Kým Európa sa snaží zabrániť finančnej nákaze a Amerika sa zase usiluje znížiť svoje rekordné deficity, ich nebezpečné dlhové zaťaženia ohrozujú budúcu životnú úroveň a vyvíjajú tlak na domáce a medzinárodné politické inštitúcie. Ratingové agentúry hrozia ďalším znižovaním známok, iní experti predpovedajú konečný rozpad eura a / alebo zánik dolára ako globálnej rezervnej meny. .vyššie dlhy = nižší rast
Ekonómovia Ken Rogoff a Carmen Reinhartová odhadujú, že pomery verejného dlhu k HDP vo výške 90 percent už znamenajú prudko sa znižujúce vyhliadky rastu. Pomer gréckeho dlhu k HDP pritom presahuje 120 percent, v Taliansku je to okolo 100 percent a USA sú na úrovni 74 percent. Pričom ešte pred pár rokmi vykazovali 40 percent, a teraz sa k úrovni 90 percent rýchlo blížia. Medzinárodný menový fond odhaduje, že každé zvýšenie pomeru dlhu k HDP o desať percentuálnych bodov znižuje hospodársky rast o 0,2 percentuálneho bodu. Hrozí teda riziko, že zvýšenie dlhu o 40 až 50 percent HDP zníži dlhodobý rast v niektorých častiach západnej Európy o polovicu a v Amerike o tretinu – čo je zničujúci pokles prírastku životnej úrovne dosiahnutého v priebehu jednej generácie.
Ešte horšie je, že záťaž bankových strát, ktorá bude skôr či neskôr socializovaná, a záťaž budúcich nefinancovaných nákladov na verejné dôchodky a zdravotníctvo, bývajú v oficiálnych údajoch o dlhoch často podhodnotené. Navyše problematické financie niektorých miestnych vlád, napríklad v USA a Španielsku, budú vyvíjať na centrálne vlády tlak na poskytnutie fiškálnej pomoci.
Voličom vo fiškálne zodpovedných európskych krajinách, ako sú Nemecko a Holandsko, sa prestávajú páčiť sanácie vlád, bánk a držiteľov dlhopisov. Americkí voliči tradične uprednostňujú menšiu vládu a nižšie dane ako Európania. Keď sa k tomu pridajú pretrvávajúca zlosť pre finančné sanácie, rastúce náklady a explodujúci štátny dlh, tak dokonca aj americkí demokrati – teda strana, ktorá je tradične viac naklonená veľkým výdavkom – konečne hovoria o znižovaní schodku.
Po poslednej hlbokej americkej recesii v rokoch 1981 až 1982, keď miera nezamestnanosti dosiahla vyššieho maxima ako počas nedávnej recesie, vyčítali demokrati prezidentovi Ronaldovi Reaganovi deficity vo výške 6 percent HDP. Republikáni dnes reptajú prezidentovi Barackovi Obamovi na deficity vo výške 10 percent HDP. Podobné politické žonglovanie s podstatou problému možno vidieť aj v európskych krajinách.
Zjednodušujúca kategorizácia politických strán podľa ich preferencie určitej konkrétnej veľkosti vlády zakrýva zložitejšie vnútrostranícke tendencie. V americkej Republikánskej strane pôsobia tri typy fiškálnych konzervatívcov: zástancovia daňových škrtov na ponukovej strane, zástancovia obmedzenia vládnych výdavkov a zástancovia vyrovnaných rozpočtov. Tieto skupiny sa historicky hádali o taktike a stratégii. No všetky sú úzko previazané, pretože deficit je rozdielom medzi príjmami a výdavkami. A keďže súčet všetkých budúcich daňových príjmov (diskontovaný na dnešnú hodnotu) musí pokrývať súčet všetkých budúcich výdavkov plus štátny dlh, jediný spôsob, ako udržať relatívne nízke dane, je kontrola výdavkov.
Vysoká miera zadlženia sa s pomalým hospodárskym rastom spája do diabolského tanca. Úrokové platby z dlhov sa nakoniec stanú takou záťažou, že držitelia dlhopisov vyžadujú vyššie úrokové platby (dvojročný grécky dlh mal nedávno výnos vyše 30 percent). Úrokové sadzby amerických vládnych dlhov zostávajú nízke, takže ide skôr o potenciálnu hrozbu. No len čo sa sadzby normalizujú, budúce schodky budú oveľa vyššie než vládne projekcie. .náklady a výnosy
Najlepšou reakciou by bolo zaviesť silné mechanizmy kontroly rozpočtov spolu so štrukturálnymi reformami na podporu rastu. V USA, ktoré majú najprogresívnejšiu daň z príjmu zo všetkých veľkých ekonomík, sa diskutuje o reformách federálnej dane, ktoré by znížili jej sadzby a rozšírili základňu platcov. V Európe sa štrukturálne reformy zameriavajú na vyšší vek odchodu do dôchodku a flexibilitu trhov práce.
Oddlžovanie vlád, finančných inštitúcií a domácností, to je jedna z hlavných príčin pomalého hospodárskeho zotavenia. Pomalý rast však znamená menej daňových výnosov a viac požiadaviek na zmäkčujúce platby, čo na vládne rozpočty vyvíja ďalší tlak.
Stávky na to, že solídne a trvalé zotavenie umožní bankám a domácnostiam napraviť účtovné bilancie dostatočne rýchlo, aby sa predišlo potrebe ďalších sanácií, boli časté. Zatiaľ však nevychádzajú tak dobre alebo tak rýchlo, ako sa dúfalo.
Banky sú na priebežnej báze ziskové – požičiavajú si za veľmi nízke úrokové sadzby, často od centrálnej banky, a za svoje pôžičky inkasujú vyššie úrokové sadzby. Kým však priame účtovníctvo „mark-to-market" môže preháňať očakávané straty počas paniky, súčasné hodnoty sú často účtovnou a politickou fikciou. V otázke Fannie Mae a Freddie Mac (obrovských kvázivládnych hypotekárnych agentúr v Spojených štátoch) a niektorých slabých amerických bánk, rovnako ako niektorých slabších a menej kapitalizovaných bánk v Európe (nedávne záťažové testy boli len prvým vlažným krokom) bude nevyhnutné podniknúť ďalšie opatrenia.
Bankové sústavy potrebujú viac kapitálu. Najlepším riešením je kapitál súkromný – z neinvestovaných zárobkov, nových firiem na trhu, nových vlastníckych podielov a nových investícií. V niektorých prípadoch sa však riešenie pravdepodobne nezaobíde bez ďalšieho verejného kapitálu, akokoľvek je to nepríjemné.
Dlhové dilemy v Európe a USA znovu dokazujú, že volení činitelia budú ignorovať dlhodobé náklady, aby dosiahli krátkodobý prínos. A budú konať, len keď na to budú donútení – v zhubnom úsilí obísť zákony ekonómie a zrušiť zákony aritmetiky. Z toho vyplýva, že nás čaká dlhotrvajúce obdobie epizódnych ekonomických rozvratov a politických otrasov, ktoré budú ďaleko presahovať tohtoročnú letnú debatu o americkom dlhovom strope a európskych suverénnych dlžníkoch. Tieto debaty predstavujú len jedno kolo v trvalom zápase s obrovskými politickými a ekonomickými dôsledkami pre nadchádzajúce roky. autor je profesor ekonómie na Stanfordskej univerzite, pôsobil v rokoch 1989 až 1993 ako predseda Rady ekonomických poradcov amerického prezidenta Georgea H. W. Busha.
Project Syndicate 2011
Ekonómovia Ken Rogoff a Carmen Reinhartová odhadujú, že pomery verejného dlhu k HDP vo výške 90 percent už znamenajú prudko sa znižujúce vyhliadky rastu. Pomer gréckeho dlhu k HDP pritom presahuje 120 percent, v Taliansku je to okolo 100 percent a USA sú na úrovni 74 percent. Pričom ešte pred pár rokmi vykazovali 40 percent, a teraz sa k úrovni 90 percent rýchlo blížia. Medzinárodný menový fond odhaduje, že každé zvýšenie pomeru dlhu k HDP o desať percentuálnych bodov znižuje hospodársky rast o 0,2 percentuálneho bodu. Hrozí teda riziko, že zvýšenie dlhu o 40 až 50 percent HDP zníži dlhodobý rast v niektorých častiach západnej Európy o polovicu a v Amerike o tretinu – čo je zničujúci pokles prírastku životnej úrovne dosiahnutého v priebehu jednej generácie.
Ešte horšie je, že záťaž bankových strát, ktorá bude skôr či neskôr socializovaná, a záťaž budúcich nefinancovaných nákladov na verejné dôchodky a zdravotníctvo, bývajú v oficiálnych údajoch o dlhoch často podhodnotené. Navyše problematické financie niektorých miestnych vlád, napríklad v USA a Španielsku, budú vyvíjať na centrálne vlády tlak na poskytnutie fiškálnej pomoci.
Voličom vo fiškálne zodpovedných európskych krajinách, ako sú Nemecko a Holandsko, sa prestávajú páčiť sanácie vlád, bánk a držiteľov dlhopisov. Americkí voliči tradične uprednostňujú menšiu vládu a nižšie dane ako Európania. Keď sa k tomu pridajú pretrvávajúca zlosť pre finančné sanácie, rastúce náklady a explodujúci štátny dlh, tak dokonca aj americkí demokrati – teda strana, ktorá je tradične viac naklonená veľkým výdavkom – konečne hovoria o znižovaní schodku.
Po poslednej hlbokej americkej recesii v rokoch 1981 až 1982, keď miera nezamestnanosti dosiahla vyššieho maxima ako počas nedávnej recesie, vyčítali demokrati prezidentovi Ronaldovi Reaganovi deficity vo výške 6 percent HDP. Republikáni dnes reptajú prezidentovi Barackovi Obamovi na deficity vo výške 10 percent HDP. Podobné politické žonglovanie s podstatou problému možno vidieť aj v európskych krajinách.
Zjednodušujúca kategorizácia politických strán podľa ich preferencie určitej konkrétnej veľkosti vlády zakrýva zložitejšie vnútrostranícke tendencie. V americkej Republikánskej strane pôsobia tri typy fiškálnych konzervatívcov: zástancovia daňových škrtov na ponukovej strane, zástancovia obmedzenia vládnych výdavkov a zástancovia vyrovnaných rozpočtov. Tieto skupiny sa historicky hádali o taktike a stratégii. No všetky sú úzko previazané, pretože deficit je rozdielom medzi príjmami a výdavkami. A keďže súčet všetkých budúcich daňových príjmov (diskontovaný na dnešnú hodnotu) musí pokrývať súčet všetkých budúcich výdavkov plus štátny dlh, jediný spôsob, ako udržať relatívne nízke dane, je kontrola výdavkov.
Vysoká miera zadlženia sa s pomalým hospodárskym rastom spája do diabolského tanca. Úrokové platby z dlhov sa nakoniec stanú takou záťažou, že držitelia dlhopisov vyžadujú vyššie úrokové platby (dvojročný grécky dlh mal nedávno výnos vyše 30 percent). Úrokové sadzby amerických vládnych dlhov zostávajú nízke, takže ide skôr o potenciálnu hrozbu. No len čo sa sadzby normalizujú, budúce schodky budú oveľa vyššie než vládne projekcie. .náklady a výnosy
Najlepšou reakciou by bolo zaviesť silné mechanizmy kontroly rozpočtov spolu so štrukturálnymi reformami na podporu rastu. V USA, ktoré majú najprogresívnejšiu daň z príjmu zo všetkých veľkých ekonomík, sa diskutuje o reformách federálnej dane, ktoré by znížili jej sadzby a rozšírili základňu platcov. V Európe sa štrukturálne reformy zameriavajú na vyšší vek odchodu do dôchodku a flexibilitu trhov práce.
Oddlžovanie vlád, finančných inštitúcií a domácností, to je jedna z hlavných príčin pomalého hospodárskeho zotavenia. Pomalý rast však znamená menej daňových výnosov a viac požiadaviek na zmäkčujúce platby, čo na vládne rozpočty vyvíja ďalší tlak.
Stávky na to, že solídne a trvalé zotavenie umožní bankám a domácnostiam napraviť účtovné bilancie dostatočne rýchlo, aby sa predišlo potrebe ďalších sanácií, boli časté. Zatiaľ však nevychádzajú tak dobre alebo tak rýchlo, ako sa dúfalo.
Banky sú na priebežnej báze ziskové – požičiavajú si za veľmi nízke úrokové sadzby, často od centrálnej banky, a za svoje pôžičky inkasujú vyššie úrokové sadzby. Kým však priame účtovníctvo „mark-to-market" môže preháňať očakávané straty počas paniky, súčasné hodnoty sú často účtovnou a politickou fikciou. V otázke Fannie Mae a Freddie Mac (obrovských kvázivládnych hypotekárnych agentúr v Spojených štátoch) a niektorých slabých amerických bánk, rovnako ako niektorých slabších a menej kapitalizovaných bánk v Európe (nedávne záťažové testy boli len prvým vlažným krokom) bude nevyhnutné podniknúť ďalšie opatrenia.
Bankové sústavy potrebujú viac kapitálu. Najlepším riešením je kapitál súkromný – z neinvestovaných zárobkov, nových firiem na trhu, nových vlastníckych podielov a nových investícií. V niektorých prípadoch sa však riešenie pravdepodobne nezaobíde bez ďalšieho verejného kapitálu, akokoľvek je to nepríjemné.
Dlhové dilemy v Európe a USA znovu dokazujú, že volení činitelia budú ignorovať dlhodobé náklady, aby dosiahli krátkodobý prínos. A budú konať, len keď na to budú donútení – v zhubnom úsilí obísť zákony ekonómie a zrušiť zákony aritmetiky. Z toho vyplýva, že nás čaká dlhotrvajúce obdobie epizódnych ekonomických rozvratov a politických otrasov, ktoré budú ďaleko presahovať tohtoročnú letnú debatu o americkom dlhovom strope a európskych suverénnych dlžníkoch. Tieto debaty predstavujú len jedno kolo v trvalom zápase s obrovskými politickými a ekonomickými dôsledkami pre nadchádzajúce roky. autor je profesor ekonómie na Stanfordskej univerzite, pôsobil v rokoch 1989 až 1993 ako predseda Rady ekonomických poradcov amerického prezidenta Georgea H. W. Busha.
Project Syndicate 2011
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.