Tunajšia plochosť však mala svoje provinčné podoby: jeden denník vyvolával v čitateľoch dojem, akoby kritikmi multikulturalizmu boli v západnej Európe iba „extrémne pravicové strany“ a „ultrakonzervatívci“, kým v inom denníku zaznievali výzvy, aby sa Slovensko v odpovedi na Breivika stalo liberálnym kotlom multi-kulti a konečne otvorilo hranice.
Lenže téma je omnoho zložitejšia.
Po prvé, v západnej Európe sa o dôsledkoch masovej imigrácie už dávno kriticky uvažuje aj v liberálnych a ľavicových salónoch.
Azda prvým európskym politikom, ktorý slávil úspech s radikálnou kritikou islamu a žiadal okamžité uzatvorenie hraníc pre moslimských imigrantov, bol holandský liberál Pim Fortuyn. Hoci ho na začiatku sľubnej kariéry zavraždil enviromentálny aktivista van der Graaf, Fortuyn zmenil svoju krajinu na nepoznanie. Prelomil dovtedajšie tabu, keď hlásal, že tolerantné Holandsko už ďalej nemôže v záujme svojich hodnôt masovo importovať ľudí z celkom iného civilizačného okruhu. Mal však na mysli aj iné hodnoty, než o akých zvyknú hovoriť konzervatívci: v nepretržitej imigrácii videl napríklad ohrozenie práv homosexuálov (sám Fortuyn bol homosexuál) či rodovej rovnosti.
V Nemecku, ďalšej prisťahovaleckej krajine so živou diskusiou o dôsledkoch multikulturalizmu, sa po Breivikovom zločine bránili nálepke „mentálnych spolupáchateľov“ najmä dvaja prominentní intelektuáli: Henryk Broder a Thilo Sarrazin. S konzervatívnou pravicou nemajú veľa spoločné. Broder, novinár poľsko-židovského pôvodu, asi najhlasnejšie upozorňuje – a neraz zveličuje, čo však k jeho ostrému peru neodmysliteľne patrí – na hrozbu islamizácie Nemecka a Európy. Jeden z jeho úplne nevinných výrokov sa však teraz dostal do Breivikovho manifestu, a tak sa liberál Broder (plným právom) bránil, že za čin nórskeho šialenca nenesie žiadnu ideovú zodpovednosť.
Sarrazina spojil s Breivikom aj líder SPD Sigmar Gabriel, ktorý ho chcel predtým vylúčiť zo svojej sociálnodemokratickej strany. Necharizmatický ekonóm je dnes vo svojej krajine priam popkultúrnym fenoménom: minulý rok vydal knihu Nemecko sa likviduje, v ktorej okrem iného analyzuje, ako Nemecku škodí imigrácia moslimov z nižších sociálnych vrstiev. No uvedomenie, že desaťročia trvajúce masové prisťahovalectvo spoločnosť dezintegruje, je na nemeckej ľavici staršieho dáta. Bývalý sociálnodemokratický kancelár Helmut Schmidt, pre svojich krajanov dodnes verejná autorita, sa už pred 18 rokmi vyjadril, že „pustiť do krajiny tak veľa cudzincov bolo iste chybou“.
Schmidt tou vetou nemienil vyvolať proticudzinecké vášne. Len upozornil, že ak krajina prijme v pomerne krátkom čase nadkritický počet cudzincov, ktorých nemá kapacitu integrovať, vytvára to ťažko zvládnuteľné problémy. Napokon, azda najbrilantnejšiu esej na túto tému napísal taliansky politológ Giovanni Sartori, obhajca liberálneho pluralizmu. Sartori starostlivo rozlišuje medzi multikulturalizmom ako faktickým stavom, na ktorom nevidí nič zlé a multikulturalizmom ako ideológiou, ktorá chce aj pomocou imigrácie meniť spoločnosť na svoj obraz. Talian už pred útokom na Dvojičky vyjadroval obavy z balkanizácie Európy a varoval, že tento nový -izmus vedie k rozpadu otvorenej pluralitnej spoločnosti do „podcelku uzavretých a homogénnych komunít“. To už však nie je úvaha kabinetného politológa, ale pozorovaný jav na mnohých miestach Európy.
Bolo by preto pochabosťou, keby sa v reakcii na Breivika začali obavy, ako ich naprieč spektrom zastávajú mnohí rozumní pozorovatelia, odbavovať ako extrémne názory. Naopak, ako extrém sa skôr javia názory, ktoré naďalej hája bezbariérovú imigračnú politiku.
Čo z diskusie o multikulturalizme vyplýva pre Slovensko? Celkom opačný záver, než sa objavuje v niektorých médiách, ktoré politikom radia, aby skoncovali s doterajšou reštriktívnou imigračnou politikou. A otvorili krajinu aj prípadným migrantom z takzvaného tretieho sveta. Lenže to by bol, špeciálne na Slovensku, kde najbližšie desaťročia budeme riešiť problémy nášho „tretieho sveta“ v podobe stoviek segregovaných osád, veľmi hlúpy experiment.
Lenže téma je omnoho zložitejšia.
Po prvé, v západnej Európe sa o dôsledkoch masovej imigrácie už dávno kriticky uvažuje aj v liberálnych a ľavicových salónoch.
Azda prvým európskym politikom, ktorý slávil úspech s radikálnou kritikou islamu a žiadal okamžité uzatvorenie hraníc pre moslimských imigrantov, bol holandský liberál Pim Fortuyn. Hoci ho na začiatku sľubnej kariéry zavraždil enviromentálny aktivista van der Graaf, Fortuyn zmenil svoju krajinu na nepoznanie. Prelomil dovtedajšie tabu, keď hlásal, že tolerantné Holandsko už ďalej nemôže v záujme svojich hodnôt masovo importovať ľudí z celkom iného civilizačného okruhu. Mal však na mysli aj iné hodnoty, než o akých zvyknú hovoriť konzervatívci: v nepretržitej imigrácii videl napríklad ohrozenie práv homosexuálov (sám Fortuyn bol homosexuál) či rodovej rovnosti.
V Nemecku, ďalšej prisťahovaleckej krajine so živou diskusiou o dôsledkoch multikulturalizmu, sa po Breivikovom zločine bránili nálepke „mentálnych spolupáchateľov“ najmä dvaja prominentní intelektuáli: Henryk Broder a Thilo Sarrazin. S konzervatívnou pravicou nemajú veľa spoločné. Broder, novinár poľsko-židovského pôvodu, asi najhlasnejšie upozorňuje – a neraz zveličuje, čo však k jeho ostrému peru neodmysliteľne patrí – na hrozbu islamizácie Nemecka a Európy. Jeden z jeho úplne nevinných výrokov sa však teraz dostal do Breivikovho manifestu, a tak sa liberál Broder (plným právom) bránil, že za čin nórskeho šialenca nenesie žiadnu ideovú zodpovednosť.
Sarrazina spojil s Breivikom aj líder SPD Sigmar Gabriel, ktorý ho chcel predtým vylúčiť zo svojej sociálnodemokratickej strany. Necharizmatický ekonóm je dnes vo svojej krajine priam popkultúrnym fenoménom: minulý rok vydal knihu Nemecko sa likviduje, v ktorej okrem iného analyzuje, ako Nemecku škodí imigrácia moslimov z nižších sociálnych vrstiev. No uvedomenie, že desaťročia trvajúce masové prisťahovalectvo spoločnosť dezintegruje, je na nemeckej ľavici staršieho dáta. Bývalý sociálnodemokratický kancelár Helmut Schmidt, pre svojich krajanov dodnes verejná autorita, sa už pred 18 rokmi vyjadril, že „pustiť do krajiny tak veľa cudzincov bolo iste chybou“.
Schmidt tou vetou nemienil vyvolať proticudzinecké vášne. Len upozornil, že ak krajina prijme v pomerne krátkom čase nadkritický počet cudzincov, ktorých nemá kapacitu integrovať, vytvára to ťažko zvládnuteľné problémy. Napokon, azda najbrilantnejšiu esej na túto tému napísal taliansky politológ Giovanni Sartori, obhajca liberálneho pluralizmu. Sartori starostlivo rozlišuje medzi multikulturalizmom ako faktickým stavom, na ktorom nevidí nič zlé a multikulturalizmom ako ideológiou, ktorá chce aj pomocou imigrácie meniť spoločnosť na svoj obraz. Talian už pred útokom na Dvojičky vyjadroval obavy z balkanizácie Európy a varoval, že tento nový -izmus vedie k rozpadu otvorenej pluralitnej spoločnosti do „podcelku uzavretých a homogénnych komunít“. To už však nie je úvaha kabinetného politológa, ale pozorovaný jav na mnohých miestach Európy.
Bolo by preto pochabosťou, keby sa v reakcii na Breivika začali obavy, ako ich naprieč spektrom zastávajú mnohí rozumní pozorovatelia, odbavovať ako extrémne názory. Naopak, ako extrém sa skôr javia názory, ktoré naďalej hája bezbariérovú imigračnú politiku.
Čo z diskusie o multikulturalizme vyplýva pre Slovensko? Celkom opačný záver, než sa objavuje v niektorých médiách, ktoré politikom radia, aby skoncovali s doterajšou reštriktívnou imigračnou politikou. A otvorili krajinu aj prípadným migrantom z takzvaného tretieho sveta. Lenže to by bol, špeciálne na Slovensku, kde najbližšie desaťročia budeme riešiť problémy nášho „tretieho sveta“ v podobe stoviek segregovaných osád, veľmi hlúpy experiment.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.