.takmer situačná komédia. Sedíme niekedy v júni s partiou ľudí, ktorá sa baví v príjemnej bratislavskej vinárni o country brandingu čiže značke Slovenska. Aby sme mali aj „pohľad zvonka“, pozvali sme si kamaráta, Kanaďana Bena Pascoea. Hovoríme pri káve pomerne vlastenecky o tom, že máme krásnu prírodu, mestá, kúpele, hory. Máme vlastne všetko – až na tých návštevníkov. Prečo je to tak? Sú slovenské perly zapísané v zozname Svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO (a spolu s nimi iné naše pamiatky) akési zakliate? Prípadne sa to možno opýtať o čosi expresívnejšie až írečito. Je Slovensko v prístupe k návštevníkom, ale aj k domácim turistom stále tak trochu ťapákovsky prispaté, nemohúcne, nedvižné?
V týchto prípadoch spoľahlivo pomôže jednoduchá vec – pohľad do zrkadla. Ten čiastočne nastavujú po nemecky hovoriaci návštevníci Slovenska (pozri rozhovor s Petrom Kresánkom), no najmä stačí prekročiť, obrazne aj doslovne, rieku Moravu. Ben to robí pomerne často a svojou peknou slovenčinou s anglickým prízvukom poznamená: „Minule som bol s rodinou na víkend v Banskej Štiavnici. Krásne mesto, len sme sa tam po pár hodinách nudili. Všetko zavreté. Prázdne ulice, nijaká ponuka aktivít, ani pre deti. Jeden chodník hore-dolu. Potom sme šli na južnú Moravu do Mikulova. Menšie mesto, no bolo tam všetko, čulý život, plno krčmičiek.“
Nepreháňa Ben? Nemá aj on ako aklimatizovaný cudzinec v duchu hesla čo je doma, to sa nepočíta, tendenciu vidieť všetko tunajšie prehnane kriticky? .medzi Slovenskom a Třebíčom
Nedeľa večer. Keď schádzate z okolitých kopčekov, na ktorých ste sa pokochali pohľadom na tú krásu pod vami (z diaľky je to ozaj pekné) a blížite sa k hornej časti Trojičného námestia v Banskej Štiavnici, zarazí vás niekoľko vecí. Pretierate si oči, či ste sa náhodou neocitli v Sarajeve v roku 1995. Stopy po výstreloch tu síce nenájdete, všetko ostatné však áno. Zadebnené okná, orýpané fasády, polorozpadnuté domy, ktoré ktosi kúpil, aby ich raz predal, no ak nedostane grant, nič s nimi nerobí. To všetko beztrestne! Renesančný meštiansky Baumgartnerovský dom s fantastickým portálom z roku 1579 je v biednom stave od revolúcie: od dažďa vlhnú základy aj omietky, vedľa smetiskový násyp.
Jeden dom, poviete si. V susedstve však zhliadnete v podobnom dezolátnom stave od čias socializmu Evanjelické lýceum s pamätnými tabuľami Sándora Petőfiho a Andreja Sládkoviča. Zájazd maďarských pedagógov a študentov tu zanechal vence so zeleno-červeno-bielou stuhou. Len tak, zavesené na kľučke od vchodu a položené na zemi. Pre spravodlivosť treba dodať, že na samotnom Trojičnom námestí sú mnohé domy pekne opravené. V centre však v tomto čase nestretnete nikoho, iba opilca, čo kľukato kráča najprv od Nového zámku k synagóge a potom naspäť. Aj to patrí k čaru Štiavnice, mesta, aké nemá vo svete páru: s palácmi vkliesnenými medzi hory, s kalváriou na sopečnej homoli, s fascinujúcou tradíciou ťažby striebra a baníckymi domčekmi na svahoch.
Stačí sa však presunúť 300 kilometrov na západ, do Třebíča. Románsku baziliku Svätého Prokopa, židovskú štvrť a židovský cintorín zapísali na zoznam UNESCO v roku 2003. Historické centrum je síce poznačené „socíkovskou“ výstavbou, ale prísna pamiatková regulácia je pritom očividná. Prvý zásadný rozdiel oproti slovenským historickým mestám: zo svahu vidno historickú strešnú krajinu v jednej farbe (červenej), takmer neporušenú – ako vravia Česi – „půdními vestavbami“, teda rôznymi, u nás takými populárnymi, zväčša ohavnými vikiermi. Pri bazilike na prízemí benediktínskeho kláštora sa nachádza dobre vybavené informačné centrum, ktoré poskytuje sprievodcu a usmerňuje počet návštevníkov kostola a vzácnych krýpt v podzemí. Ponúka sa možná paralela so slovenskými lokalitami UNESCO, napríklad s kostolíkom svätého Ducha v Žehre. Pred pár rokmi tam návštevník „objavil“ na dverách prišpendlený papier, na ktorom bol fixkou (iba v slovenčine) napísaný kontakt na miestnu paniu, ktorá príde na požiadanie otvoriť. To je ešte ten lepší prípad – v iných našich vzácnych sakrálnych objektoch nenájdete ani papier, ani paniu...
Židovská štvrť v Třebíči je však opravovaná, podobne ako to býva u nás, nedbalo. Prevládajú novodobé, nie tradičné materiály a technológie. Výnimočná je však synagóga, s modelom štvrte na bývalom balkóne pre ženy, ku ktorému patrí interaktívny panel s možnosťou prepínania jazyka hlasového informátora v štyroch jazykoch: češtine, angličtine, nemčine a hebrejčine. Ak si vyberiete pamiatku, tá sa na veľkorozmernom modeli rozsvieti a zároveň sa z audiovizuálneho panelového informátora dozviete históriu daného domu. Jednoduché, no u nás neznáme.
Opäť, paralelu s Třebíčom možno vidieť v bardejovskom židovskom suburbiu, ktoré je spoločne so stredovekým námestím takisto zapísané na zoznam UNESCO. V bardejovskej synagóge sa však donedávna predávali toaletné misy, rebríky a železný tovar obklopoval aj jej exteriér. .medzi Slovenskom a Telčom
Keď sa pozriete z mestskej veže na ďalšiu českú lokalitu UNESCO, Telč, zarazí vás deficit na Slovensku rozšíreného úkazu – nikde, ani na horizonte mesta chráneného hradbami a systémom rybníkov, ktoré sa v prípade ohrozenia rôzne napúšťali a vytvorili tak vodné priekopy, neuvidíte ohavné panelové sídlisko. Ospalosťou však 6-tisícový Telč slovenské historické mestá pripomína.
„Tu to, na rozdiel od Prahy alebo Českého Krumlova, nie je až tak zapojené do turistického biznisu, turizmus pre vlastníkov pamiatok nie je tým hlavným,“ vysvetľuje Jiří Bláha, odborník na historické drevené konštrukcie, najmä krovy. S manželkou, takisto pamiatkarkou, sa sem prisťahovali v roku 1995. V tom čase malo toto mestečko minimálnu infraštruktúru pre turistov: v čase zápisu do UNESCO v roku 1992 tu nebol ani jeden hotel, ktorý by kapacitou pokryl autobus. Zápis to zmenil. Podnikatelia zacítili šancu a vznikli tu hotely a penzióny. Kde? Samozrejme, v historických objektoch. A práve v tom je jadro sporu. Pri nekvalifikovaných opravách a úpravách väčšinou zanikajú vzácne detaily. Dom je zdanlivo opravený, fasáda „svieti“, turista sa dojíma pohľadom z kaviarničky kdesi v „podloubí“, no iba odborník vie, že nenávratne zaniklo (často bez dokumentácie) množstvo prvkov: okien, dverí, stropov. To je, žiaľ, spoločné pre české aj slovenské pamiatky. Súvisí to najmä s tým, kto ich vlastní a či v nich niekto žije.
V Telči, kde aj po sezóne v centre funguje aspoň zopár obchodíkov pre miestnych, čo je pozitívny jav, sú podľa Bláhu dve kategórie vlastníkov historických domov. „Vidím to tak pol na pol. Tí prví tu prežili svoje detstvo, jazdili sem na prázdniny k starým rodičom, ktorí v tých domoch bývali. Nie je to pre nich odťažitá pamiatka, ale súčasť ich rodinnej tradície, ku ktorej majú citový vzťah. Ako deti preliezali telčské podzemia, v záhradkách trhali hrušky, robili tu „lumpárny“. Druhá skupina vlastníkov, oveľa horšia, sú špekulatívne firmy, ktoré sa usilujú o rýchly zisk, ktorý je v takomto malom meste ťažko dosiahnuteľný. Domy preto často menia majiteľov a každý sa na nich obvykle podpíše nešetrným spôsobom,“ objasňuje Jiří Bláha. Najväčšiu atraktivitu a šancu Telča vidí v individuálnom poznávaní, nie masovej turistike. Mesto a okolie ponúka zážitky, nielen kultúrne a historické, ale aj športové (bežky, cykloturistika), ktoré sú v skupinke systémom „invázia turistov autobusmi“ nedosiahnuteľné. .medzi Slovenskom a Českým Krumlovom
Treba to povedať hneď na úvod: toto rozprávkové mestečko nemá na Slovensku paralelu. Nie až tak v kráse, ako skôr v predobraze fenoménu zvaného masový turizmus. Bože uchovaj! – zvoláte, ak sa doslova pretĺkate davmi akoby bez duše presúvajúcich sa tiel, občas cmúľajúcich zmrzlinu, inokedy za chôdze hryzúcich palacinky na papierovej tácke. Konzumujú najmä zážitky. Meandre Vltavy, Egon Schiele Art centrum, hrad, hrádek, Plášťový most, nespočetné uličky s malebnými zákutiami. A pritom, všetky historické domy, okrem dvoch, sú už podľa tunajších pamiatkarov opravené! Ostáva už teda iba inkasovať „prachy“ od turistov? Nie celkom.
„Všetko je tu orientované na turistov. Tí keby raz ráno neprišli, tak sa mesto zosype,“ konštatuje bývalý štátny úradník v oblasti pamiatkovej starostlivosti (kým ho v roku 1997 nevyhodili pre jeho nezhody s „odéesáckymi bývalými boľševikmi“) Martin Šerák. S bohato potetovaným telom, kovovými cvočkami, náušnicami a inými ozdôbkami pôsobí v tomto prostredí dosť alternatívne až exoticky. Nemusí sa však obávať, turisti sem prídu vždy. V poslednom čase najmä ruskí a japonskí. „My už ich máme odpozorovaných a rozpoznáme bystrého Japonca od hlúpeho. Aj keď, na prvý pohľad vyzerajú všetci rovnako,“ smeje sa Šerák a dodáva: „Tí, čo jazdia v zime, otvoria dvere do obchodíku s keramikou, ktorý tu má moja žena. Majú v tvári tupý výraz, chvíľu zízajú a keď zistia, že tam nie sú pralinky, idú preč. A potom príde bystrý Japonec, ktorý je nadšený z pekných vecí. Otáča v ruke veľké misy, vyfotí si ich, no napokon si vždy kúpi nejakú drobnosť za 50 korún, lebo letí zajtra do Paríža a veľké veci by neodviezol.“
S niekoľkými kamarátmi, voči vedeniu mesta a štátu podobne kriticky naladenými, založil Šerák Památkářskú obec českokrumlovskú. Väčšina z nich je „náplava“, ako poeticky nazývajú prisťahovalcov. Prišli sem, pretože história a toto mesto ich fascinujú. A pustili sa do boja. Chcú, aby mesto fungovalo nielen ako turistický skanzen, ale ako živý organizmus. To už je zrejme „stratená varta“, pretože až na pár autentických výnimiek (pán Kutla a jeho krčma Cikánska jizba, Zbyněk Dočkal a jeho R galérie, Jiří Bloch a jeho Múzeum stavebných remesiel) je mesto skutočne už iba skanzenom a mlynčekom na peniaze. A pritom, Krumlovy sú vlastne dva. V historickom centre ostalo žiť asi 500 z porevolučných 3-tisíc obyvateľov a z 8-tisíc medzivojnových obyvateľov. Naopak, na okolitých sídliskách žije do 15-tisíc ľudí. Sú to dva svety. Šerák hovorí, že ľudia z periférie do centra nechodia – pamiatky ich nebavia. Čo je horšie, pamiatky príliš nebavia ani vedenie mesta.
„Iba prvý porevolučný starosta nebol technokrat a mal aký-taký vzťah k pamiatkam, po ňom už nikto. Až teraz sa po roku 1989 dostal do zastupiteľstva prvý pamiatkar, zámocký záhradník,“ konštatuje smutne historik umenia Jiří Bloch, ktorý sa 20 rokov venuje prieskumom pamiatkových objektov a zachraňuje pred ambicióznymi investormi vzácne originálne prvky: kamenné aj drevené detaily. „Viedlo ma k tomu zúfalstvo, určite nie vášeň. Príde investor, tvári sa, že má dobrú vôľu, lebo sa nechce so mnou hneď pohádať. Napokon však zistím, že veci sa sťahujú kamsi do dielne, kde sa vyrobia kópie – a originál sa stratí,“ dodáva Bloch, ktorý sa najnovšie ako programový manažér venuje gigantickej obnove kláštorného areálu za 300 miliónov korún. Nechce prepadať nihilizmu a popri kritike niektorých krokov vedenia mesta v oblasti pamiatok oceňuje to, že v blízkej budúcnosti vznikne v Krumlove päť múzejných inštitúcií a zrekonštruujú slávny Seidlov fotoateliér. „Teda nejde všetko do hája,“ povie Bloch. .medzi Slovenskom a Kutnou Horou
„Maličká lebka za 80, lebka ako popolník za 150, lebka bez čeľuste za 559, s čeľušťou za 699 korún,“ vysype zo seba predavačka, pôvodom zo Sovenska, v infocentre v Kutnej Hore. Zvláštne suveníry, tie repliky ľudských lebiek, idú však dobre na odbyt. A keby pán farár súhlasil, dali by sa vraj predávať aj originálne lebky. Také, aké sú vystavené v tunajšej slávnej Kostnici, čo je dosť morbídne miesto, pre turistov však najfotogenickejšie. Ide o ľudské kosti a lebky zo 14. až 18. storočia.
Staré banícke mesto zo začiatku 13. storočia, takisto zapísané v zozname UNESCO, pôsobí vznešene, historické budovy sú dôsledne opravené – na rozdiel od našej Štiavnice alebo Kremnice. Všade je čulý ruch, plno návštevníkov. Niektorí využívajú možnosť v bielych plášťoch, s lampášmi a helmami navštíviť podzemie. Významný gotický Kostol sv. Barbory má, samozrejme, svojho živého sprievodcu, ponúka (zadarmo) informačný leták v rôznych jazykoch. Už pri návšteve foyer mestského múzea si dokážete predstaviť, čo sa nachádza niekoľko metrov pod dláždenými ulicami: banské štôlne a gáple, typické banské stavby nad šachtami. Na prezentačných paneloch ich pripomínajú slávne vyobrazenia od významného nemeckého znalca hutníctva a baníctva z prvej polovice 16. storočia Georgia Agricolu. .my a oni
Ako teda vychádza celkové česko-slovenské porovnanie? Aj keď historické hodnoty nie sú športovou disciplínou a aj keď majú Česi objektívne viac a významnejších pamiatok, tak už z tohto mála príkladov je zrejmé, že „za Moravou“ akosi vedia návštevníkovi ponúknuť oveľa viac. Nielen starostlivosť o pamiatky a úctu k histórii, ale aj profesionálny výklad, informácie a služby. Ako však hovorí Jiří Bloch z Českého Krumlova, netreba prepadať nihilizmu. Stačí sa iba s pokorou učiť od tých lepších. A ešte niečo. Ben nepreháňa.
V týchto prípadoch spoľahlivo pomôže jednoduchá vec – pohľad do zrkadla. Ten čiastočne nastavujú po nemecky hovoriaci návštevníci Slovenska (pozri rozhovor s Petrom Kresánkom), no najmä stačí prekročiť, obrazne aj doslovne, rieku Moravu. Ben to robí pomerne často a svojou peknou slovenčinou s anglickým prízvukom poznamená: „Minule som bol s rodinou na víkend v Banskej Štiavnici. Krásne mesto, len sme sa tam po pár hodinách nudili. Všetko zavreté. Prázdne ulice, nijaká ponuka aktivít, ani pre deti. Jeden chodník hore-dolu. Potom sme šli na južnú Moravu do Mikulova. Menšie mesto, no bolo tam všetko, čulý život, plno krčmičiek.“
Nepreháňa Ben? Nemá aj on ako aklimatizovaný cudzinec v duchu hesla čo je doma, to sa nepočíta, tendenciu vidieť všetko tunajšie prehnane kriticky? .medzi Slovenskom a Třebíčom
Nedeľa večer. Keď schádzate z okolitých kopčekov, na ktorých ste sa pokochali pohľadom na tú krásu pod vami (z diaľky je to ozaj pekné) a blížite sa k hornej časti Trojičného námestia v Banskej Štiavnici, zarazí vás niekoľko vecí. Pretierate si oči, či ste sa náhodou neocitli v Sarajeve v roku 1995. Stopy po výstreloch tu síce nenájdete, všetko ostatné však áno. Zadebnené okná, orýpané fasády, polorozpadnuté domy, ktoré ktosi kúpil, aby ich raz predal, no ak nedostane grant, nič s nimi nerobí. To všetko beztrestne! Renesančný meštiansky Baumgartnerovský dom s fantastickým portálom z roku 1579 je v biednom stave od revolúcie: od dažďa vlhnú základy aj omietky, vedľa smetiskový násyp.
Jeden dom, poviete si. V susedstve však zhliadnete v podobnom dezolátnom stave od čias socializmu Evanjelické lýceum s pamätnými tabuľami Sándora Petőfiho a Andreja Sládkoviča. Zájazd maďarských pedagógov a študentov tu zanechal vence so zeleno-červeno-bielou stuhou. Len tak, zavesené na kľučke od vchodu a položené na zemi. Pre spravodlivosť treba dodať, že na samotnom Trojičnom námestí sú mnohé domy pekne opravené. V centre však v tomto čase nestretnete nikoho, iba opilca, čo kľukato kráča najprv od Nového zámku k synagóge a potom naspäť. Aj to patrí k čaru Štiavnice, mesta, aké nemá vo svete páru: s palácmi vkliesnenými medzi hory, s kalváriou na sopečnej homoli, s fascinujúcou tradíciou ťažby striebra a baníckymi domčekmi na svahoch.
Stačí sa však presunúť 300 kilometrov na západ, do Třebíča. Románsku baziliku Svätého Prokopa, židovskú štvrť a židovský cintorín zapísali na zoznam UNESCO v roku 2003. Historické centrum je síce poznačené „socíkovskou“ výstavbou, ale prísna pamiatková regulácia je pritom očividná. Prvý zásadný rozdiel oproti slovenským historickým mestám: zo svahu vidno historickú strešnú krajinu v jednej farbe (červenej), takmer neporušenú – ako vravia Česi – „půdními vestavbami“, teda rôznymi, u nás takými populárnymi, zväčša ohavnými vikiermi. Pri bazilike na prízemí benediktínskeho kláštora sa nachádza dobre vybavené informačné centrum, ktoré poskytuje sprievodcu a usmerňuje počet návštevníkov kostola a vzácnych krýpt v podzemí. Ponúka sa možná paralela so slovenskými lokalitami UNESCO, napríklad s kostolíkom svätého Ducha v Žehre. Pred pár rokmi tam návštevník „objavil“ na dverách prišpendlený papier, na ktorom bol fixkou (iba v slovenčine) napísaný kontakt na miestnu paniu, ktorá príde na požiadanie otvoriť. To je ešte ten lepší prípad – v iných našich vzácnych sakrálnych objektoch nenájdete ani papier, ani paniu...
Židovská štvrť v Třebíči je však opravovaná, podobne ako to býva u nás, nedbalo. Prevládajú novodobé, nie tradičné materiály a technológie. Výnimočná je však synagóga, s modelom štvrte na bývalom balkóne pre ženy, ku ktorému patrí interaktívny panel s možnosťou prepínania jazyka hlasového informátora v štyroch jazykoch: češtine, angličtine, nemčine a hebrejčine. Ak si vyberiete pamiatku, tá sa na veľkorozmernom modeli rozsvieti a zároveň sa z audiovizuálneho panelového informátora dozviete históriu daného domu. Jednoduché, no u nás neznáme.
Opäť, paralelu s Třebíčom možno vidieť v bardejovskom židovskom suburbiu, ktoré je spoločne so stredovekým námestím takisto zapísané na zoznam UNESCO. V bardejovskej synagóge sa však donedávna predávali toaletné misy, rebríky a železný tovar obklopoval aj jej exteriér. .medzi Slovenskom a Telčom
Keď sa pozriete z mestskej veže na ďalšiu českú lokalitu UNESCO, Telč, zarazí vás deficit na Slovensku rozšíreného úkazu – nikde, ani na horizonte mesta chráneného hradbami a systémom rybníkov, ktoré sa v prípade ohrozenia rôzne napúšťali a vytvorili tak vodné priekopy, neuvidíte ohavné panelové sídlisko. Ospalosťou však 6-tisícový Telč slovenské historické mestá pripomína.
„Tu to, na rozdiel od Prahy alebo Českého Krumlova, nie je až tak zapojené do turistického biznisu, turizmus pre vlastníkov pamiatok nie je tým hlavným,“ vysvetľuje Jiří Bláha, odborník na historické drevené konštrukcie, najmä krovy. S manželkou, takisto pamiatkarkou, sa sem prisťahovali v roku 1995. V tom čase malo toto mestečko minimálnu infraštruktúru pre turistov: v čase zápisu do UNESCO v roku 1992 tu nebol ani jeden hotel, ktorý by kapacitou pokryl autobus. Zápis to zmenil. Podnikatelia zacítili šancu a vznikli tu hotely a penzióny. Kde? Samozrejme, v historických objektoch. A práve v tom je jadro sporu. Pri nekvalifikovaných opravách a úpravách väčšinou zanikajú vzácne detaily. Dom je zdanlivo opravený, fasáda „svieti“, turista sa dojíma pohľadom z kaviarničky kdesi v „podloubí“, no iba odborník vie, že nenávratne zaniklo (často bez dokumentácie) množstvo prvkov: okien, dverí, stropov. To je, žiaľ, spoločné pre české aj slovenské pamiatky. Súvisí to najmä s tým, kto ich vlastní a či v nich niekto žije.
V Telči, kde aj po sezóne v centre funguje aspoň zopár obchodíkov pre miestnych, čo je pozitívny jav, sú podľa Bláhu dve kategórie vlastníkov historických domov. „Vidím to tak pol na pol. Tí prví tu prežili svoje detstvo, jazdili sem na prázdniny k starým rodičom, ktorí v tých domoch bývali. Nie je to pre nich odťažitá pamiatka, ale súčasť ich rodinnej tradície, ku ktorej majú citový vzťah. Ako deti preliezali telčské podzemia, v záhradkách trhali hrušky, robili tu „lumpárny“. Druhá skupina vlastníkov, oveľa horšia, sú špekulatívne firmy, ktoré sa usilujú o rýchly zisk, ktorý je v takomto malom meste ťažko dosiahnuteľný. Domy preto často menia majiteľov a každý sa na nich obvykle podpíše nešetrným spôsobom,“ objasňuje Jiří Bláha. Najväčšiu atraktivitu a šancu Telča vidí v individuálnom poznávaní, nie masovej turistike. Mesto a okolie ponúka zážitky, nielen kultúrne a historické, ale aj športové (bežky, cykloturistika), ktoré sú v skupinke systémom „invázia turistov autobusmi“ nedosiahnuteľné. .medzi Slovenskom a Českým Krumlovom
Treba to povedať hneď na úvod: toto rozprávkové mestečko nemá na Slovensku paralelu. Nie až tak v kráse, ako skôr v predobraze fenoménu zvaného masový turizmus. Bože uchovaj! – zvoláte, ak sa doslova pretĺkate davmi akoby bez duše presúvajúcich sa tiel, občas cmúľajúcich zmrzlinu, inokedy za chôdze hryzúcich palacinky na papierovej tácke. Konzumujú najmä zážitky. Meandre Vltavy, Egon Schiele Art centrum, hrad, hrádek, Plášťový most, nespočetné uličky s malebnými zákutiami. A pritom, všetky historické domy, okrem dvoch, sú už podľa tunajších pamiatkarov opravené! Ostáva už teda iba inkasovať „prachy“ od turistov? Nie celkom.
„Všetko je tu orientované na turistov. Tí keby raz ráno neprišli, tak sa mesto zosype,“ konštatuje bývalý štátny úradník v oblasti pamiatkovej starostlivosti (kým ho v roku 1997 nevyhodili pre jeho nezhody s „odéesáckymi bývalými boľševikmi“) Martin Šerák. S bohato potetovaným telom, kovovými cvočkami, náušnicami a inými ozdôbkami pôsobí v tomto prostredí dosť alternatívne až exoticky. Nemusí sa však obávať, turisti sem prídu vždy. V poslednom čase najmä ruskí a japonskí. „My už ich máme odpozorovaných a rozpoznáme bystrého Japonca od hlúpeho. Aj keď, na prvý pohľad vyzerajú všetci rovnako,“ smeje sa Šerák a dodáva: „Tí, čo jazdia v zime, otvoria dvere do obchodíku s keramikou, ktorý tu má moja žena. Majú v tvári tupý výraz, chvíľu zízajú a keď zistia, že tam nie sú pralinky, idú preč. A potom príde bystrý Japonec, ktorý je nadšený z pekných vecí. Otáča v ruke veľké misy, vyfotí si ich, no napokon si vždy kúpi nejakú drobnosť za 50 korún, lebo letí zajtra do Paríža a veľké veci by neodviezol.“
S niekoľkými kamarátmi, voči vedeniu mesta a štátu podobne kriticky naladenými, založil Šerák Památkářskú obec českokrumlovskú. Väčšina z nich je „náplava“, ako poeticky nazývajú prisťahovalcov. Prišli sem, pretože história a toto mesto ich fascinujú. A pustili sa do boja. Chcú, aby mesto fungovalo nielen ako turistický skanzen, ale ako živý organizmus. To už je zrejme „stratená varta“, pretože až na pár autentických výnimiek (pán Kutla a jeho krčma Cikánska jizba, Zbyněk Dočkal a jeho R galérie, Jiří Bloch a jeho Múzeum stavebných remesiel) je mesto skutočne už iba skanzenom a mlynčekom na peniaze. A pritom, Krumlovy sú vlastne dva. V historickom centre ostalo žiť asi 500 z porevolučných 3-tisíc obyvateľov a z 8-tisíc medzivojnových obyvateľov. Naopak, na okolitých sídliskách žije do 15-tisíc ľudí. Sú to dva svety. Šerák hovorí, že ľudia z periférie do centra nechodia – pamiatky ich nebavia. Čo je horšie, pamiatky príliš nebavia ani vedenie mesta.
„Iba prvý porevolučný starosta nebol technokrat a mal aký-taký vzťah k pamiatkam, po ňom už nikto. Až teraz sa po roku 1989 dostal do zastupiteľstva prvý pamiatkar, zámocký záhradník,“ konštatuje smutne historik umenia Jiří Bloch, ktorý sa 20 rokov venuje prieskumom pamiatkových objektov a zachraňuje pred ambicióznymi investormi vzácne originálne prvky: kamenné aj drevené detaily. „Viedlo ma k tomu zúfalstvo, určite nie vášeň. Príde investor, tvári sa, že má dobrú vôľu, lebo sa nechce so mnou hneď pohádať. Napokon však zistím, že veci sa sťahujú kamsi do dielne, kde sa vyrobia kópie – a originál sa stratí,“ dodáva Bloch, ktorý sa najnovšie ako programový manažér venuje gigantickej obnove kláštorného areálu za 300 miliónov korún. Nechce prepadať nihilizmu a popri kritike niektorých krokov vedenia mesta v oblasti pamiatok oceňuje to, že v blízkej budúcnosti vznikne v Krumlove päť múzejných inštitúcií a zrekonštruujú slávny Seidlov fotoateliér. „Teda nejde všetko do hája,“ povie Bloch. .medzi Slovenskom a Kutnou Horou
„Maličká lebka za 80, lebka ako popolník za 150, lebka bez čeľuste za 559, s čeľušťou za 699 korún,“ vysype zo seba predavačka, pôvodom zo Sovenska, v infocentre v Kutnej Hore. Zvláštne suveníry, tie repliky ľudských lebiek, idú však dobre na odbyt. A keby pán farár súhlasil, dali by sa vraj predávať aj originálne lebky. Také, aké sú vystavené v tunajšej slávnej Kostnici, čo je dosť morbídne miesto, pre turistov však najfotogenickejšie. Ide o ľudské kosti a lebky zo 14. až 18. storočia.
Staré banícke mesto zo začiatku 13. storočia, takisto zapísané v zozname UNESCO, pôsobí vznešene, historické budovy sú dôsledne opravené – na rozdiel od našej Štiavnice alebo Kremnice. Všade je čulý ruch, plno návštevníkov. Niektorí využívajú možnosť v bielych plášťoch, s lampášmi a helmami navštíviť podzemie. Významný gotický Kostol sv. Barbory má, samozrejme, svojho živého sprievodcu, ponúka (zadarmo) informačný leták v rôznych jazykoch. Už pri návšteve foyer mestského múzea si dokážete predstaviť, čo sa nachádza niekoľko metrov pod dláždenými ulicami: banské štôlne a gáple, typické banské stavby nad šachtami. Na prezentačných paneloch ich pripomínajú slávne vyobrazenia od významného nemeckého znalca hutníctva a baníctva z prvej polovice 16. storočia Georgia Agricolu. .my a oni
Ako teda vychádza celkové česko-slovenské porovnanie? Aj keď historické hodnoty nie sú športovou disciplínou a aj keď majú Česi objektívne viac a významnejších pamiatok, tak už z tohto mála príkladov je zrejmé, že „za Moravou“ akosi vedia návštevníkovi ponúknuť oveľa viac. Nielen starostlivosť o pamiatky a úctu k histórii, ale aj profesionálny výklad, informácie a služby. Ako však hovorí Jiří Bloch z Českého Krumlova, netreba prepadať nihilizmu. Stačí sa iba s pokorou učiť od tých lepších. A ešte niečo. Ben nepreháňa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.