Ticho

Prvé ticho súvisí s komunikáciou. Mobilní operátori majú veľké zisky, a zaslúžia si ich. Ich produkt uľahčil komunikáciu miliónom ľudí, a tí za to dobrovoľne platia. A keďže cenu nestanovuje štát ani monopol, ale konkurenčná súťaž, nikto nie je poškodený. Dobrý nápad jednoducho prináša v slobodnej súťaži úspech, a úspech mobilných operátorov je obrovský. To nie je dôvod na závisť, ani na špeciálne zdanenie, naopak, je to ukážka podnikania, ktoré posúva svet dopredu.
Preto vôbec nezdieľam názor, že ak majú operátori miliardové zisky, treba im vyrubiť aspoň stámiliónové poplatky za predĺženie licencií. Zisk nesmie byť dôvodom poplatkov, pretože zisk nie je zločin, ktorý treba potrestať. Zisk je životodarná sila ekonomiky.
Ale myslím si, že ak je podnikanie mobilných operátorov závislé od licencií od štátu, a ono z povahy veci je, potom je poplatok za licencie oprávnený. A najlepšie by ho bolo vygenerovať v súťaži, lebo operátorov je po svete hŕba. Možno by sme už nemali Orange, T-mobil ani O2, ale úplne iné firmy, ktoré by ponúkli viac, ale to je predsa čaro trhovej ekonomiky, nie? Tak prečo sa tá možnosť vôbec nepreberá? Bola súťaž nemožná? A ak áno, prečo už počuť smiešne sumy, jednu či dve desiatky miliónov, ako návrhy poplatkov pre úrad, ktorý rozhodne? A prečo tie návrhy počuť aj od ministra financií či iných politikov? Oni kopú za operátorov?
Ale najmä – prečo mlčia médiá? Inokedy široko rozoberáme aj tisícky eur, o ktoré prichádza štát, a tu mlčíme o desiatkach či stovkách miliónov, ktoré môže štát získať alebo stratiť. Sem-tam krátka správa, inak nič. A pritom čas letí, do konca augusta sa má o poplatkoch rozhodnúť, takže práve prebieha škaredé zákulisné lobovanie. Prečo je o tom ticho? Bojíme sa o inzerciu, ktorú nám traja operátori dávajú? Takí sme neslobodní?
Druhé ticho súvisí s bankami. EÚ je v kríze, pretože žila nad pomery. Teraz sa zúfalo hľadá spôsob, ako obísť realitu a nezaplatiť účet. Nepodarí sa to, záchranné balíčky sú slepou uličkou, pretože niet bezodného záchrancu. Ale prekvapuje ma, ako málo sa hovorí o tom, že život nad pomery neumožnili politici, ale banky. Lebo politici, akokoľvek nezodpovední, predsa nedávali pôžičky, oni ich pre svoje štáty dostávali. Od bánk. Tie hazardovali, a hazardom rozprávkovo zarábali. Teraz im nevyšla karta, čo sa v každom hazarde zákonite deje, ale banky a finančné inštitúcie sa nevzdali. Tlačia na politikov, aby sme ich zlú hru zaplatili všetci. A politici na to počúvajú. Prečo? Boja sa následkov, alebo tak trochu kopú za banky?
Ide to tak ďaleko, že už počuť úvahy, aby bola EÚ rýchlo premenená na jeden štát s jednými financiami. Šialené úvahy, ktoré šliapu po všetkých zmluvách, na ktorých EÚ stojí, ale najmä po vôli stámiliónov ľudí. Ale prichádzajú, pretože ak by sa to stalo, banky a finančné inštitúcie by o nerozumné úvery po celej Európe ešte nejaký čas neprišli. A tu je ono druhé ticho, ktorému nerozumiem. Inokedy kričíme, keď susedná krajina ponúkne občianstvo menšine, ale tu, keď ide o nás všetkých, keď ide o to, v akom štáte budeme žiť, keď ide o úplne najzásadnejšie otázky suverenity a kompetencií, mlčíme. Prečo? To naozaj o tomto svete rozhodujú finančníci až do tej miery, že dokážu umlčať kontinent? Alebo sme len takí duševní lenivci, že ani netušíme, ako veľmi o nás v tejto chvíli ide?
Ticho je občas fajn, ale tieto dve mi trhajú uši.