.čo vás viedlo k tomu, že ste začali sprístupňovať cudzincom z nemecky hovoriacich krajín kultúrne pamiatky na Slovensku?
Videl som a stretával som aj počas bývalého režimu akoby bezradných zahraničných návštevníkov. Ak sa aj dostali do interiéru pamiatky, tak nemali žiadny podklad, nikto im nič nevysvetlil. Hanbil som sa, a preto som sa im občas iniciatívne venoval. Snažil som sa im vysvetliť, v čom je hodnota tej-ktorej pamiatky, aké sú súvislosti s ich krajinou. .ako reagovali?
Obvykle vďačne povedia: po vašom výklade sme viac pochopili sami seba. Je to nám blízka podunajsko-porýnska kultúra, ide cez južné Nemecko, Rakúsko, a severné Taliansko, nehovoriac o Maďarsku, Sliezsku. .čo charakterizuje slovenský prístup k návštevníkom pamiatok?
Ako keby sme nimi až pohŕdali. Kategorizujeme si ich. Hovoríme si: stačím im takýto obed, takéto pohostenie, takýto výklad. Preto sa v cestovnej kancelárii Simplicissimus Resien špecializujeme na to, aby sme sprístupnili naše kultúrne dedičstvo na solídnej úrovni. Zásadne nerobíme rekreačnú ani kúpeľnú turistiku, vieme robiť kultúrno-historickú turistiku, ktorá je v tejto chvíli akoby najmenej obsadená. Turistický incoming, teda princíp „zvonka dnu“ robíme tuším jediní. Dovážame peniaze, ostatní ich vyvážajú. Boli sme v januári na najväčšom veľtrhu v Stuttgarte, kde sme štyrom z piatich ľudí vysvetľovali, kde leží Slovensko. Pochopili, až keď som povedal, že je to akoby Sedmohradsko čiže Rumunsko. To poznajú. A my Slováci, paradoxne, vieme až pohŕdať susednými krajinami na východ od nás. .nie je problém najmä v tom, že sme si neosvojili kultúru ani pamiatky na našom území?
Kultúru na Slovensku, ktorá má vysokú európsku úroveň, vytvárali viaceré etniká. My Slovania sme tu vytvorili najmä roľnícku kultúru – čo nie je nijaké mínus. Mestskú kultúru vytvárali najmä po nemecky hovoriaci ľudia. Čiže my sme ako keby zdedili krajinu, ktorá nám nie celkom patrí. Vyzerá to až trochu tendenčne, ale naozaj sa stretávame s tým, že našich ľudí vyslovene rozčuľuje, keď príde turista. Prečo? Načo to chce vidieť? – pýtajú sa. A v tom je obrovský rozdiel aj oproti Česku. .venujete sa aj českým pamiatkam?
Mali sme klientov, ktorí boli s nami v Ostrihome, v Krakove, v Olomouci aj v Kroměříži. Bolo to ich želanie, tak sme, samozrejme, išli. Ak máme skúsenosti s Českom, tak tiež nie sú príliš dobré. Pokiaľ ide o spoluprácu s českými cestovkami či podnikmi, je to rovnako problematické ako na Slovensku. Aj tam si musíme preveriť hotel, kuchyňu, sociálne zariadenia... .ako vám vychádza porovnanie stavu a sprístupnenia pamiatok medzi Českom a Slovenskom?
To je, samozrejme, iné. Rozdiel je hlboko historický, žiaľ. Čechy sú bývalé kráľovstvo, historická zem. Taký Cheb, Telč alebo Slavonice opravovali už za hlbokého komunizmu, čo slovenskí komunisti nezvládli. Aj ten český komunista bol menej deštruktívny a mal väčší zmysel pre históriu ako slovenský straník, ktorý prišiel z nejakého valalu. .české kultúrno-historické povedomie je teda iné ako slovenské?
Jednoznačne. Najmä dedičstvo profánnej architektúry, kde na rozdiel od tej sakrálnej Česi po roku 1945 nevyrabovali zámky takým strašným spôsobom. .aké máte iné skúsenosti s českými pamiatkami?
Tam už za socializmu nebol problém, aby bol výklad na istej úrovni. Oni nemali pseudoateistický ani pseudoantifeudálny stihomam ako my. A nehovorím iba o sakrálnych objektoch. Oni v pohode už za socializmu rozprávali, kde bol aký Žerotín alebo Rožmberk – bez nenávisti. Bolo to podstatne objektívnejšie ako na Slovensku, s patričnou historickou úctou. .v Českej republike teda nebudete aktívni?
Musím povedať egoisticky – načo by sme to robili? Nám ide o to, aby sme prilákali ľudí na Slovensko. Naši hostia napríklad chceli vidieť Krakov. Trochu nás to zamrzelo, že ideme mimo Slovenska. Zostavili sme cestu tak, že sme zažili Wawel, na Trhovom námestí sme videli jeden z najslávnejších krídlových oltárov. A priznali sa potom, že v Krakove je jeden taký oltár, ale v Levoči ich je deväť, v Spišskej Sobote šesť, v Bardejove jedenásť a že to je svetový unikát a sú niekoľkonásobne bohatšie. .českí pamiatkari vravia, že masový turizmus likviduje charakter mesta, ktoré nežije, v centre sú len suveníry, je to len turistická enkláva. Čo spôsobí masový turizmus s týmito lokalitami?
Tomu sa asi nedá vyhnúť a je to tak vo svete takmer všade. Porovnal by som Český Krumlov s podobne vyhranenými nemeckými lokalitami, napríklad Rottenburgom. Tie sú takisto plné obchodíkov. Nedá sa nanútiť ľuďom, aby tam bývali a inak ako umelo to oživovať.
<//strong>Ono to má svoje vlny. Pred 30 rokmi bol podobný prípad Amsterdam. Potom tam začali opäť bývať ľudia, minimálne zo snobstva, začali to oživovať. Je to aj príbeh Bratislavy. Aj
<//strong>Levoča, kde som kedysi urobil 23 pamiatkarskych výskumov, je dnes podstatne živšia ako bola za socializmu. .prečo sú slovenské pamiatky v zanedbanejšom stave ako tie české? Je to aj vaša skúsenosť?
Samozrejme, ťahá sa to od socializmu. Minulý režim v Česku využili tak, že úžasne veľa vyskúmali a reštaurovali. Vtedy to bolo štátne. .robili to kvalifikovane?
Mimoriadne, tak ako Poliaci aj Česi sú svetoznámi reštaurátori. Pamätám si, veď som v tejto brandži robil, že zatiaľ čo okresný tajomník na Slovensku mal obvykle takú zlosť na históriu, že by ju najradšej nahradil panelákmi, čo sa, žiaľ, aj darilo, v Prahe, matke miest, neporovnateľnej s Bruselom či s Parížom, sa mala búrať za socializmu Husova ulička. „Nabehol“ tam však na mestský výbor strany dvojmetrový historik umenia V.V. Štech a obrovskou palicou mlátil tajomníkovi Štěpánovi po stole. Zapôsobilo to, súdruhovia cúvli. .české lokality UNESCO nemajú okolo seba prstenec sídlisk, na rozdiel od slovenských. Ako je to možné, keď sme žili v jednom štáte?
To sa týka výzoru celej krajiny. Uvedomujem si to vždy, keď jazdím do Francúzska za strednou dcérou, ktorá sa tam vydala. Tam nie je jediná dedinka, ktorá by mala na strechách rozdielnu krytinu alebo že by tam bola nejaká do očí bijúca novostavba. Vysvetlili mi, že francúzsky roľník už nepotreboval investovať do domu. Nepotreboval vymieňať okná, opravovať strechu. On sa realizoval vo vinohrade, na poli. Čo náš roľník – aj na rozdiel od poľského či českého – nemohol robiť. Kolektivizácia priniesla strašné dôsledky.
Videl som a stretával som aj počas bývalého režimu akoby bezradných zahraničných návštevníkov. Ak sa aj dostali do interiéru pamiatky, tak nemali žiadny podklad, nikto im nič nevysvetlil. Hanbil som sa, a preto som sa im občas iniciatívne venoval. Snažil som sa im vysvetliť, v čom je hodnota tej-ktorej pamiatky, aké sú súvislosti s ich krajinou. .ako reagovali?
Obvykle vďačne povedia: po vašom výklade sme viac pochopili sami seba. Je to nám blízka podunajsko-porýnska kultúra, ide cez južné Nemecko, Rakúsko, a severné Taliansko, nehovoriac o Maďarsku, Sliezsku. .čo charakterizuje slovenský prístup k návštevníkom pamiatok?
Ako keby sme nimi až pohŕdali. Kategorizujeme si ich. Hovoríme si: stačím im takýto obed, takéto pohostenie, takýto výklad. Preto sa v cestovnej kancelárii Simplicissimus Resien špecializujeme na to, aby sme sprístupnili naše kultúrne dedičstvo na solídnej úrovni. Zásadne nerobíme rekreačnú ani kúpeľnú turistiku, vieme robiť kultúrno-historickú turistiku, ktorá je v tejto chvíli akoby najmenej obsadená. Turistický incoming, teda princíp „zvonka dnu“ robíme tuším jediní. Dovážame peniaze, ostatní ich vyvážajú. Boli sme v januári na najväčšom veľtrhu v Stuttgarte, kde sme štyrom z piatich ľudí vysvetľovali, kde leží Slovensko. Pochopili, až keď som povedal, že je to akoby Sedmohradsko čiže Rumunsko. To poznajú. A my Slováci, paradoxne, vieme až pohŕdať susednými krajinami na východ od nás. .nie je problém najmä v tom, že sme si neosvojili kultúru ani pamiatky na našom území?
Kultúru na Slovensku, ktorá má vysokú európsku úroveň, vytvárali viaceré etniká. My Slovania sme tu vytvorili najmä roľnícku kultúru – čo nie je nijaké mínus. Mestskú kultúru vytvárali najmä po nemecky hovoriaci ľudia. Čiže my sme ako keby zdedili krajinu, ktorá nám nie celkom patrí. Vyzerá to až trochu tendenčne, ale naozaj sa stretávame s tým, že našich ľudí vyslovene rozčuľuje, keď príde turista. Prečo? Načo to chce vidieť? – pýtajú sa. A v tom je obrovský rozdiel aj oproti Česku. .venujete sa aj českým pamiatkam?
Mali sme klientov, ktorí boli s nami v Ostrihome, v Krakove, v Olomouci aj v Kroměříži. Bolo to ich želanie, tak sme, samozrejme, išli. Ak máme skúsenosti s Českom, tak tiež nie sú príliš dobré. Pokiaľ ide o spoluprácu s českými cestovkami či podnikmi, je to rovnako problematické ako na Slovensku. Aj tam si musíme preveriť hotel, kuchyňu, sociálne zariadenia... .ako vám vychádza porovnanie stavu a sprístupnenia pamiatok medzi Českom a Slovenskom?
To je, samozrejme, iné. Rozdiel je hlboko historický, žiaľ. Čechy sú bývalé kráľovstvo, historická zem. Taký Cheb, Telč alebo Slavonice opravovali už za hlbokého komunizmu, čo slovenskí komunisti nezvládli. Aj ten český komunista bol menej deštruktívny a mal väčší zmysel pre históriu ako slovenský straník, ktorý prišiel z nejakého valalu. .české kultúrno-historické povedomie je teda iné ako slovenské?
Jednoznačne. Najmä dedičstvo profánnej architektúry, kde na rozdiel od tej sakrálnej Česi po roku 1945 nevyrabovali zámky takým strašným spôsobom. .aké máte iné skúsenosti s českými pamiatkami?
Tam už za socializmu nebol problém, aby bol výklad na istej úrovni. Oni nemali pseudoateistický ani pseudoantifeudálny stihomam ako my. A nehovorím iba o sakrálnych objektoch. Oni v pohode už za socializmu rozprávali, kde bol aký Žerotín alebo Rožmberk – bez nenávisti. Bolo to podstatne objektívnejšie ako na Slovensku, s patričnou historickou úctou. .v Českej republike teda nebudete aktívni?
Musím povedať egoisticky – načo by sme to robili? Nám ide o to, aby sme prilákali ľudí na Slovensko. Naši hostia napríklad chceli vidieť Krakov. Trochu nás to zamrzelo, že ideme mimo Slovenska. Zostavili sme cestu tak, že sme zažili Wawel, na Trhovom námestí sme videli jeden z najslávnejších krídlových oltárov. A priznali sa potom, že v Krakove je jeden taký oltár, ale v Levoči ich je deväť, v Spišskej Sobote šesť, v Bardejove jedenásť a že to je svetový unikát a sú niekoľkonásobne bohatšie. .českí pamiatkari vravia, že masový turizmus likviduje charakter mesta, ktoré nežije, v centre sú len suveníry, je to len turistická enkláva. Čo spôsobí masový turizmus s týmito lokalitami?
Tomu sa asi nedá vyhnúť a je to tak vo svete takmer všade. Porovnal by som Český Krumlov s podobne vyhranenými nemeckými lokalitami, napríklad Rottenburgom. Tie sú takisto plné obchodíkov. Nedá sa nanútiť ľuďom, aby tam bývali a inak ako umelo to oživovať.
<//strong>Ono to má svoje vlny. Pred 30 rokmi bol podobný prípad Amsterdam. Potom tam začali opäť bývať ľudia, minimálne zo snobstva, začali to oživovať. Je to aj príbeh Bratislavy. Aj
<//strong>Levoča, kde som kedysi urobil 23 pamiatkarskych výskumov, je dnes podstatne živšia ako bola za socializmu. .prečo sú slovenské pamiatky v zanedbanejšom stave ako tie české? Je to aj vaša skúsenosť?
Samozrejme, ťahá sa to od socializmu. Minulý režim v Česku využili tak, že úžasne veľa vyskúmali a reštaurovali. Vtedy to bolo štátne. .robili to kvalifikovane?
Mimoriadne, tak ako Poliaci aj Česi sú svetoznámi reštaurátori. Pamätám si, veď som v tejto brandži robil, že zatiaľ čo okresný tajomník na Slovensku mal obvykle takú zlosť na históriu, že by ju najradšej nahradil panelákmi, čo sa, žiaľ, aj darilo, v Prahe, matke miest, neporovnateľnej s Bruselom či s Parížom, sa mala búrať za socializmu Husova ulička. „Nabehol“ tam však na mestský výbor strany dvojmetrový historik umenia V.V. Štech a obrovskou palicou mlátil tajomníkovi Štěpánovi po stole. Zapôsobilo to, súdruhovia cúvli. .české lokality UNESCO nemajú okolo seba prstenec sídlisk, na rozdiel od slovenských. Ako je to možné, keď sme žili v jednom štáte?
To sa týka výzoru celej krajiny. Uvedomujem si to vždy, keď jazdím do Francúzska za strednou dcérou, ktorá sa tam vydala. Tam nie je jediná dedinka, ktorá by mala na strechách rozdielnu krytinu alebo že by tam bola nejaká do očí bijúca novostavba. Vysvetlili mi, že francúzsky roľník už nepotreboval investovať do domu. Nepotreboval vymieňať okná, opravovať strechu. On sa realizoval vo vinohrade, na poli. Čo náš roľník – aj na rozdiel od poľského či českého – nemohol robiť. Kolektivizácia priniesla strašné dôsledky.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.