.naozaj pochádzaš z Galanty, alebo je to len raperská póza?
Mám rád mystifikácie, ale skutočne som z Galanty. Je to „true story". Narodil som sa tam v roku 1984 a prežil som tam všetky veci, o ktorých dnes píšem. .hip-hop je predsa spojený s veľkými mestami. Kde sa v tebe našla láska k tejto hudbe?
Mal som deväť-desať rokov, počúval som Nirvanu, uznával som Kurta Cobaina a jazdil som na béemixke. No a jeden kamarát mi začal nosiť rapové albumy na kazetách. Každý víkend mi dal jeden album. .čo to bolo?
Wu Tang Clan a ich album Enter The Wu Tang z roku 1993, Warren G a jeho album Regulate, A Tribe Called Quest a ďalšie veci. Bola to zlatá éra rapu. Celý týždeň som počúval jednu kazetu, na ktorej boli dva albumy. Bavilo ma, že trvajú okolo štyridsať minút a každý z nich sa zmestí na jednu stranu pásky. Možno aj preto som doteraz nevydal album dlhší ako 40 minút, lebo mám zaužívané, že dobrý album má mať 40 minút. To neznamená, že moje albumy sú dobré, ale určite majú dobrú dĺžku! Nirvana šla bokom, nahradil ju hip-hop aj s tou mojou angličtinou, ktorá mi tak maximálne umožňovala dešifrovať slovo „fuck“ a iné krásne slová. Dokonca som vedel všetky texty vyartikulovať, aj keď som netušil, o čom sú. Doteraz si ich pamätám. Ale teraz im už rozumiem. .čo ťa na tom tak bavilo?
Živočíšnosť černochov, bít, ktorý stále dunel a nútil ťa stále kývať hlavou. Oni rozprávali o všetkom, čo zažili v New Yorku, LA a v iných amerických mestách. Cítil som, že je v tom niečo viac, aj keď pre jedenásťročného chlapca z Galanty to bolo jednoducho super. Ako ma bavilo pozerať horory, tak ma bavilo počúvať príbeh z get, ktoré som si ani nevedel predstaviť. Bolo to ako pozerať filmy, kde vládnu borci, ktorí „trtkali" ženy a predávali drogy. Robili všetky veci, ktoré boli pre mňa absolútne nepredstaviteľné. Tieto rapy ma zobrali niekam inam a už som sa nemusel báť, že zajtra v škole budem musieť šplhať na hrazdu alebo že sa musím učiť na matematiku a prírodopis. .bene, ale Galanta zas nemá ďaleko od organizovaného zločinu, stačí si dnes zapnúť správy.
V roku 1995 bola Galanta iná, mafia prišla neskôr. V tých rokoch sme tam nosili ešte farebné saká, ktoré mali na sebe rôzni prapodivní chlapi, čo zrazu zbohatli. Teraz tam máme iných chlapov, ktorí strieľalú protitankovými päsťami. .kam si šiel po základnej škole, na gymnázium?
Nie, študoval som na Obchodnej akadémii. .prečo si šiel práve tam? To nie je veľmi raperská škola?
Vždy som mal pozitívny vzťah k matematike. Naučili ma tam účtovať a zároveň som sa tam naučil najdôležitejšiu vec v mojom živote: spravil som štátnu skúšku zo strojopisu. Vďaka tomu viem tak rýchlo písať texty. Dám 270 úderov za minútu. Bez chyby! .v druhej polovici 90. rokov sa objavil aj prvý slovenský rap, nie?
V tej dobe boli prvé Zvuky ulice a v Košiciach Rap Steady Crew, kde rapovali o tom, že idú na pláž a zapnú alarm na aute. To boli chlapci, ktorí počúvali americký rap a prenášali to do Košíc. Až na to, že tam nemali pláž a asi ani autá s alarmom. V deväťdesiatom siedmom vyšli Trosky. Vtedy som pocítil, že aj slovenský rap môže byť dobrý. Aj Zvuky ulice som mal napočúvané, ale tie som počúval mladší. Bavilo ma to hlavne preto, že tam boli slová ako „je...ť“ a „k...t“. Naproti tomu Vec a jeho Trosky boli skutočne pekné. No pri Zvukoch ulice treba povedať, že tam bol aj Patrik Metamolforord čiže dnešný Rytmus, ktorý tam mal dva skvelé tracky s výbornými slovnými obratmi. Niektoré si pamätám dodnes. Napríklad: „Tlačí ma čas jak tesiláky z puberty“ – to je verš, pri ktorom ľutujem, že nenapadol práve mne. A potom: „Milujem hluk, ale vyžívam sa v tichu/vražda je moje hoby, ale nezabijem ani muchu.“ .kedy si začal aktívne rapovať?
V roku 2006 mi vyšlo cédečko pod menom Peťo Tázok, ktoré produkoval Karaoke Tundra. Malo iba dvanásť minút. O rok a pol som s Lyrikom začal robiť Modré hory. .ty si bol od začiatku iný raper ako ten tradičný petržalský. Prečo?
Vždy ma bavilo čítať knihy a popri rape som počúval aj veľa inej hudby. Napríklad dodnes milujem Kryla. Lepšieho textára v Československu nemáme. Vždy ma bavili pekné slovné spojenia. Keď som začal písať veci, o ktorých som vedel, že raz pôjdu von, snažil som sa robiť to, čo by mňa samého bavilo čítať alebo počúvať. To, že niečo podobné sme na Slovensku nemali, je druhá vec. Vždy všetko robím tak, aby to bavilo najprv mňa. Keď nahrám track, počúvam ho týždeň v kuse. Znie to blbo, ale skutočne ma to baví. Takto vznikol aj Peťo Tázok. Napísal som niečo, čo bohužiaľ nikto iný nevymyslel, tak som to musel napísať ja. .peťo Tázok sa veľmi rýchlo rozšíril, dokonca v Česku s tebou vtedy urobili rozhovor do Lidových novín.
Peťo Tázok vyšiel na českom internetovom labele Muteme.cz. a tu o tom skoro nikto nevedel. Na Slovensko to prišlo až o rok neskôr, keď v Česku na nás napísali prvé pochvalné recenzie. Tu sme vydali Modré hory, ktoré mali zas väčší „fame“ doma ako v Česku. .oddeľuješ Modré hory a Peťa Tázoka?
Samozrejme. Iné je písať pre Modré hory, pre Peťa Tázoka, pre Beneho, pre albumy s Delikom alebo Stratasoulom. Keď sa s Karaokem dohodneme, že ideme vydať album, zo šuplíka vyberiem veci, ktoré sa hodia pre Peťa Tázoka. .ale v čom ty vidíš hlavný rozdiel?
Ako Peťo Tázok to mám uľahčené tým, že mám vytvorený iný svet, kde sú postavičky ako Laco Žralok, Marián Balkán, Tomáš Točáky, Zdeno Ibalgin a ďalší. Tam píšem morbídne historky, ktoré mi prídu vtipné. Zdeno Ibalgin má napríklad doma štyri roky mŕtvu mamu. Varí jej večeru, ona neodpovedá a je na ňu nahnevaný. Je to vlastne seriál s odkazom na béčkové horory, ktoré sú vymyslené tak, aby si sa nemusel báť. Ak máš zdravý pohľad na svet, tak ti to môže pripadať vtipné. Pre Beneho zas píšem zúfalé historky o barových povaľačoch a ich nenaplnených láskach. Sú o chlapíkoch, ktorí celý deň makajú a večer sa opijú, nenávidia to tu a chcú niekam preč. Milujú svoju ženu, nemilujú svoju ženu, nevedia nájsť tú správnu ženu. Sú to historky o reálnych mužoch, ktorí napríklad prídu dnes do Next Apache a počúvajú Boboša. Obyčajné historky o najobyčajnejších ľuďoch, akí sme my všetci. .baví ťa to tu?
Na Slovensku ma to baví. Nie je to ideálna krajina, ale zároveň je to krajina, kde väčšina ľudí ovláda jazyk, ktorý aj ja ovládam najlepšie. Samozrejme, viem si predstaviť oveľa ideálnejšiu krajinu, ale mám to tu rád. .v tvojich beneovských veciach sa dotýkaš aj politiky. Sleduješ ju?
Prvá vec, čo ráno spravím, je, že si na počítači prečítam noviny a pritom raňajkujem. Príde mi prirodzené dozvedieť sa, čo sa udialo za tých pár hodín, čo som spal. .a to sa premieta do tvojich textov...
Ale to je úplne to isté, ako keď sa stretnú na ulici dvaja priatelia a rozprávajú sa o tom, čo sa stalo napríklad v Nórsku. Aj svoje texty píšem o tom, čo sa práve deje alebo čo prežívame. .v poslednom čase si vyprodukoval veľa rôznych albumov. Ako keby si mal náhly nával tvorivosti.
Začalo sa to s producentom Beyuzom a Novým životom. V jedno leto som vydal Nový život 1. S Beyuzom a jedným kamarátom sme raz boli na bicyklovom výlete vo Viedni. Zobrali sme tri bicykle o šli sme vlakom do Viedne, kde sme sa premávali uličkami. Sú to krásne staré recyklované bicykle značky Slovatch. Beyuz mi vtedy vravel, že má nejakú hudbu. Mne sa vždy páčilo, čo robí a ešte v noci mi poslal nejaké bíty. Hneď som napísal dva texty. Potom mi poslal ďalšie, ale o týždeň mal ísť na nejaký trip po Európe. Hovorili sme, že čo spravíme? Škoda toho. Za týždeň som napísal sedem-osem textov, šli sme do štúdia a na záver sme vypustili album. Beyuz mi neskôr v zime poslal ďalšie veci, a tak sme urobili Nový život 2. Do jeho bítov sa mi písalo tak ľahko, že tracky vznikli hneď. Uvedomujem si, že nie všetky texty sú tip-top, ale tieto albumy boli akýmsi nahliadnutím do mojich skíc. Potom sa mi ozval Stratasoul, s ktorým som spravil Slovenčinu pre samoukov. Viem, že toho vzniká veľa, ale keďže je okolo mňa toľko dobrej hudby, príde mi ľúto to nevyužiť, pretože sa mi do nej tak dobre píše. .prečo ťa baví toľko písať?
Jeden blogger, volá sa Fero Kocúrik, napísal o Novom živote 2, že „Bene vypustil nový podcast". Mňa jednoducho baví písať. Je to číra vnútorná potreba. Dokonca aj keď s niekým sedím na káve, tak mi občas napadne nejaká veta alebo slovná hračka. Namiesto toho, aby som si večer pozrel televízne noviny, radšej napíšem nejaký text. Ako keď si výtvarník robí skice, tak ja si píšem svoje koniny, z ktorých potom niečo vyjde. .teraz ti vyšla knižka textov. Nerozmýšľal si nad skutočným písaním?
V živote som napísal iba jednu poviedku. Vlastne dve. Jednu s kamarátom, druhú sám, asi pred trištvrte rokom. Poslal som ju Shootymu. Ten mi ju pochválil, ale s tým, že chce pokračovanie. Ja som mu vtedy povedal, že som v nej použil všetky slová, ktoré poznám, takže už nie je o čom. No uvidím. Možno raz z toho vznikne novela. Ale že by som bol literátom, ktorý od pätnástich rokov prispieval do školských časopisov, tak to určite nie. .album Slovenčina pre samoukov je plný silných výpovedí o tejto krajine.
To vzniklo tak, že sme s kamarátmi na Facebooku začali nahlasovať také skupiny, ako Maďari za Dunaj, že šíria nenávisť. Uvedomili sme si, že najhorší nie sú tí náckovia, ktorí chodia v bomberách, majú vyholené hlavy a všetci vedia, že sú náckovia. Najhorší sú tí, ktorých stretávaš denne. Ideš von so psom, stretneš milého pána, ktorý potom večer v krčme vypije sedem pív a nadáva na Židov. Alebo teta, ktorá ti s úsmevom podá lístok na pošte a potom ide na míting Kotlebovcov a kričí „Cigáni, choďte do p...e". Alebo malá dvanásťročná dievčinka, ktorú spolužiak nechá a ide radšej s Agátou, tak kričí „Maďari za Dunaj", pretože ju už nechce. Tak vznikli Príbehy obyčajného Slovenska na albume Slovenčina pre samoukov. Sú o ľudoch, ktorým by vôbec neprekážalo, keby pred ich očami bili nejakého Cigána, Maďara alebo Žida. To ma desí. .tvoj, takmer až rádiový hit Generácia F je o súčasnej facebookovej generácii. Ale ty si človek, ktorý v rôznych sociálnych sieťach aktívne pôsobí.
Dvadsiate prvé storočie si neskutočne užívam. Keď som dnes prišiel do Next Apache, čekol som sa napríklad na FourSquare. .to je čo?
To je sociálna sieť, kde neudávaš status, ale miesto, kde sa práve nachádzaš. Veľa tvojich kamošov vie, kde si. Ja to zbožňujem. .nevadí ti, keď vedia, že si teraz tu?
Ale ja sa týmto miestom rád pochválim. Nezadávam predsa svoju polohu, keď som napríklad v MacDonalde, nie? (Smiech). Mám rád svoj iPhone, Facebook, Twitter, no zároveň viem, že veľa ľudí si neuvedomuje aj to zlé. Nevieme, koľko tínedžerov, ktorí sú na Facebooku, bude o dvadsať rokov politikmi alebo sudcami. Sociálna sieť sa stane zlatou baňou pre bulvár, ktorý vyhrabe, že ten a ten bol v skupine Maďari za Dunaj, ten a ten to preháňal na večierkoch. Prvotná myšlienka Generácie F vznikla počas písania divadelnej hry Som hotdog (True story of my Facebook) s Vilom Klimáčkom. Vtedy som čítal článok o chlapíkovi, ktorý pripravuje svoje dieťa na to, že bude raz prezidentom. Opýtali sa ho, že ako. Zakázal som mu Facebook, odpovedal. Mladí si tam dávajú všelijaké obrázky a prihlasujú sa do rôznych skupín. Podľa ich profilov zistíme o nich takmer všetko, dokonca to, či má rád rajčinovú polievku, alebo Beneho. .keď sme ťa prvýkrát počuli, prekvapil nás tvoj atypický šušľavý hlas, na ktorý si sme časom zvykli. Ako si sa s tým vyrovnával?
Ja som dúfal, že si zvyknete! (Smiech). Samozrejme, sú pekné hlasy a potom je tu môj hlas. Nahrával som si pesničky, ktoré si našli svoje publikum. Keby ma nikto nepočúval, tak toto by nebola moja prvá, ale siedma kniha. (Smiech.) .čo si myslíš o takom to namosúrenom chlapáckom rape?
Mám rád Moju Reč, sú neskutoční. Keby žili v Štátoch, tak sú bohatí ako nikto. Mám rád Veca pre jeho vtipnosť. Baví ma aj Otecko z H16, pretože má krásne obraty ako „Som ďaleko jak Košice", „Mám srdce chladné jak marec“, "Chlapci sú na hlavu ako čapice." Zvyšok hip-hopu ma netrápi, nepočúvam ho. .a vieš, čo si myslia títo raperi o tebe, raperovi intelektuálovi?
Vážne neviem. .necítiš sa súčasťou slovenského rapu?
Ide to mimo mňa. Nikdy som nenosil rovné šilty. Vďaka tomu, čo robím, sa okolo mňa pohybujú ľudia, ktorí bavia aj mňa. Na albume Spam Poetry mám verš: „Som obľúbený raper mojich obľúbených raperov.“ Myslím, že tí chlapci o mne ani nevedia, nestal som sa predmetom žiadneho ich dissu. .tvoje nahrávky nám pripomínajú bítnickú poéziu.
Od beat generation som prečítal zopár kníh, ale najviac ma ovplyvnila skupina Stará jedáleň, ktorá prespievala texty bítnikov. Keď vám moje veci pripomínajú bítnickú poéziu, tak to nemôže byť nič iné ako pocta. Som rád, že vám to nepripomína Vasiľkovú. (Smiech.) .pre mňa sú tvoje texty poéziou.
Ja viem, Ďuro, že ma označuješ za básnika. .a prečo ti to vadí?
Nič, už si na to pomaly zvykám. Svoje veci som nikdy nepovažoval za básne, hovorím im žvásty. Pre mňa je to stále text. Keď mi vyšla kniha, vydavateľ Kali ma dlho prehováral, aby som to vydal. Doteraz si neviem predstaviť, že to niekoho môže baviť čítať. .pritom ani na Slovensku nemáme tradíciu básnikov, podobných bítnikov, ktorí by z pódia čítali básne tak, akoby šľahali plamene.
Práve preto som nikdy nechcel byť básnikom. Nikdy som nechcel pôsobiť jemne. Keď som bol malý, na rape ma bavila práve tá živočíšnosť. Aj keď píšem inak ako raperi, tú živočíšnosť sa snažím dostať aj do mojich textov. Ako tí bítnici. Napríklad Bukowski. V jeho textoch je trebárs slovo „šukať“, ale cítiš, že ten chlap vie písať, aj keď je vo svojich básňach sprostý a svetský. .ty v práci ,ako hovoríš, „exceluješ" a po nej vo voľnom čase píšeš texty. Nevadí ti, že musíš chodiť do práce?
Moja práca je OK. Veľa ľudí mi hovorí, prečo sa neživíš písaním, napríklad v reklame. Beriem to tak, že mám prácu a popri tom píšem svoje žvásty. Nezneužívam to, že viem písať, aj keď to môže vyzerať blbo, ale som raper, tak môžem byť narcis. .ty nie si odporca kapitalizmu, však?
Máme to tu, tak s tým musíme fungovať. Hrávam sa na hernej konzole Playstation, nakupujem v Hypernove. Máme to tu, tak prečo to nevyužiť. Samozrejme, že existujú lepšie veci ako korporácie, inak by svet nemal zmysel. Ale rozhodne nie som z tých, čo po večeroch chodia rozbíjať výklady do McDonaldu. Keď som smädný, kúpim si Coca-colu, nepôjdem do lesa hľadať nejaký čistý prameň. (Smiech.) Vďaka kapitalizmu môžem hrať NHL na Playstation a nonstop ničiť Tomáša Hudáka. Je to, mimochodom, najhorší hráč NHL. Minule v jednom rozhovore povedal, že som veľmi zlý hokejsta, ale to nie je pravda. On je najhorší, hral som s ním dvanásť hodín v kuse a nikdy nevyhral. Šimpanzovi dáš do ruky konzolu, tak sa to naučí. Tomáš nie. (Smiech.) .aký je tvoj najobľúbenejší raper?
H. Francis, Atmosphere, A Tribe Called Qest, Kanye West, Eminem. Eminem je pre mňa najlepší žijúci raper. .koho si volil v posledných voľbách?
Niekoho zo súčasnej koalície, ale som rád, že to neboli tí obyčajní. .ako volič si spokojný?
Keď si spomeniem na minulú koalíciu, tak by som mal byť spokojný, ale zároveň by mohli byť takí, o akých som dúfal, keď som tam hádzal papier. Ale som rád, že tam už nie je henten. .čo ty a šport?
Hrozne ma baví behať. So Shootym máme takú terminológiu, že nebežíme, ale utekáme. Keď teda utekám, počúvam Kryla alebo audioknihy. Zbožňujem beh, je to najlepší šport. .a futbal?
Nie, len beh a hokej na playstatione. Murakami má nádhernú mantru: „Bolest je nevyhnutná, utrpení nikoliv." Tak to je beh. .ktorí sú tvoji obľúbení spisovatelia?
Gabriel Gárcia Márquéz. Jeho knihy môžem čítať znova a znova a stále ma to rovnako baví. Mám rád aj Vonneguta, pretože je taký, aký je. .zo slovenských?
Peter Pišťanek. Ukázal mi, že aj slovenská kniha sa mi môže dobre čítať. Keď som čítal Rivers Of Babylon, rehotal som sa, ale zároveň som obdivoval, ako dobre je to napísané. .začína sa druhá polovica prázdnin. Pôjdeš na dovolenku?
Ak sa nič nepokazí, chcem ísť na mesiac do Ameriky. Je to krajina, s ktorou som v kontakte od malička. Chcem si dať na raňajky šišku, ísť na bejzbol, jesť hotdog, vidieť San Francisco, New York, Väčšina najobľúbenejších vecí, ktoré mám, sú práve z Ameriky. Bene/
Volá sa Marián Benkovič, pochádza z Galanty, kde stále žije. Niekoľko albumov nahral s Karaoke Tundrom pod umeleckým menom Peťo Tázok, spolu s Lyrikom je súčasťou Modrých hôr. Spolupracuje aj s raperom Delikom, producentmi Beyuzom a Stratasoulom, s výtvarníkom Erikom Šillem. Vo vydavateľstve KK Bagala mu vyšla kniha textov Spam Poetry / Slovenčina pre samoukov.
Mám rád mystifikácie, ale skutočne som z Galanty. Je to „true story". Narodil som sa tam v roku 1984 a prežil som tam všetky veci, o ktorých dnes píšem. .hip-hop je predsa spojený s veľkými mestami. Kde sa v tebe našla láska k tejto hudbe?
Mal som deväť-desať rokov, počúval som Nirvanu, uznával som Kurta Cobaina a jazdil som na béemixke. No a jeden kamarát mi začal nosiť rapové albumy na kazetách. Každý víkend mi dal jeden album. .čo to bolo?
Wu Tang Clan a ich album Enter The Wu Tang z roku 1993, Warren G a jeho album Regulate, A Tribe Called Quest a ďalšie veci. Bola to zlatá éra rapu. Celý týždeň som počúval jednu kazetu, na ktorej boli dva albumy. Bavilo ma, že trvajú okolo štyridsať minút a každý z nich sa zmestí na jednu stranu pásky. Možno aj preto som doteraz nevydal album dlhší ako 40 minút, lebo mám zaužívané, že dobrý album má mať 40 minút. To neznamená, že moje albumy sú dobré, ale určite majú dobrú dĺžku! Nirvana šla bokom, nahradil ju hip-hop aj s tou mojou angličtinou, ktorá mi tak maximálne umožňovala dešifrovať slovo „fuck“ a iné krásne slová. Dokonca som vedel všetky texty vyartikulovať, aj keď som netušil, o čom sú. Doteraz si ich pamätám. Ale teraz im už rozumiem. .čo ťa na tom tak bavilo?
Živočíšnosť černochov, bít, ktorý stále dunel a nútil ťa stále kývať hlavou. Oni rozprávali o všetkom, čo zažili v New Yorku, LA a v iných amerických mestách. Cítil som, že je v tom niečo viac, aj keď pre jedenásťročného chlapca z Galanty to bolo jednoducho super. Ako ma bavilo pozerať horory, tak ma bavilo počúvať príbeh z get, ktoré som si ani nevedel predstaviť. Bolo to ako pozerať filmy, kde vládnu borci, ktorí „trtkali" ženy a predávali drogy. Robili všetky veci, ktoré boli pre mňa absolútne nepredstaviteľné. Tieto rapy ma zobrali niekam inam a už som sa nemusel báť, že zajtra v škole budem musieť šplhať na hrazdu alebo že sa musím učiť na matematiku a prírodopis. .bene, ale Galanta zas nemá ďaleko od organizovaného zločinu, stačí si dnes zapnúť správy.
V roku 1995 bola Galanta iná, mafia prišla neskôr. V tých rokoch sme tam nosili ešte farebné saká, ktoré mali na sebe rôzni prapodivní chlapi, čo zrazu zbohatli. Teraz tam máme iných chlapov, ktorí strieľalú protitankovými päsťami. .kam si šiel po základnej škole, na gymnázium?
Nie, študoval som na Obchodnej akadémii. .prečo si šiel práve tam? To nie je veľmi raperská škola?
Vždy som mal pozitívny vzťah k matematike. Naučili ma tam účtovať a zároveň som sa tam naučil najdôležitejšiu vec v mojom živote: spravil som štátnu skúšku zo strojopisu. Vďaka tomu viem tak rýchlo písať texty. Dám 270 úderov za minútu. Bez chyby! .v druhej polovici 90. rokov sa objavil aj prvý slovenský rap, nie?
V tej dobe boli prvé Zvuky ulice a v Košiciach Rap Steady Crew, kde rapovali o tom, že idú na pláž a zapnú alarm na aute. To boli chlapci, ktorí počúvali americký rap a prenášali to do Košíc. Až na to, že tam nemali pláž a asi ani autá s alarmom. V deväťdesiatom siedmom vyšli Trosky. Vtedy som pocítil, že aj slovenský rap môže byť dobrý. Aj Zvuky ulice som mal napočúvané, ale tie som počúval mladší. Bavilo ma to hlavne preto, že tam boli slová ako „je...ť“ a „k...t“. Naproti tomu Vec a jeho Trosky boli skutočne pekné. No pri Zvukoch ulice treba povedať, že tam bol aj Patrik Metamolforord čiže dnešný Rytmus, ktorý tam mal dva skvelé tracky s výbornými slovnými obratmi. Niektoré si pamätám dodnes. Napríklad: „Tlačí ma čas jak tesiláky z puberty“ – to je verš, pri ktorom ľutujem, že nenapadol práve mne. A potom: „Milujem hluk, ale vyžívam sa v tichu/vražda je moje hoby, ale nezabijem ani muchu.“ .kedy si začal aktívne rapovať?
V roku 2006 mi vyšlo cédečko pod menom Peťo Tázok, ktoré produkoval Karaoke Tundra. Malo iba dvanásť minút. O rok a pol som s Lyrikom začal robiť Modré hory. .ty si bol od začiatku iný raper ako ten tradičný petržalský. Prečo?
Vždy ma bavilo čítať knihy a popri rape som počúval aj veľa inej hudby. Napríklad dodnes milujem Kryla. Lepšieho textára v Československu nemáme. Vždy ma bavili pekné slovné spojenia. Keď som začal písať veci, o ktorých som vedel, že raz pôjdu von, snažil som sa robiť to, čo by mňa samého bavilo čítať alebo počúvať. To, že niečo podobné sme na Slovensku nemali, je druhá vec. Vždy všetko robím tak, aby to bavilo najprv mňa. Keď nahrám track, počúvam ho týždeň v kuse. Znie to blbo, ale skutočne ma to baví. Takto vznikol aj Peťo Tázok. Napísal som niečo, čo bohužiaľ nikto iný nevymyslel, tak som to musel napísať ja. .peťo Tázok sa veľmi rýchlo rozšíril, dokonca v Česku s tebou vtedy urobili rozhovor do Lidových novín.
Peťo Tázok vyšiel na českom internetovom labele Muteme.cz. a tu o tom skoro nikto nevedel. Na Slovensko to prišlo až o rok neskôr, keď v Česku na nás napísali prvé pochvalné recenzie. Tu sme vydali Modré hory, ktoré mali zas väčší „fame“ doma ako v Česku. .oddeľuješ Modré hory a Peťa Tázoka?
Samozrejme. Iné je písať pre Modré hory, pre Peťa Tázoka, pre Beneho, pre albumy s Delikom alebo Stratasoulom. Keď sa s Karaokem dohodneme, že ideme vydať album, zo šuplíka vyberiem veci, ktoré sa hodia pre Peťa Tázoka. .ale v čom ty vidíš hlavný rozdiel?
Ako Peťo Tázok to mám uľahčené tým, že mám vytvorený iný svet, kde sú postavičky ako Laco Žralok, Marián Balkán, Tomáš Točáky, Zdeno Ibalgin a ďalší. Tam píšem morbídne historky, ktoré mi prídu vtipné. Zdeno Ibalgin má napríklad doma štyri roky mŕtvu mamu. Varí jej večeru, ona neodpovedá a je na ňu nahnevaný. Je to vlastne seriál s odkazom na béčkové horory, ktoré sú vymyslené tak, aby si sa nemusel báť. Ak máš zdravý pohľad na svet, tak ti to môže pripadať vtipné. Pre Beneho zas píšem zúfalé historky o barových povaľačoch a ich nenaplnených láskach. Sú o chlapíkoch, ktorí celý deň makajú a večer sa opijú, nenávidia to tu a chcú niekam preč. Milujú svoju ženu, nemilujú svoju ženu, nevedia nájsť tú správnu ženu. Sú to historky o reálnych mužoch, ktorí napríklad prídu dnes do Next Apache a počúvajú Boboša. Obyčajné historky o najobyčajnejších ľuďoch, akí sme my všetci. .baví ťa to tu?
Na Slovensku ma to baví. Nie je to ideálna krajina, ale zároveň je to krajina, kde väčšina ľudí ovláda jazyk, ktorý aj ja ovládam najlepšie. Samozrejme, viem si predstaviť oveľa ideálnejšiu krajinu, ale mám to tu rád. .v tvojich beneovských veciach sa dotýkaš aj politiky. Sleduješ ju?
Prvá vec, čo ráno spravím, je, že si na počítači prečítam noviny a pritom raňajkujem. Príde mi prirodzené dozvedieť sa, čo sa udialo za tých pár hodín, čo som spal. .a to sa premieta do tvojich textov...
Ale to je úplne to isté, ako keď sa stretnú na ulici dvaja priatelia a rozprávajú sa o tom, čo sa stalo napríklad v Nórsku. Aj svoje texty píšem o tom, čo sa práve deje alebo čo prežívame. .v poslednom čase si vyprodukoval veľa rôznych albumov. Ako keby si mal náhly nával tvorivosti.
Začalo sa to s producentom Beyuzom a Novým životom. V jedno leto som vydal Nový život 1. S Beyuzom a jedným kamarátom sme raz boli na bicyklovom výlete vo Viedni. Zobrali sme tri bicykle o šli sme vlakom do Viedne, kde sme sa premávali uličkami. Sú to krásne staré recyklované bicykle značky Slovatch. Beyuz mi vtedy vravel, že má nejakú hudbu. Mne sa vždy páčilo, čo robí a ešte v noci mi poslal nejaké bíty. Hneď som napísal dva texty. Potom mi poslal ďalšie, ale o týždeň mal ísť na nejaký trip po Európe. Hovorili sme, že čo spravíme? Škoda toho. Za týždeň som napísal sedem-osem textov, šli sme do štúdia a na záver sme vypustili album. Beyuz mi neskôr v zime poslal ďalšie veci, a tak sme urobili Nový život 2. Do jeho bítov sa mi písalo tak ľahko, že tracky vznikli hneď. Uvedomujem si, že nie všetky texty sú tip-top, ale tieto albumy boli akýmsi nahliadnutím do mojich skíc. Potom sa mi ozval Stratasoul, s ktorým som spravil Slovenčinu pre samoukov. Viem, že toho vzniká veľa, ale keďže je okolo mňa toľko dobrej hudby, príde mi ľúto to nevyužiť, pretože sa mi do nej tak dobre píše. .prečo ťa baví toľko písať?
Jeden blogger, volá sa Fero Kocúrik, napísal o Novom živote 2, že „Bene vypustil nový podcast". Mňa jednoducho baví písať. Je to číra vnútorná potreba. Dokonca aj keď s niekým sedím na káve, tak mi občas napadne nejaká veta alebo slovná hračka. Namiesto toho, aby som si večer pozrel televízne noviny, radšej napíšem nejaký text. Ako keď si výtvarník robí skice, tak ja si píšem svoje koniny, z ktorých potom niečo vyjde. .teraz ti vyšla knižka textov. Nerozmýšľal si nad skutočným písaním?
V živote som napísal iba jednu poviedku. Vlastne dve. Jednu s kamarátom, druhú sám, asi pred trištvrte rokom. Poslal som ju Shootymu. Ten mi ju pochválil, ale s tým, že chce pokračovanie. Ja som mu vtedy povedal, že som v nej použil všetky slová, ktoré poznám, takže už nie je o čom. No uvidím. Možno raz z toho vznikne novela. Ale že by som bol literátom, ktorý od pätnástich rokov prispieval do školských časopisov, tak to určite nie. .album Slovenčina pre samoukov je plný silných výpovedí o tejto krajine.
To vzniklo tak, že sme s kamarátmi na Facebooku začali nahlasovať také skupiny, ako Maďari za Dunaj, že šíria nenávisť. Uvedomili sme si, že najhorší nie sú tí náckovia, ktorí chodia v bomberách, majú vyholené hlavy a všetci vedia, že sú náckovia. Najhorší sú tí, ktorých stretávaš denne. Ideš von so psom, stretneš milého pána, ktorý potom večer v krčme vypije sedem pív a nadáva na Židov. Alebo teta, ktorá ti s úsmevom podá lístok na pošte a potom ide na míting Kotlebovcov a kričí „Cigáni, choďte do p...e". Alebo malá dvanásťročná dievčinka, ktorú spolužiak nechá a ide radšej s Agátou, tak kričí „Maďari za Dunaj", pretože ju už nechce. Tak vznikli Príbehy obyčajného Slovenska na albume Slovenčina pre samoukov. Sú o ľudoch, ktorým by vôbec neprekážalo, keby pred ich očami bili nejakého Cigána, Maďara alebo Žida. To ma desí. .tvoj, takmer až rádiový hit Generácia F je o súčasnej facebookovej generácii. Ale ty si človek, ktorý v rôznych sociálnych sieťach aktívne pôsobí.
Dvadsiate prvé storočie si neskutočne užívam. Keď som dnes prišiel do Next Apache, čekol som sa napríklad na FourSquare. .to je čo?
To je sociálna sieť, kde neudávaš status, ale miesto, kde sa práve nachádzaš. Veľa tvojich kamošov vie, kde si. Ja to zbožňujem. .nevadí ti, keď vedia, že si teraz tu?
Ale ja sa týmto miestom rád pochválim. Nezadávam predsa svoju polohu, keď som napríklad v MacDonalde, nie? (Smiech). Mám rád svoj iPhone, Facebook, Twitter, no zároveň viem, že veľa ľudí si neuvedomuje aj to zlé. Nevieme, koľko tínedžerov, ktorí sú na Facebooku, bude o dvadsať rokov politikmi alebo sudcami. Sociálna sieť sa stane zlatou baňou pre bulvár, ktorý vyhrabe, že ten a ten bol v skupine Maďari za Dunaj, ten a ten to preháňal na večierkoch. Prvotná myšlienka Generácie F vznikla počas písania divadelnej hry Som hotdog (True story of my Facebook) s Vilom Klimáčkom. Vtedy som čítal článok o chlapíkovi, ktorý pripravuje svoje dieťa na to, že bude raz prezidentom. Opýtali sa ho, že ako. Zakázal som mu Facebook, odpovedal. Mladí si tam dávajú všelijaké obrázky a prihlasujú sa do rôznych skupín. Podľa ich profilov zistíme o nich takmer všetko, dokonca to, či má rád rajčinovú polievku, alebo Beneho. .keď sme ťa prvýkrát počuli, prekvapil nás tvoj atypický šušľavý hlas, na ktorý si sme časom zvykli. Ako si sa s tým vyrovnával?
Ja som dúfal, že si zvyknete! (Smiech). Samozrejme, sú pekné hlasy a potom je tu môj hlas. Nahrával som si pesničky, ktoré si našli svoje publikum. Keby ma nikto nepočúval, tak toto by nebola moja prvá, ale siedma kniha. (Smiech.) .čo si myslíš o takom to namosúrenom chlapáckom rape?
Mám rád Moju Reč, sú neskutoční. Keby žili v Štátoch, tak sú bohatí ako nikto. Mám rád Veca pre jeho vtipnosť. Baví ma aj Otecko z H16, pretože má krásne obraty ako „Som ďaleko jak Košice", „Mám srdce chladné jak marec“, "Chlapci sú na hlavu ako čapice." Zvyšok hip-hopu ma netrápi, nepočúvam ho. .a vieš, čo si myslia títo raperi o tebe, raperovi intelektuálovi?
Vážne neviem. .necítiš sa súčasťou slovenského rapu?
Ide to mimo mňa. Nikdy som nenosil rovné šilty. Vďaka tomu, čo robím, sa okolo mňa pohybujú ľudia, ktorí bavia aj mňa. Na albume Spam Poetry mám verš: „Som obľúbený raper mojich obľúbených raperov.“ Myslím, že tí chlapci o mne ani nevedia, nestal som sa predmetom žiadneho ich dissu. .tvoje nahrávky nám pripomínajú bítnickú poéziu.
Od beat generation som prečítal zopár kníh, ale najviac ma ovplyvnila skupina Stará jedáleň, ktorá prespievala texty bítnikov. Keď vám moje veci pripomínajú bítnickú poéziu, tak to nemôže byť nič iné ako pocta. Som rád, že vám to nepripomína Vasiľkovú. (Smiech.) .pre mňa sú tvoje texty poéziou.
Ja viem, Ďuro, že ma označuješ za básnika. .a prečo ti to vadí?
Nič, už si na to pomaly zvykám. Svoje veci som nikdy nepovažoval za básne, hovorím im žvásty. Pre mňa je to stále text. Keď mi vyšla kniha, vydavateľ Kali ma dlho prehováral, aby som to vydal. Doteraz si neviem predstaviť, že to niekoho môže baviť čítať. .pritom ani na Slovensku nemáme tradíciu básnikov, podobných bítnikov, ktorí by z pódia čítali básne tak, akoby šľahali plamene.
Práve preto som nikdy nechcel byť básnikom. Nikdy som nechcel pôsobiť jemne. Keď som bol malý, na rape ma bavila práve tá živočíšnosť. Aj keď píšem inak ako raperi, tú živočíšnosť sa snažím dostať aj do mojich textov. Ako tí bítnici. Napríklad Bukowski. V jeho textoch je trebárs slovo „šukať“, ale cítiš, že ten chlap vie písať, aj keď je vo svojich básňach sprostý a svetský. .ty v práci ,ako hovoríš, „exceluješ" a po nej vo voľnom čase píšeš texty. Nevadí ti, že musíš chodiť do práce?
Moja práca je OK. Veľa ľudí mi hovorí, prečo sa neživíš písaním, napríklad v reklame. Beriem to tak, že mám prácu a popri tom píšem svoje žvásty. Nezneužívam to, že viem písať, aj keď to môže vyzerať blbo, ale som raper, tak môžem byť narcis. .ty nie si odporca kapitalizmu, však?
Máme to tu, tak s tým musíme fungovať. Hrávam sa na hernej konzole Playstation, nakupujem v Hypernove. Máme to tu, tak prečo to nevyužiť. Samozrejme, že existujú lepšie veci ako korporácie, inak by svet nemal zmysel. Ale rozhodne nie som z tých, čo po večeroch chodia rozbíjať výklady do McDonaldu. Keď som smädný, kúpim si Coca-colu, nepôjdem do lesa hľadať nejaký čistý prameň. (Smiech.) Vďaka kapitalizmu môžem hrať NHL na Playstation a nonstop ničiť Tomáša Hudáka. Je to, mimochodom, najhorší hráč NHL. Minule v jednom rozhovore povedal, že som veľmi zlý hokejsta, ale to nie je pravda. On je najhorší, hral som s ním dvanásť hodín v kuse a nikdy nevyhral. Šimpanzovi dáš do ruky konzolu, tak sa to naučí. Tomáš nie. (Smiech.) .aký je tvoj najobľúbenejší raper?
H. Francis, Atmosphere, A Tribe Called Qest, Kanye West, Eminem. Eminem je pre mňa najlepší žijúci raper. .koho si volil v posledných voľbách?
Niekoho zo súčasnej koalície, ale som rád, že to neboli tí obyčajní. .ako volič si spokojný?
Keď si spomeniem na minulú koalíciu, tak by som mal byť spokojný, ale zároveň by mohli byť takí, o akých som dúfal, keď som tam hádzal papier. Ale som rád, že tam už nie je henten. .čo ty a šport?
Hrozne ma baví behať. So Shootym máme takú terminológiu, že nebežíme, ale utekáme. Keď teda utekám, počúvam Kryla alebo audioknihy. Zbožňujem beh, je to najlepší šport. .a futbal?
Nie, len beh a hokej na playstatione. Murakami má nádhernú mantru: „Bolest je nevyhnutná, utrpení nikoliv." Tak to je beh. .ktorí sú tvoji obľúbení spisovatelia?
Gabriel Gárcia Márquéz. Jeho knihy môžem čítať znova a znova a stále ma to rovnako baví. Mám rád aj Vonneguta, pretože je taký, aký je. .zo slovenských?
Peter Pišťanek. Ukázal mi, že aj slovenská kniha sa mi môže dobre čítať. Keď som čítal Rivers Of Babylon, rehotal som sa, ale zároveň som obdivoval, ako dobre je to napísané. .začína sa druhá polovica prázdnin. Pôjdeš na dovolenku?
Ak sa nič nepokazí, chcem ísť na mesiac do Ameriky. Je to krajina, s ktorou som v kontakte od malička. Chcem si dať na raňajky šišku, ísť na bejzbol, jesť hotdog, vidieť San Francisco, New York, Väčšina najobľúbenejších vecí, ktoré mám, sú práve z Ameriky. Bene/
Volá sa Marián Benkovič, pochádza z Galanty, kde stále žije. Niekoľko albumov nahral s Karaoke Tundrom pod umeleckým menom Peťo Tázok, spolu s Lyrikom je súčasťou Modrých hôr. Spolupracuje aj s raperom Delikom, producentmi Beyuzom a Stratasoulom, s výtvarníkom Erikom Šillem. Vo vydavateľstve KK Bagala mu vyšla kniha textov Spam Poetry / Slovenčina pre samoukov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.