čosi celkom iné.
Politici, ktorí reprezentujú našich Maďarov, by už mali prestať sebecky zvýrazňovať svoje vtedajšie krivdy. Je to ich dlh voči rovnako trpiacim Slovákom.
Ale politici, ktorí reprezentujú Slovákov, by mali ísť omnoho ďalej – sme väčšina, a preto môžeme byť oveľa veľkorysejší. My, ak sme dospelí, môžeme všetkým našim Maďarom, ktorí nespravodlivo trpeli, povedať „Prepáčte“. Nič to nezmení na prekliatych dekrétoch, ale zmení to nás. Toto je náš nezaplatený dlh.
.štefan Hríb
To dupanie našich komplexov spojilo všetkých. Slotu s Dzurindom, Mečiara s Mikloškom, Pašku s Palkom, vládu s opozíciou. Všetci zacítili potrebu prejaviť sa roduverne, aby tak náhodou nevyznela len vzorne protimaďarská Rafajova iniciatíva, ktorú chce tento insitný Kecal vpísať rovno do histórie. Mimochodom – krivdy voči mnohým našim Maďarom a ich bolesť nazval tento Slotov poddaný denacifikáciou, a ešte aj táto strašná tvrdosť srdca mu takmer prešla.
Len jediný slovenský poslanec, Pavol Minárik, našiel odvahu povedať celej deklarácii nie. Oceňujeme to.
Logika, ktorá poslúžila prijatiu textu, plného strachu, bola prostučká. Oni, naši Maďari, boli predsa dobrovoľne súčasťou fašistického Maďarska, oni kolaborovali so strašným budapeštianskym režimom, oni nám po Viedenskej arbitráži zákerne vzali kusisko územia, a ešte pritom trápili Slovákov, ktorí sa bez opýtania ocitli v cudzej, nepriateľskej krajine. Tak čo vôbec vyskakujú s krivdami, ospravedlnením či dokonca s odškodnením?
Bola to však trápne nelogická logika. Ak boli oni dobrovoľne súčasťou Horthyho a Szálasiho Maďarska, čo my, Slováci? My sme proti Tisovmu režimu a jeho neľudským zákonom nebodaj protestovali? Ak mnohí naši Maďari kolaborovali so svojím vodcom, my so svojím nie? Ak maďarský štát trápil Slovákov, ktorí sa doň nechtiac dostali, čo sme robili my svojim vlastným Židom? Čo si to tu chceme nahovoriť? Že my sme boli spravodliví víťazi vojny a oni nespravodliví, a preto porazení? Že oni, nehodní, mohli byť odsunutí a my, ubolení, sme mali právo odsúvať?
To sa tu fakt všetci zhodujeme na takom trápnom prepisovaní našich dejín?
Benešove dekréty, ktoré spôsobovali bolesť, boli strašným dôsledkom strašnej vojny, za ktorú nesú zodpovednosť v prvom rade nemeckí fašisti. Ale nielen oni. Svoju vinu nesú aj ruskí komunisti, ktorí si s Hitlerom rozdelili Poľsko a chceli rovnako zotročiť svet. A, samozrejme, aj všetci krutí Hitlerovi pomáhači – v Maďarsku aj u nás. Tisov prejav v Holíči kričí z mnohých hrobov. Z tohto sa nevyvlečieme.
Tento časopis nie je za otváranie ani rušenie dekrétov, ani za celkové spochybňovanie povojnového usporiadania Európy. Bola by to hra s ohňom, a ak ju niektorí maďarskí politici chcú hrať, kriminálne hazardujú. Sme za čosi celkom iné.
Politici, ktorí reprezentujú našich Maďarov, by už mali prestať sebecky zvýrazňovať svoje vtedajšie krivdy. Je to ich dlh voči rovnako trpiacim Slovákom.
Ale politici, ktorí reprezentujú Slovákov, by mali ísť omnoho ďalej – sme väčšina, a preto môžeme byť oveľa veľkorysejší. My, ak sme dospelí, môžeme všetkým našim Maďarom, ktorí nespravodlivo trpeli, povedať „Prepáčte“. Nič to nezmení na prekliatych dekrétoch, ale zmení to nás. Toto je náš nezaplatený dlh.
.štefan Hríb
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.