Niekedy v rokoch 1982 – 1983 začala byť situácia v katolíckej cirkvi na Slovensku kritická. Z príkazu Sv. Otca Jána Pavla II. Posvätná kongregácia pre klérus 8. marca 1982 cirkevne zakázala Združenie katolíckych kňazov Pacem in terris v Československu. Väčšina kňazov a ordinárov, ktorí sa angažovali v tomto združení, zákaz ignorovala.
Výnimku tvoril trnavský biskup Julius Gábriš a na bohosloveckej fakulte z pedagógov prestal navštevovať tieto stretnutia len Mons. František Tondra, za čo musel odísť z fakulty. V takejto situácii aj verní kňazi v pastorácii hľadali povzbudenie. Z podnetu MUDr. Silvestra Krčméryho a kňaza vo Veľkých Bieliciach, tajného jezuitu Jozefa Opralu, sa dvakrát do roka začali vybraní kňazi z každej diecézy stretať s biskupom Jánom Korcom. Boli to kňazi, ktorí boli prirodzenými autoritami vo svojich diecézach: Alojz Tkáč, Ján Maga, Jozef Jaráb, Eduard Kojnok, Jozef Slamka, Vladimír Filo, Bartolomej Urbanec, Rudolf Baláž, Jozef Oprala, neskôr František Rábek. Tieto stretnutia trvali roky a konali sa v tajnosti väčšinou na fare v Turčianskom Petre, kde bol farárom Rudolf Baláž. Rudolfovi Balážovi štátna moc odobrala v roku 1971 štátny súhlas a až do roku 1982 pracoval ako traktorista na JRD a neskôr ako vodič nákladného auta. Aj Alojz Tkáč sa vtedy vracal do oficiálnej pastorácie a 23. októbra 1974 vystúpil v Košiciach na zasadnutí združenia Pacem in terris a položil kňazom v tomto hnutí otázku, čo robia v prospech perzekuovaných kňazov, prenasledovaných rodičov, ktorí dávajú svoje deti na náboženstvo, ako sa zasadzujú za stavby nových kostolov. Hneď nato mu bol odobratý štátny súhlas a v rokoch 1975 až 1983 pracoval ako vodič električky.
Ostatní kňazi v tomto tzv. Jadre boli rovnako výrazné osobnosti. Jozef Oprala na fare vo Veľkých Bieliciach tajne tlačil samizdaty. Jozef Slamka bol v tom čase dušou novembrových novén k trnavskej Panne Márii, kňazi Maga a Jaráb spolu s prof. Ladislavom Hanusom boli hybnými kultúrnymi i duchovnými silami Spiša i celého Slovenska. B. Urbanec bol známy svojou neúnavnou prácou medzi mládežou, Kojnok a Filo boli statoční, verní kňazi. Keď 27. marca 1983 ŠtB urobila raziu voči františkánskej reholi a viacerí z nich zostali vo väzení, na Slovensku vznikla prvá otvorená podpisová akcia, ako protestný list prezidentovi Husákovi. Medzi 87 menami sú aj Rudolf Baláž a Jozef Oprala. Keď 15. augusta 1988 napísali viaceré osobnosti zo Slovenska otvorený, blahoprajný list Ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme, boli v ňom okrem iných mená ako R. Baláž, A. Tkáč, J. Oprala, J. Slamka, B. Urbanec, E. Kojnok. Títo kňazi boli súčasťou silnej generácie statočných kňazov na Slovensku, ku ktorej patrili ľudia ako Milan Šášik, Peter Rusnák, Jozef Kyselica, Ján Ďurica, Marián Prachár a ďalší. Rudolf Baláž v istom zmysle túto generáciu symbolizoval.
Nie je tajomstvom, že v novembri 1989 boli rokovania medzi Československom a Vatikánom o obsadení uprázdnených biskupských stolcov v dosť pokročilom štádiu. Nakoniec Trnava, Spiš a Prešov boli už vyriešené. Po Novembri Nitru, Banskú Bystricu, Košice a Rožňavu obsadili ľudia Jadra: biskup Korec, Rudolf Baláž, Alojz Tkáč a Eduard Kojnok. V prevratnej dobe zohral svoju úlohu aj názor takých ľudí na Slovensku, ako bol Silvester Krčméry.
Biskup Rudolf Baláž bol na čele banskobystrickej diecézy od 19. marca 1990. Mal srdce verné cirkvi, robustnú postavu a ruky vodiča nákladného auta. V rokoch 1994 – 2000 bol predsedom Konferencie biskupov Slovenska. V ťažkých zápasoch Slovenska o demokraciu sa v tomto období trvalo zapísal dvoma dokumentmi. Spolu s ďalšími biskupmi napísali a zverejnili list na obranu prezidenta Michala Kováča. V čase, keď vládna koalícia v roku 1997 chcela prijať tzv. Zákon na ochranu republiky, znovu spolu s ďalšími biskupmi podpísal list na protest proti prijatiu tohto zákona.
S biskupom Balážom je navždy spojená kauza predaja triptychu Klaňanie troch kráľov z roku 1995. Banskobystrické biskupstvo sa rozhodlo predať tento obraz do zahraničia s tým, že peniaze budú určené na stavbu kňazského seminára v Badíne. Obraz bol majetkom biskupstva a nebol na zozname pamiatok. Biskupstvo obišlo pri tomto predaji tzv. vývoznú komisiu, ktorá by mala predaj a vývoz obrazu do zahraničia povoliť. Celá mašinéria, ktorá bola v tejto súvislosti spustená, mala cieľ zatlačiť biskupa Baláža do defenzívy v jeho politických vyjadreniach.
S biskupom Balážom ako s predsedom biskupskej konferencie sa kontaktovalo mnoho politikov. Na jeho názore im záležalo a on sa k veciam vyjadroval. Takto sú známe jeho vyjadrenia k niektorým problémom vnútri KDH, známe sú jeho vystúpenia spolu s Mikulášom Dzurindom, keď išlo o Zmluvu o výhrade vo svedomí i s Ivetou Radičovou, keď išlo o niektoré etické problémy v parlamentnej praxi. Biskup Baláž bol však v prvom rade biskupom svojej diecézy. Vybudoval v nej nový kňazský seminár, zaviedol tradíciu fatimských bielych sobôt v Starých Horách, záležalo mu na jeho kňazoch i na veriacich. Urobil veľa pre charitu vo svojej diecéze.
Komunisti pritom chceli z Banskej Bystrice vybudovať komunistické mesto, symbol Povstania. Nemohlo to obísť ani cirkev. Slovenský úrad pre veci cirkevné vymenoval bez zvolenia Svätej stolice za správcu banskobystrickej diecézy kňaza Jána Decheta. Svätá stolica ho následne exkomunikovala. Napriek tomu bol Ján Dechet na čele diecézy až do svojej smrti, do apríla 1968. V roku 1973 bol na čelo diecézy postavený biskup Ján Feranec. Ľudsky dobrý človek, ale neschopný postaviť sa komunistickému režimu. Bol aktívnym členom Pacem in terris až do pádu komunizmu. Na čele diecézy bol do roku 1990. Biskup Rudolf Baláž za viac ako 21 rokov pôsobenia na čele Banskobystrickej diecézy vrátil tejto diecéze jej dávnu hrdosť a slávu. Je to veľký odkaz a záväzok pre jeho nástupcu.
Výnimku tvoril trnavský biskup Julius Gábriš a na bohosloveckej fakulte z pedagógov prestal navštevovať tieto stretnutia len Mons. František Tondra, za čo musel odísť z fakulty. V takejto situácii aj verní kňazi v pastorácii hľadali povzbudenie. Z podnetu MUDr. Silvestra Krčméryho a kňaza vo Veľkých Bieliciach, tajného jezuitu Jozefa Opralu, sa dvakrát do roka začali vybraní kňazi z každej diecézy stretať s biskupom Jánom Korcom. Boli to kňazi, ktorí boli prirodzenými autoritami vo svojich diecézach: Alojz Tkáč, Ján Maga, Jozef Jaráb, Eduard Kojnok, Jozef Slamka, Vladimír Filo, Bartolomej Urbanec, Rudolf Baláž, Jozef Oprala, neskôr František Rábek. Tieto stretnutia trvali roky a konali sa v tajnosti väčšinou na fare v Turčianskom Petre, kde bol farárom Rudolf Baláž. Rudolfovi Balážovi štátna moc odobrala v roku 1971 štátny súhlas a až do roku 1982 pracoval ako traktorista na JRD a neskôr ako vodič nákladného auta. Aj Alojz Tkáč sa vtedy vracal do oficiálnej pastorácie a 23. októbra 1974 vystúpil v Košiciach na zasadnutí združenia Pacem in terris a položil kňazom v tomto hnutí otázku, čo robia v prospech perzekuovaných kňazov, prenasledovaných rodičov, ktorí dávajú svoje deti na náboženstvo, ako sa zasadzujú za stavby nových kostolov. Hneď nato mu bol odobratý štátny súhlas a v rokoch 1975 až 1983 pracoval ako vodič električky.
Ostatní kňazi v tomto tzv. Jadre boli rovnako výrazné osobnosti. Jozef Oprala na fare vo Veľkých Bieliciach tajne tlačil samizdaty. Jozef Slamka bol v tom čase dušou novembrových novén k trnavskej Panne Márii, kňazi Maga a Jaráb spolu s prof. Ladislavom Hanusom boli hybnými kultúrnymi i duchovnými silami Spiša i celého Slovenska. B. Urbanec bol známy svojou neúnavnou prácou medzi mládežou, Kojnok a Filo boli statoční, verní kňazi. Keď 27. marca 1983 ŠtB urobila raziu voči františkánskej reholi a viacerí z nich zostali vo väzení, na Slovensku vznikla prvá otvorená podpisová akcia, ako protestný list prezidentovi Husákovi. Medzi 87 menami sú aj Rudolf Baláž a Jozef Oprala. Keď 15. augusta 1988 napísali viaceré osobnosti zo Slovenska otvorený, blahoprajný list Ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme, boli v ňom okrem iných mená ako R. Baláž, A. Tkáč, J. Oprala, J. Slamka, B. Urbanec, E. Kojnok. Títo kňazi boli súčasťou silnej generácie statočných kňazov na Slovensku, ku ktorej patrili ľudia ako Milan Šášik, Peter Rusnák, Jozef Kyselica, Ján Ďurica, Marián Prachár a ďalší. Rudolf Baláž v istom zmysle túto generáciu symbolizoval.
Nie je tajomstvom, že v novembri 1989 boli rokovania medzi Československom a Vatikánom o obsadení uprázdnených biskupských stolcov v dosť pokročilom štádiu. Nakoniec Trnava, Spiš a Prešov boli už vyriešené. Po Novembri Nitru, Banskú Bystricu, Košice a Rožňavu obsadili ľudia Jadra: biskup Korec, Rudolf Baláž, Alojz Tkáč a Eduard Kojnok. V prevratnej dobe zohral svoju úlohu aj názor takých ľudí na Slovensku, ako bol Silvester Krčméry.
Biskup Rudolf Baláž bol na čele banskobystrickej diecézy od 19. marca 1990. Mal srdce verné cirkvi, robustnú postavu a ruky vodiča nákladného auta. V rokoch 1994 – 2000 bol predsedom Konferencie biskupov Slovenska. V ťažkých zápasoch Slovenska o demokraciu sa v tomto období trvalo zapísal dvoma dokumentmi. Spolu s ďalšími biskupmi napísali a zverejnili list na obranu prezidenta Michala Kováča. V čase, keď vládna koalícia v roku 1997 chcela prijať tzv. Zákon na ochranu republiky, znovu spolu s ďalšími biskupmi podpísal list na protest proti prijatiu tohto zákona.
S biskupom Balážom je navždy spojená kauza predaja triptychu Klaňanie troch kráľov z roku 1995. Banskobystrické biskupstvo sa rozhodlo predať tento obraz do zahraničia s tým, že peniaze budú určené na stavbu kňazského seminára v Badíne. Obraz bol majetkom biskupstva a nebol na zozname pamiatok. Biskupstvo obišlo pri tomto predaji tzv. vývoznú komisiu, ktorá by mala predaj a vývoz obrazu do zahraničia povoliť. Celá mašinéria, ktorá bola v tejto súvislosti spustená, mala cieľ zatlačiť biskupa Baláža do defenzívy v jeho politických vyjadreniach.
S biskupom Balážom ako s predsedom biskupskej konferencie sa kontaktovalo mnoho politikov. Na jeho názore im záležalo a on sa k veciam vyjadroval. Takto sú známe jeho vyjadrenia k niektorým problémom vnútri KDH, známe sú jeho vystúpenia spolu s Mikulášom Dzurindom, keď išlo o Zmluvu o výhrade vo svedomí i s Ivetou Radičovou, keď išlo o niektoré etické problémy v parlamentnej praxi. Biskup Baláž bol však v prvom rade biskupom svojej diecézy. Vybudoval v nej nový kňazský seminár, zaviedol tradíciu fatimských bielych sobôt v Starých Horách, záležalo mu na jeho kňazoch i na veriacich. Urobil veľa pre charitu vo svojej diecéze.
Komunisti pritom chceli z Banskej Bystrice vybudovať komunistické mesto, symbol Povstania. Nemohlo to obísť ani cirkev. Slovenský úrad pre veci cirkevné vymenoval bez zvolenia Svätej stolice za správcu banskobystrickej diecézy kňaza Jána Decheta. Svätá stolica ho následne exkomunikovala. Napriek tomu bol Ján Dechet na čele diecézy až do svojej smrti, do apríla 1968. V roku 1973 bol na čelo diecézy postavený biskup Ján Feranec. Ľudsky dobrý človek, ale neschopný postaviť sa komunistickému režimu. Bol aktívnym členom Pacem in terris až do pádu komunizmu. Na čele diecézy bol do roku 1990. Biskup Rudolf Baláž za viac ako 21 rokov pôsobenia na čele Banskobystrickej diecézy vrátil tejto diecéze jej dávnu hrdosť a slávu. Je to veľký odkaz a záväzok pre jeho nástupcu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.