.o pár minút neskôr to vedel celý svet: Taliansko potrebuje pomoc. Už si viac nevie poradiť s vlastnými dlhmi. Do Luxemburgu vyhnali Tremontiho desivé správy z búrz. Vláde Silvia Berlusconiho už od utorka banky nechcú požičiavať peniaze lacnejšie než s úrokom 6 percent. To je hranica, po ktorej skolabovalo Grécko. Nielen v Bruseli je však všetkým jasné, že ak by padla tretia najväčšia ekonomika Európy, bol by to pravdepodobne aj koniec eura.
Pri pohľade na uhladeného elegána s lenonovskými okuliarmi, ktorý si potrpí na kvalitné obleky, sa mnohí zasmiali predstave, že práve tento svojský Lombarďan má byť garantom toho, že dlhový vírus na Apeninský polostrov nedorazí. S guľou na nohe v podobe štátneho dlhu 120 percent DPH by nejeden ekonóm pred takouto úlohou cúvol.
Tremonti však médiám, ktoré čakali jeho koniec, odkázal citujúc svojho obľúbeného Tita Lívia: Hic manebimus optime. Tu bude najlepšie ostať. „Ak padnem ja, padne Taliansko. Ak padne Taliansko, padne aj euro,“ citovali pre zmenu Tremontiho svetové agentúry. .začínal s Marxom
Práve pre túto zanovitosť si ho ešte v roku 1994 vybral do svojho prvého kabinetu Silvio Berlusconi. V tom čase o ňom Taliani veľa nevedeli. Rodák zo severnej Lombardie, ktorý vyrastal v tradičnej starej benátskej rodine, bol už od detstva veľmi hrdý a cieľavedomý. „Benátky boli postavené na poliach Tremontiovcov,“ povedal v roku 2001 reportérom týždenníka Economist.
Jeho sestra Angiola ho v knihe spomienok Údolie medveďov opisuje ako ctižiadostivého študenta. Rád memoroval latinské aforizmy, ktoré teraz tak rád používa. Vojnu si odkrútil v neďalekom mestečku Como, len aby mohol byť čo najbližšie k domu, v ktorom v masívnej knižnici ležali jeho knihy. V šesťdesiatych rokoch nastúpil na právo v Pavii, kde to v roku 1974 dotiahol až na profesora.
Už ako vážený akademik kandidoval v roku 1987 prvýkrát neúspešne do parlamentu. Za socialistov. Pohyboval sa medzi nimi od študentských čias, dokonca pravidelne prispieval do komunistického časopisu Il Manifesto. Z omráčenia marxistickým ópiom vytriezvel až na začiatku 90. rokov. .pokračoval s Berlusconim
Začali mu imponovať myšlienky separatistickej strany Liga severu. Spriatelil sa s jej šéfom Umbertom Bossim, a ako v jednom pamflete napísal denník Il Giornale, z ľavičiara bol zo dňa na deň pravičiar. Il Manifesto vymenil za denník Corriere della Sera, kam pravidelne píše stĺpčeky. Do parlamentu sa vyšplhal po chrbte kresťanských centristov vo voľbách, ktoré v roku 1994 prvýkrát vyhrala strana Forza Italia mediálneho magnáta Silvia Berlusconiho.
Práve stretnutie s týmto mužom navždy ovplyvnilo jeho kariéru. Berlusconi ponúkol expertovi na daňové právo miesto vo vláde. Rovnako zo dňa na deň, ako dal Tremonti zbohom socialistom, rozlúčil sa aj s centristami. Odvtedy bol šéfom štátnej pokladnice v každej z Berlusconiho štyroch vlád.
Pri otázke, či vie, ako Berlusconi zarobil svoje peniaze, len s úsmevom odpovedal: „Viem si to predstaviť. Som predsa daňový právnik. Ale nie som jeho právnik.“ Tremonti roky vytváral dojem, že vstúpil do politiky pre vyššie ciele. Jeho snahy rozhýbať taliansku ekonomiku však narážali na vyššie záujmy jeho šéfa.
Odpustil napríklad dane, ak boli opäť investované a úplne odstránil daň z dedičstva. Daňovú výnimku zaviedol aj na sponzorské dary a korporátnu daň stlačil nadol z 36 na 27,5 percenta. Experti mu však vyčítali, že to boli len akútne rezy, aby udržal Taliansko v rozpočtových limitoch únie. To podstatnejšie bolo ohýbanie zákonov tak, aby sedeli na mieru Berlusconiho firmám. .skončí s eurom?
Kým v roku 2001 sa mohol Tremonti verejne pochváliť, že si za rok poctivo zarobil 10 miliárd lír a ukázať svoju útulne zariadenú kanceláriu v Miláne médiám, dnes je jeho apartmán v Ríme predmetom vyšetrovania. Luxusné bývanie v centre Ríma mal totiž zadarmo. Tých 8 500 eur mesačne za neho platil poslanec Marco Milanese, ktorý bol šesť rokov jeho politickým poradcom. Neapolská prokuratúra ho teraz vyšetruje pre uplácanie politikov.
Okázalo to Taliansku ohlásil denník Il Giornale, ktorý vlastní Berlusconiho rodina. Zasväteným bolo jasné, že medzi premiérom a jeho financmajstrom to škrípe. „Myslí si o sebe, že je génius, a všetci naokolo sú hlupáci,“ povedal Berlusconi novinám La Repubblica. Il Cavaliere pochopil, že v čase, keď trhy tlačia na Taliansko, vidia biznismeni istotu skôr v Tremontim, ako v škandálmi opradenom premiérovi. Šéf opozície Pier Luigi Bersani dokonca vyhlásil, že vládu na čele s Tremontim by jeho strana podporila.
Berlusconimu preto vyhovuje, že drastické škrty v rozpočte, ktoré odklepol v júli parlament a ktoré majú ušetriť štátu 25 miliárd eur, musel naprojektovať a pretláčať práve Tremonti. Priemernú domácnosť vyjdú na daniach asi o 1 000 eur ročne viac. Pre muža, ktorý sľuboval, že nesiahne Talianom do vrecka, je to katastrofa.
Cesty späť už však niet. Buď skončí Tremonti v kresle premiéra, ako ten, kto nedovolil Taliansku padnúť do kategórie Grécka, alebo odíde ako skorumpovaný politik, ktorý položil už aj tak zbankrotovanú krajinu. Jedno je isté. Tvrdohlavý Lombarďan si počká na ďalší ťah trhov. Ako by určite zacitoval: Alea iacta est. Kocky sú hodené. Autor je editor a dramaturg Nočných správ Televízie Markíza
Pri pohľade na uhladeného elegána s lenonovskými okuliarmi, ktorý si potrpí na kvalitné obleky, sa mnohí zasmiali predstave, že práve tento svojský Lombarďan má byť garantom toho, že dlhový vírus na Apeninský polostrov nedorazí. S guľou na nohe v podobe štátneho dlhu 120 percent DPH by nejeden ekonóm pred takouto úlohou cúvol.
Tremonti však médiám, ktoré čakali jeho koniec, odkázal citujúc svojho obľúbeného Tita Lívia: Hic manebimus optime. Tu bude najlepšie ostať. „Ak padnem ja, padne Taliansko. Ak padne Taliansko, padne aj euro,“ citovali pre zmenu Tremontiho svetové agentúry. .začínal s Marxom
Práve pre túto zanovitosť si ho ešte v roku 1994 vybral do svojho prvého kabinetu Silvio Berlusconi. V tom čase o ňom Taliani veľa nevedeli. Rodák zo severnej Lombardie, ktorý vyrastal v tradičnej starej benátskej rodine, bol už od detstva veľmi hrdý a cieľavedomý. „Benátky boli postavené na poliach Tremontiovcov,“ povedal v roku 2001 reportérom týždenníka Economist.
Jeho sestra Angiola ho v knihe spomienok Údolie medveďov opisuje ako ctižiadostivého študenta. Rád memoroval latinské aforizmy, ktoré teraz tak rád používa. Vojnu si odkrútil v neďalekom mestečku Como, len aby mohol byť čo najbližšie k domu, v ktorom v masívnej knižnici ležali jeho knihy. V šesťdesiatych rokoch nastúpil na právo v Pavii, kde to v roku 1974 dotiahol až na profesora.
Už ako vážený akademik kandidoval v roku 1987 prvýkrát neúspešne do parlamentu. Za socialistov. Pohyboval sa medzi nimi od študentských čias, dokonca pravidelne prispieval do komunistického časopisu Il Manifesto. Z omráčenia marxistickým ópiom vytriezvel až na začiatku 90. rokov. .pokračoval s Berlusconim
Začali mu imponovať myšlienky separatistickej strany Liga severu. Spriatelil sa s jej šéfom Umbertom Bossim, a ako v jednom pamflete napísal denník Il Giornale, z ľavičiara bol zo dňa na deň pravičiar. Il Manifesto vymenil za denník Corriere della Sera, kam pravidelne píše stĺpčeky. Do parlamentu sa vyšplhal po chrbte kresťanských centristov vo voľbách, ktoré v roku 1994 prvýkrát vyhrala strana Forza Italia mediálneho magnáta Silvia Berlusconiho.
Práve stretnutie s týmto mužom navždy ovplyvnilo jeho kariéru. Berlusconi ponúkol expertovi na daňové právo miesto vo vláde. Rovnako zo dňa na deň, ako dal Tremonti zbohom socialistom, rozlúčil sa aj s centristami. Odvtedy bol šéfom štátnej pokladnice v každej z Berlusconiho štyroch vlád.
Pri otázke, či vie, ako Berlusconi zarobil svoje peniaze, len s úsmevom odpovedal: „Viem si to predstaviť. Som predsa daňový právnik. Ale nie som jeho právnik.“ Tremonti roky vytváral dojem, že vstúpil do politiky pre vyššie ciele. Jeho snahy rozhýbať taliansku ekonomiku však narážali na vyššie záujmy jeho šéfa.
Odpustil napríklad dane, ak boli opäť investované a úplne odstránil daň z dedičstva. Daňovú výnimku zaviedol aj na sponzorské dary a korporátnu daň stlačil nadol z 36 na 27,5 percenta. Experti mu však vyčítali, že to boli len akútne rezy, aby udržal Taliansko v rozpočtových limitoch únie. To podstatnejšie bolo ohýbanie zákonov tak, aby sedeli na mieru Berlusconiho firmám. .skončí s eurom?
Kým v roku 2001 sa mohol Tremonti verejne pochváliť, že si za rok poctivo zarobil 10 miliárd lír a ukázať svoju útulne zariadenú kanceláriu v Miláne médiám, dnes je jeho apartmán v Ríme predmetom vyšetrovania. Luxusné bývanie v centre Ríma mal totiž zadarmo. Tých 8 500 eur mesačne za neho platil poslanec Marco Milanese, ktorý bol šesť rokov jeho politickým poradcom. Neapolská prokuratúra ho teraz vyšetruje pre uplácanie politikov.
Okázalo to Taliansku ohlásil denník Il Giornale, ktorý vlastní Berlusconiho rodina. Zasväteným bolo jasné, že medzi premiérom a jeho financmajstrom to škrípe. „Myslí si o sebe, že je génius, a všetci naokolo sú hlupáci,“ povedal Berlusconi novinám La Repubblica. Il Cavaliere pochopil, že v čase, keď trhy tlačia na Taliansko, vidia biznismeni istotu skôr v Tremontim, ako v škandálmi opradenom premiérovi. Šéf opozície Pier Luigi Bersani dokonca vyhlásil, že vládu na čele s Tremontim by jeho strana podporila.
Berlusconimu preto vyhovuje, že drastické škrty v rozpočte, ktoré odklepol v júli parlament a ktoré majú ušetriť štátu 25 miliárd eur, musel naprojektovať a pretláčať práve Tremonti. Priemernú domácnosť vyjdú na daniach asi o 1 000 eur ročne viac. Pre muža, ktorý sľuboval, že nesiahne Talianom do vrecka, je to katastrofa.
Cesty späť už však niet. Buď skončí Tremonti v kresle premiéra, ako ten, kto nedovolil Taliansku padnúť do kategórie Grécka, alebo odíde ako skorumpovaný politik, ktorý položil už aj tak zbankrotovanú krajinu. Jedno je isté. Tvrdohlavý Lombarďan si počká na ďalší ťah trhov. Ako by určite zacitoval: Alea iacta est. Kocky sú hodené. Autor je editor a dramaturg Nočných správ Televízie Markíza
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.