Popcorn Jura Malíčka

Keď ktosi spieva o vraždách, je to, pripustime, umelecká výpoveď. Naivná, hlúpa, prvoplánová, ale nič sa nedeje, lebo je to akože. Keď sa však z takéhoto akože stane naozaj, vznikne veľký problém. Našťastie, hlupáci z kapiel Mayhem a Burzum sa samovraždili a vraždili len medzi sebou, jedli sa a vyfotografované miesto samovraždy jedného zo svojich použili na obal albumu, ale to je tiež jedno. Jednak to môže byť popkultúrny mýtus, jednak sa to nikdy nedostalo do mainstreamu, takže to nemohlo napáchať priveľa škody. Iné je na tom zaujímavé – skutočnosť, že sa také čosi vôbec mohlo stať. Fakt si štát nedokáže poradiť s hŕstkou vlasatých bláznov s čudným mejkapom a nedostatkom vkusu a súdnosti?
Keď som si svojho času čítal o huncútstvach nórskych black metalových šarvancov, nemohol som sa zbaviť dojmu, že si čítam zlú beletriu. Kde je systém? Ako je to vôbec možné? Chlapíci pália kostoly, nerobia s tým žiadne veľké tajnosti, a pandúri sa do toho výraznejšie zamiešajú, až keď jeden zavraždí druhého a prizná sa k tomu? Svojrázny prístup.
Každopádne takto extrémny black metal prestal byt v druhej polovici deväťdesiatych rokov v Nórsku problémom, krajina akoby ho vstrebala, akoby sa z neho sama, svojpomocne vyliečila. Teraz, pár dní po tragédii už sa vraví o čomsi podobnom, obetí je viac, takže ten proces bude asi dlhší.
Je to dobre, alebo zle? Neviem, desí ma však, že bez ohľadu na to, aké to je, ten chlapík vlastne vyhral. Toto je pop, ktorý nikto normálny nemôže mať rád.