.odborníci hovoria procesu presunu obyvateľstva z mesta do jeho okolia suburbanizácia. Spájajú ho s rozmachom strednej triedy, ktorá si môže dovoliť – aj vďaka hypotékam – iný typ bývania, ako sú mestské panelákové sídliská. Suburbanizácia k nám dorazila až koncom deväťdesiatych rokov, ale naozaj rýchly spád nabrala najmä v okolí Bratislavy po roku 2000. Obce a mestečká zasiahnuté suburbanizačnými procesmi zažívajú rozmach výstavby, rast počtu obyvateľov, príchod ekonomicky silnejších vrstiev, ale prichádza aj veľa negatív: výstavba je živelná, zaberá zelené plochy, satelity sú často rozbité plochy bez verejných priestranstiev, bez obchodov a služieb. Obyvatelia satelitov sa všade dopravujú autami a dopravné zápchy sa stávajú každodennou súčasťou ich života. .najprv trochu teórie
Sociálna antropologička Bohuslava Markušová vo svojej diplomovke skúmala suburbanizáciu v okolí Bratislavy a skonštatovala niekoľko vecí: V našom prostredí majú suburbanizačné procesy podobu presídľovania mestských obyvateľov do už existujúcich sídel, mestečiek a dedín. Nové satelity sú však úplne závislé od mesta – od jeho tovarov, služieb, pracovných príležitostí, a dokonca aj od jeho nákupných možností a ponuky voľnočasových aktivít. Ľudia prichádzajúci do okolitých obcí sú „do hĺbky urbanizovaní“, a svojím životným štýlom – napriek zmene prostredia – ostávajú mestskými ľuďmi.
Suburbanizmom zasiahnuté dediny tak získavajú charakter mestských satelitov. Obyvateľstvo v nových štvrtiach sa vyznačuje dominanciou mladých rodín strednej ekonomickej vrstvy s vyšším vzdelaním, a ich status je v ostrom kontraste so statusom domáceho obyvateľstva. To vedie k segregácii týchto dvoch skupín, tvrdí Bohuslava Markušová. Pracovný deň suburbánnych obyvateľov sa začína skorým ranným presunom autom do mesta a na pracovné činnosti nadväzujú v meste aj sociálne a voľnočasové aktivity. Po skončení aktívneho dňa sa obyvatelia uchýlia naspäť do súkromia svojich obydlí. Víkendy sa pre nich spájajú s oddychom v súkromí domu a vlastnej záhrady. Prípadné sociálne aktivity majú zvyčajne podobu malých záhradných osláv, ktorých účastníkov netvorí miestna populácia, ale ľudia spojení s pracovnými a voľnočasovými aktivitami, ktoré sa odohrávajú v meste. Dokonca ani matky na materskej dovolenke neudržiavajú vzťahy s domácim prostredím, pretože značnú časť dňa trávia v meste, kde s deťmi navštevujú lekárov, športové krúžky, detské ihriská, divadlá, nákupné centrá či zoologické záhrady. „Každodenný život týchto obyvateľov je organizovaný okolo aktivít, ktoré sa neodohrávajú v blízkej vzdialenosti od ich bývania, ako by tomu mohlo byť v meste, ale sú izolované od obytnej funkcie, s ktorou sa spája ich nehnuteľnosť,“ konštatuje Bohuslava Markušová. .šanca? deti
Malinovo je jedna z obcí v blízkosti Bratislavy, ktorá suburbanistický zásah dostala naplno. Na jej okraji vyrástli štvrte a ulice nových domov s vysokými betónovými plotmi. Ich obyvatelia sú ľudia „do hĺbky urbanizovaní“. Alžbeta Šimonovičová, bývalá novinárka, sa do Malinova tiež kedysi prisťahovala z mesta. Žije však v centre obce v moderne upravenom starom dome. Aj ju starousadlíci, ktorí sú zväčša etnickí Maďari, dlho vnímali ako cudzorodý prvok. Ale potom ocenili jej snahu podieľať sa na živote obce, a zvolili ju do obecného zastupiteľstva. Ona im túto dôveru oplatila zvláštnym spôsobom – začala sa učiť po maďarsky. Učí sa dodnes a týmto gestom si starousadlíkov načisto získala.
Dnes Alžbeta Šimonovičová stojí hádam za všetkými aktivitami, ktoré sa tu robia. Malinovo je v širokom okolí známe tým, že obec vedie bohatý spoločenský život, ktorý zdarne konkuruje ponuke mesta. Má totiž pridanú hodnotu: vytváranie silnej susedskej komunity a pocitu spolupatričnosti. Ten sa darí budovať dokonca aj medzi novoprisťahovanými obyvateľmi.
Keď pani Betku zvolili za podstarostku, rozhodla sa, že niečo urobí práve s prisťahovalcami, ktorí osídľujú Malinovo. Obidve skupiny totiž k sebe cítili silné animozity, hoci sa ich predsudky často zakladali na omyloch. „Tí noví tu nikoho nepoznajú, preto nikomu nedôverujú,“ pripomína. „Starousadlíci sú rodinne spriaznení, chodili spolu do škôlky, do školy, roky sa poznajú. Nových obyvateľov vítajú, ale len preto, lebo im draho predali svoje role. V skutočnosti ich považujú za zbohatlíkov. Pritom tí ľudia sú zadlžení, majú hypotéky a často musia žiť skromne.“
Aj v Malinove sa nová štvrť zmenila najprv na geto, ktoré so zvyškom obce nekomunikovalo. Akurát sa novoprišelci hnevali, že im obec nepostaví novú cestu, obchod či škôlku. „Začali vypisovať na obecný úrad petície, aj trikrát týždenne,“ usmieva sa pani Betka. „Tak som im vysvetlila, že na dedine sa veci takto neriešia, tu sa ide do krčmy a veci si povieme na rovinu.“ Napísala v tomto duchu aj článok do miestnych novín a nových obyvateľov si veľmi pohnevala.
Rozhodla sa, že skúsi spojiť dedinu prostredníctvom detí. Zorganizovala teda detské tvorivé dielne. „Prišli za mnou tí noví a pýtali sa, či aj ich deti môžu prísť,“ spomína na prvé kontakty. „Jasné, že môžu. A deti prišli aj s mamami.“ Pani Betka hneď zistila, čo ktorá mama vie robiť a nabudúce už viedli dielne ony. Ďalší dôležitý krok bolo založenie detského súboru. Deti tancovali a rodičia zatiaľ sedeli na lavičke. Postupne sa začali zoznamovať a spolu vymysleli folklórne slávnosti, ženy dokonca spolu ušili deťom kroje. Potom sa matky dohodli, že si založia dámsky tanečný klub.
Alžbeta Šimonovičová zistila, že v dedine je veľa šikovných ľudí – našla choreografku, knihovníka, ktorý dáva dokopy obecnú knižnicu, našla dobrovoľníkov, ktorí jej pomohli založiť obecné múzeum, prihlásil sa jej aj tréner, ktorý tu dnes vedie 60- členný bedmintonový oddiel. Pani Betka s matkami tohto roku zorganizovala aj denné tábory pre deti. Spolu vytvorili aj totemy, ktoré teraz stoja popri čerstvo vykosenom chodníku okolo Malého Dunaja a na jeho konci bude lodenica. Betka ju už má presne vymyslenú. Sama je pritom pyšná iba na to, že v obci „všetky múdre hlavy dala dokopy“. Ako bývalá novinárka má vraj talent ľudí spoznávať a spájať.
„Zistila som, že ľudia sú za tými zamurovanými plotmi nervózni. A keď na našu akciu príde jeden z nich, tak nabudúce príde už aj jeho sused. Akurát my v obci musíme vytvárať príležitosti na stretávania, ktoré prinášajú ľuďom radosť. Vtedy sa ľahko spoznávajú, potykajú si a už sa tu cítia dobre,“ vysvetľuje. V okolitých obciach sa však nič podobné nedarí, a tak niektorí novoprisťahovalci z okolia dochádzajú do Malinova. Priznávajú, že v ich obci jednoducho chýba taký človek, ako je Betka, ktorá dokáže spojiť ľudí a nadchnúť ich. Pritom ona ide vždy príkladom: keď sa ženy hanbia prísť cvičiť, ona cvičí prvá, keď nemá kto poriadiť múzeum, ona ho pozmýva a keď treba maľovať čiary na bedmintonové ihrisko, je tam prvá. Ostatní sa však radi pridajú. Niekedy naozaj stačí jeden človek s množstvom energie a nápadov a odľudštený satelit sa môže zmeniť na naozajstný domov.
Sociálna antropologička Bohuslava Markušová vo svojej diplomovke skúmala suburbanizáciu v okolí Bratislavy a skonštatovala niekoľko vecí: V našom prostredí majú suburbanizačné procesy podobu presídľovania mestských obyvateľov do už existujúcich sídel, mestečiek a dedín. Nové satelity sú však úplne závislé od mesta – od jeho tovarov, služieb, pracovných príležitostí, a dokonca aj od jeho nákupných možností a ponuky voľnočasových aktivít. Ľudia prichádzajúci do okolitých obcí sú „do hĺbky urbanizovaní“, a svojím životným štýlom – napriek zmene prostredia – ostávajú mestskými ľuďmi.
Suburbanizmom zasiahnuté dediny tak získavajú charakter mestských satelitov. Obyvateľstvo v nových štvrtiach sa vyznačuje dominanciou mladých rodín strednej ekonomickej vrstvy s vyšším vzdelaním, a ich status je v ostrom kontraste so statusom domáceho obyvateľstva. To vedie k segregácii týchto dvoch skupín, tvrdí Bohuslava Markušová. Pracovný deň suburbánnych obyvateľov sa začína skorým ranným presunom autom do mesta a na pracovné činnosti nadväzujú v meste aj sociálne a voľnočasové aktivity. Po skončení aktívneho dňa sa obyvatelia uchýlia naspäť do súkromia svojich obydlí. Víkendy sa pre nich spájajú s oddychom v súkromí domu a vlastnej záhrady. Prípadné sociálne aktivity majú zvyčajne podobu malých záhradných osláv, ktorých účastníkov netvorí miestna populácia, ale ľudia spojení s pracovnými a voľnočasovými aktivitami, ktoré sa odohrávajú v meste. Dokonca ani matky na materskej dovolenke neudržiavajú vzťahy s domácim prostredím, pretože značnú časť dňa trávia v meste, kde s deťmi navštevujú lekárov, športové krúžky, detské ihriská, divadlá, nákupné centrá či zoologické záhrady. „Každodenný život týchto obyvateľov je organizovaný okolo aktivít, ktoré sa neodohrávajú v blízkej vzdialenosti od ich bývania, ako by tomu mohlo byť v meste, ale sú izolované od obytnej funkcie, s ktorou sa spája ich nehnuteľnosť,“ konštatuje Bohuslava Markušová. .šanca? deti
Malinovo je jedna z obcí v blízkosti Bratislavy, ktorá suburbanistický zásah dostala naplno. Na jej okraji vyrástli štvrte a ulice nových domov s vysokými betónovými plotmi. Ich obyvatelia sú ľudia „do hĺbky urbanizovaní“. Alžbeta Šimonovičová, bývalá novinárka, sa do Malinova tiež kedysi prisťahovala z mesta. Žije však v centre obce v moderne upravenom starom dome. Aj ju starousadlíci, ktorí sú zväčša etnickí Maďari, dlho vnímali ako cudzorodý prvok. Ale potom ocenili jej snahu podieľať sa na živote obce, a zvolili ju do obecného zastupiteľstva. Ona im túto dôveru oplatila zvláštnym spôsobom – začala sa učiť po maďarsky. Učí sa dodnes a týmto gestom si starousadlíkov načisto získala.
Dnes Alžbeta Šimonovičová stojí hádam za všetkými aktivitami, ktoré sa tu robia. Malinovo je v širokom okolí známe tým, že obec vedie bohatý spoločenský život, ktorý zdarne konkuruje ponuke mesta. Má totiž pridanú hodnotu: vytváranie silnej susedskej komunity a pocitu spolupatričnosti. Ten sa darí budovať dokonca aj medzi novoprisťahovanými obyvateľmi.
Keď pani Betku zvolili za podstarostku, rozhodla sa, že niečo urobí práve s prisťahovalcami, ktorí osídľujú Malinovo. Obidve skupiny totiž k sebe cítili silné animozity, hoci sa ich predsudky často zakladali na omyloch. „Tí noví tu nikoho nepoznajú, preto nikomu nedôverujú,“ pripomína. „Starousadlíci sú rodinne spriaznení, chodili spolu do škôlky, do školy, roky sa poznajú. Nových obyvateľov vítajú, ale len preto, lebo im draho predali svoje role. V skutočnosti ich považujú za zbohatlíkov. Pritom tí ľudia sú zadlžení, majú hypotéky a často musia žiť skromne.“
Aj v Malinove sa nová štvrť zmenila najprv na geto, ktoré so zvyškom obce nekomunikovalo. Akurát sa novoprišelci hnevali, že im obec nepostaví novú cestu, obchod či škôlku. „Začali vypisovať na obecný úrad petície, aj trikrát týždenne,“ usmieva sa pani Betka. „Tak som im vysvetlila, že na dedine sa veci takto neriešia, tu sa ide do krčmy a veci si povieme na rovinu.“ Napísala v tomto duchu aj článok do miestnych novín a nových obyvateľov si veľmi pohnevala.
Rozhodla sa, že skúsi spojiť dedinu prostredníctvom detí. Zorganizovala teda detské tvorivé dielne. „Prišli za mnou tí noví a pýtali sa, či aj ich deti môžu prísť,“ spomína na prvé kontakty. „Jasné, že môžu. A deti prišli aj s mamami.“ Pani Betka hneď zistila, čo ktorá mama vie robiť a nabudúce už viedli dielne ony. Ďalší dôležitý krok bolo založenie detského súboru. Deti tancovali a rodičia zatiaľ sedeli na lavičke. Postupne sa začali zoznamovať a spolu vymysleli folklórne slávnosti, ženy dokonca spolu ušili deťom kroje. Potom sa matky dohodli, že si založia dámsky tanečný klub.
Alžbeta Šimonovičová zistila, že v dedine je veľa šikovných ľudí – našla choreografku, knihovníka, ktorý dáva dokopy obecnú knižnicu, našla dobrovoľníkov, ktorí jej pomohli založiť obecné múzeum, prihlásil sa jej aj tréner, ktorý tu dnes vedie 60- členný bedmintonový oddiel. Pani Betka s matkami tohto roku zorganizovala aj denné tábory pre deti. Spolu vytvorili aj totemy, ktoré teraz stoja popri čerstvo vykosenom chodníku okolo Malého Dunaja a na jeho konci bude lodenica. Betka ju už má presne vymyslenú. Sama je pritom pyšná iba na to, že v obci „všetky múdre hlavy dala dokopy“. Ako bývalá novinárka má vraj talent ľudí spoznávať a spájať.
„Zistila som, že ľudia sú za tými zamurovanými plotmi nervózni. A keď na našu akciu príde jeden z nich, tak nabudúce príde už aj jeho sused. Akurát my v obci musíme vytvárať príležitosti na stretávania, ktoré prinášajú ľuďom radosť. Vtedy sa ľahko spoznávajú, potykajú si a už sa tu cítia dobre,“ vysvetľuje. V okolitých obciach sa však nič podobné nedarí, a tak niektorí novoprisťahovalci z okolia dochádzajú do Malinova. Priznávajú, že v ich obci jednoducho chýba taký človek, ako je Betka, ktorá dokáže spojiť ľudí a nadchnúť ich. Pritom ona ide vždy príkladom: keď sa ženy hanbia prísť cvičiť, ona cvičí prvá, keď nemá kto poriadiť múzeum, ona ho pozmýva a keď treba maľovať čiary na bedmintonové ihrisko, je tam prvá. Ostatní sa však radi pridajú. Niekedy naozaj stačí jeden človek s množstvom energie a nápadov a odľudštený satelit sa môže zmeniť na naozajstný domov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.