„Stalo sa to pred mesiacom v Doble pri hranici. Zastavili nás muži z milícií, obrali nás o všetko: vzali nám peniaze, mobily, hodinky aj šaty.“ Chlapi rozobrali auto, v ktorom Adenova rodina cestovala, uniesli Muhammadovi manželku a dcéry a celú noc ich znásilňovali. Ženy sa vrátili ráno a až vtedy rodinu prepustili na slobodu. Po dvadsiatich štyroch hodinách utrpenia. .tábory praskajú vo švíkoch
Je to desivý príbeh, no medzi stotisíckou Somálčanov, ktorí od začiatku roka utiekli do Kene pred najhorším suchom, aké ich krajinu za šesťdesiat rokov postihlo, nie je výnimočný. Aden tak ako mnohí z jeho regiónu pásol menšiu čriedu dobytka v somálskom meste Baidoa. To bolo predtým, ako nedostatok vody a potravy začal pomaly zabíjať jeho kravy a kozy. Posledné predal, aby mal na cestu, prenajal si auto a odviezol sa aj s rodinou až na hranicu s Keňou – a tam ich zajala jedna z mnohých skupín ozbrojencov, banditov, ktorí operujú v Somálsku. Nečudo – Somálsko je od roku 1991 vo vojnovom stave, jeho územia kontrolujú ozbrojení náčelníci a ľudia sú vydaní napospas klanovým milíciám. Adenova rodina sa dostala do Dadaabu už len vďaka pomoci ďalších utečencov, ktorých stretla cestou a ktorí sa s ňou podelili o zvyšky jedla a vody. Dnes je Aden jedným z 380-tisíc utečencov, ktorí žijú okolo Dadaabu v troch táboroch: Ifo, Hagadera a Dagahaley. Tábory vznikli v roku 1991 na pomoc obetiam somálskej vojny a ich pôvodná kapacita nepresiahla 90-tisíc ľudí. Rastúca nestabilita v Somálsku a už tri roky trvajúce sucho vo východnej Afrike však túto púšť, porastenú krovinami a posiatu stanmi a provizórnymi chatrčami, premenili na najväčší utečenecký tábor sveta. Pred koncom tohto roka tu má žiť vyše 450-tisíc ľudí. Je to dôsledok humanitárnej katastrofy, ktorú OSN označila za najväčšiu na svete.
Rastúci počet nových utečencov vytvára tlak na agentúry OSN a medzinárodné mimovládne organizácie, ktoré v tábore pôsobia. Zdravotnícke zariadenia nemajú dosť lôžok, už teraz hospitalizujú pacientov nad svoju kapacitu. Zásoby potravín sa stenčujú a mnohí nováčikovia sa ponosujú, že musia čakať dva mesiace na kartu, ktorá ich oprávňuje na prídely potravín rozdeľované dvakrát mesačne. A ani karta ktovieako neuľahčí tunajším ľuďom život. „Som sklamaná. Keby som bola vedela, že je to tu takéto, bola by som si cestu sem dvakrát rozmyslela,“ rozhnevane vraví 23-ročná Adey Salatová, ktorá prišla do Ifa pred piatimi mesiacmi. Putovala 25 dní peši zo somálskej dediny Dinsor. Prídel, ktorý tu dostáva (tri kilogramy pšeničnej múky, kilogram kukuričnej múky, 44 gramov fazule a 4,5 mililitra oleja na osobu) jej má vydržať dva týždne, ale pre jej päť detí jednoducho nestačí, pretože časť z neho treba vymieňať, aby si mohla kúpiť výrobky, ktoré agentúry OSN neposkytujú: mlieko, cukor, zeleninu a mäso.
„Niekedy nedostanem ani len vodu,“ vzdychne, kým sa pred jej chatrčou z konárov a franforcov igelitu zhromaždia zvedavci. „Človek stojí v rade celé popoludnie, a keď sa dostane ku kohútiku, nádrž na vodu je prázdna.“
Podľa 33-ročného Mahmúda Džamu Guleda, ktorý šéfuje jednej z ôsmich sekcií tábora Ifo, len v jeho oblasti slúži nádrž na vodu vyše 6 500 rodinám. „Jeden kohútik pre 160 rodín, viete si to predstaviť?“ ironicky sa pýta. .kedysi tu platili pravidlá
Počet ľudí rastie a musia niekde bývať. Tak rúbu stromy, aby mali drevo na chatrče a na drevené uhlie. Znamená to, že životné prostredie okolo Dadaabu sa za posledných 20 rokov dramaticky zmenilo. „Táto oblasť bývala savanou. Žili tu levy, slony, nosorožce, žirafy... Teraz tu nezostalo nič a musíte prejsť 120 kilometrov, aby ste našli drevo na stavbu stožiara,“ smúti Abdi Madow Eli, 52-ročný kenský pastier dobytka, ktorý býva v tábore Hagadera, pretože sa oženil s utečenkou zo Somálska. „Ľudia stále rúbu stromy a nechápu, že práve to môže zhoršiť sucho.“ Aby zachránil svojich šesťdesiat tiav, tridsať kráv a vyše 400 kôz, Elmi poslal väčšinu dobytka do rôznych častí Kene – od Mombasy až po lesy. Pre utečencov z Dadaabu, ktorí sa z táborov nemôžu ani pohnúť, taká možnosť neexistuje. „Za obdobia dažďov sa tu všetko menilo na močiar,“ vysvetľuje 60-ročný Muhammad Ibrahim Šúria z Hagadery a ukazuje na svoj malý pozemok, teraz celkom vysušený. „Pestoval som fazuľu a vždy sa mi urodilo aspoň desať vriec, takže som mal čo predať na trhu. „No už dva roky je pôda jalová a nedá sa na nič využiť.“ Prví utečenci, ktorí prišli do Dadaabu, si tak ako on na pôde oplotili maličké farmy, no rastúci počet ľudí a spory o zdroje s miestnymi obyvateľmi to dnes znemožňujú. „V minulosti zničili miestni ľudia z Kene veľa pozemkov, ako bol ten môj. Pred troma mesiacmi spálili vozy ťahané somármi, ktoré mali utečenci, a ulúpili náklad,“ pokračuje. „Aj mne sa vyhrážali. Stále žijem v strachu a musím myslieť na to, čo mi urobia.“
Pritom vzťahy medzi dvoma komunitami neboli vždy také zlé. Keď sem prišli prví utečenci, ich zástupcovia sa stretli s predstaviteľmi miestnych ľudí a stanovili si tradičné pravidlá, ktoré sa používali pri riešení sporov: zlomenina ruky sa odškodňovala sumou 1 500 kenských šilingov (asi 12 eur), znásilnenie štyrmi kravami alebo „nápravným“ manželstvom medzi obeťou a páchateľom. No zo Somálska prichádzalo čoraz viac utečencov a problémy sa množili. Odlesňovanie a čerpanie vody spôsobovalo spory, objavili sa krádeže zvierat, prichádzali utečenci zo Somálska s dobytkom, ktorý spásal pozemky patriace miestnym. „Keňania sú toho názoru, že utečenci si sem prinášajú vojnový prístup k životu,“ vysvetľuje Elmi, miestny majiteľ dobytka, ktorý tvrdí, že utečenci pravidelne útočia a zabíjajú jeho zvieratá, či už pre potravu, alebo aby ich predali na trhu. „V táboroch je nebezpečné chodiť vonku v noci, všade sú banditi s mačetami. V deväťdesiatych rokoch vyzerala bezpečnosť v táboroch v porovnaní s bezprávnym Somálskom výborne, ale situácia sa mení, pretože zbrane sú čoraz dostupnejšie. „Len tento rok zabili v táboroch 21 ľudí, a kenská polícia nerobí vôbec nič,“ sťažuje sa Isnina Ali Rageová, 46-ročná utečenka z Luugu a momentálna predsedkyňa tábora Ifo. „Väčšinu vrážd páchajú mladí, pretože nemajú ani vzdelanie, ani prácu.“ .študenti bez budúcnosti
Od príchodu prvých utečencov uplynulo dvadsať rokov a tábory sa stali domovom celej generácie mladých Somálčanov, ktorí sa tu narodili, alebo ktorí odišli z vlasti v útlom detstve. Mnohí si Somálsko nepamätajú a netúžia sa tam vrátiť. „Náš domov je Ifo, nie Somálsko,“ vysvetľuje 32-ročný Abdel Cayni, hudobník, ktorý Somálsko opustil v deviatich rokoch. „Až raz bude v Somálsku mier, azda si premyslíme, či sa tam vrátime. No teraz je toto tu náš domov.“ Lenže ani tu mladí nenachádzajú mier. Utečenci sa nesmú pohybovať ďalej ako sedem kilometrov od tábora, na dlhšie cesty potrebujú špeciálne povolenie od INHCR. Mnohí sa celý život nedostali za hranice tábora. Vyššie ako stredné školy tu nie sú, a tak jedinú možnosť ďalšieho vzdelávania predstavujú kanadské vládne štipendiá, ktoré sa prideľujú každý rok. Požiadavky na prospech sú však vysoké, takže len dvaja alebo traja študenti ročne sa k štipendiu dostanú. Pre stovky ďalších, ktorí zmaturovali, zostáva len perspektíva nezamestnanosti alebo práca tlmočníkov pre agentúry OSN (za 200 šilingov denne, čo nie je ani dve eurá). „Minulý rok sa do zahraničia dostala zo 101 študentov len jedna dievčina,“ vysvetľuje Nur Muhammad Moallin, ktorý je v 21 rokoch už zástupcom riaditeľa Tawfiqu, jednej z dvoch stredných škôl v Ife. „Načo je dobré zobrať odtiaľto dvoch študentov a stovky ich tu nechať? Načo sa štyri roky učíme? Niektorí to potom možno vyriešia samovraždou,“ hovorí študent v škole. .kmeňové putá sa uvoľnili
A predsa sú Ifo, Dagahaley a Hagadera stále lepšou alternatívou oproti vojne v Somálsku. Keďže Somálčania sú v táboroch rozmiestňovaní náhodne a často sú vzdialení od príbuzných a priateľov, neopakujú sa tu kmeňové vzťahy, ktoré sú príčinou vyše dvadsať rokov trvajúcej občianskej vojny na druhej strane hranice. „Keď som bol v Somálsku, vždy som musel myslieť na to, že Havijovia sú moji nepriatelia,“ vysvetľuje 47-ročný Bille Husajn Džama, ktorý patrí do klanu Darod. „Až tu som sa začal meniť. Sme všetci Somálčania, to nás zjednocuje.“ Pred dvadsiatimi rokmi dorazil z Kismaya a teraz býva s manželkou a siedmimi deťmi v Hagadere, ktorá je najhustejšie obývaným a tiež najbohatším z troch utečeneckých táborov. Je pomerne blízko ku Garisse, čo je najbližšie kenské veľkomesto, a tak tábor prilákal investície od miestnych aj od somálskych exulantov. Nevidieť tu zúbožené stany ako v Dagahaley a v Ife, aj trh je plný obchodov, kde dostať všetko od mobilov po odevy, od hodiniek po jedlo. Sám Džama je šéfom reštaurácie Midnimo, ktorá je v tábore najobľúbenejšia, podáva sto jedál za deň a dokonca hostí veľké podujatia ako konferencie. Jej obrat dosahuje niekoľko tisíc eur mesačne. „Za posledných desať rokov sa podmienky v tábore zlepšili,“ potvrdzuje Džama. „Otvárajú sa súkromné podniky, denne funguje preprava do Nairobi a Garissy. Dostať tovar, ktorý sme si predtým nevedeli ani predstaviť.“ V Hagadere vidieť aj veľmi zreteľný rozdiel medzi nováčikmi a „starými“ utečencami: tí noví bojujú o život, hodiny pod pečúcim slnkom stoja v rade na vrecko ryže, ale tí „starí“ žijú normálny život, ako keby sa usídlili niekde na normálne fungujúcom africkom vidieku. „Mali čas zvyknúť si. Rozumejú prostrediu a vedia sa prispôsobiť,“ vysvetľuje Moallin. .malý ekonomický zázrak
Tábory nie sú oplotené a návštevy v nich nik nekontroluje. Môže tam prísť, kto chce. Aj na trhu v Hagadere sú medzi predavačmi obyvatelia tábora i miestni Keňania. Tunajší tábor obýva väčšina Somálčanov a niekoľko tisíc Etiópčanov a Sudánčanov. A hoci je ekonomický rast táborov do istej miery umelý, lebo veľká časť peňazí prichádza od somálskych príbuzných v diaspóre, malý ekonomický zázrak utečencom prospieva. Mnohí si založili obchody a zarobili dosť, aby rozbehli aj malé prepravné firmičky, ktoré ponúkajú svoje služby mimovládkam a agentúram OSN. Napríklad 54-ročný Abdi Hassan prišiel do Ify v roku 1992 spolu s manželkou a troma deťmi. Dnes riadi malú reštauráciu, ktorá mu vynáša v prepočte okolo 350 eur mesačne. Spolu s prídelmi tak má z čoho živiť rodinu. „verili by ste tomu? A to som za posledných dvadsať rokov nevystrčil nos ďalej ako na niekoľko kilometrov,“ žartuje.
Utečenci stále čítajú papiere pripnuté k stenám pri jeho dome, pretože chcú vidieť, či sa ich mená neocitli medzi tými šťastlivcami, ktorí sa dostanú do presídľovacích programov UNHCR. Utečenci, ktorí sem prišli v rokoch 1991 a 1992, majú totiž šancu ísť do Európy alebo do Severnej Ameriky. Takú príležitosť by si nedal ujsť ani Hassan, hoci tu ekonomicky prosperuje. Jeden z jeho synov, 25-ročný Mahmúd Abdí, sa zúfalo túži dostať z Ify. „Človek sa tu cíti ako väzeň. Našou jedinou nádejou do budúcnosti je presídlenie,“ hovorí. Tento sen si už splnil zástupca riaditeľa školy Moallin. Vďaka dobrému prospechu dostane na budúci rok štipendium do Kanady. „Veľmi sa teším. Áno, tu je môj domov, no nie je tu budúcnosť,“ smutne vraví. „Do Kene nepatrím a v Somálsku ma nič nečaká. Zaviazol som v krajine nikoho.“
Je to desivý príbeh, no medzi stotisíckou Somálčanov, ktorí od začiatku roka utiekli do Kene pred najhorším suchom, aké ich krajinu za šesťdesiat rokov postihlo, nie je výnimočný. Aden tak ako mnohí z jeho regiónu pásol menšiu čriedu dobytka v somálskom meste Baidoa. To bolo predtým, ako nedostatok vody a potravy začal pomaly zabíjať jeho kravy a kozy. Posledné predal, aby mal na cestu, prenajal si auto a odviezol sa aj s rodinou až na hranicu s Keňou – a tam ich zajala jedna z mnohých skupín ozbrojencov, banditov, ktorí operujú v Somálsku. Nečudo – Somálsko je od roku 1991 vo vojnovom stave, jeho územia kontrolujú ozbrojení náčelníci a ľudia sú vydaní napospas klanovým milíciám. Adenova rodina sa dostala do Dadaabu už len vďaka pomoci ďalších utečencov, ktorých stretla cestou a ktorí sa s ňou podelili o zvyšky jedla a vody. Dnes je Aden jedným z 380-tisíc utečencov, ktorí žijú okolo Dadaabu v troch táboroch: Ifo, Hagadera a Dagahaley. Tábory vznikli v roku 1991 na pomoc obetiam somálskej vojny a ich pôvodná kapacita nepresiahla 90-tisíc ľudí. Rastúca nestabilita v Somálsku a už tri roky trvajúce sucho vo východnej Afrike však túto púšť, porastenú krovinami a posiatu stanmi a provizórnymi chatrčami, premenili na najväčší utečenecký tábor sveta. Pred koncom tohto roka tu má žiť vyše 450-tisíc ľudí. Je to dôsledok humanitárnej katastrofy, ktorú OSN označila za najväčšiu na svete.
Rastúci počet nových utečencov vytvára tlak na agentúry OSN a medzinárodné mimovládne organizácie, ktoré v tábore pôsobia. Zdravotnícke zariadenia nemajú dosť lôžok, už teraz hospitalizujú pacientov nad svoju kapacitu. Zásoby potravín sa stenčujú a mnohí nováčikovia sa ponosujú, že musia čakať dva mesiace na kartu, ktorá ich oprávňuje na prídely potravín rozdeľované dvakrát mesačne. A ani karta ktovieako neuľahčí tunajším ľuďom život. „Som sklamaná. Keby som bola vedela, že je to tu takéto, bola by som si cestu sem dvakrát rozmyslela,“ rozhnevane vraví 23-ročná Adey Salatová, ktorá prišla do Ifa pred piatimi mesiacmi. Putovala 25 dní peši zo somálskej dediny Dinsor. Prídel, ktorý tu dostáva (tri kilogramy pšeničnej múky, kilogram kukuričnej múky, 44 gramov fazule a 4,5 mililitra oleja na osobu) jej má vydržať dva týždne, ale pre jej päť detí jednoducho nestačí, pretože časť z neho treba vymieňať, aby si mohla kúpiť výrobky, ktoré agentúry OSN neposkytujú: mlieko, cukor, zeleninu a mäso.
„Niekedy nedostanem ani len vodu,“ vzdychne, kým sa pred jej chatrčou z konárov a franforcov igelitu zhromaždia zvedavci. „Človek stojí v rade celé popoludnie, a keď sa dostane ku kohútiku, nádrž na vodu je prázdna.“
Podľa 33-ročného Mahmúda Džamu Guleda, ktorý šéfuje jednej z ôsmich sekcií tábora Ifo, len v jeho oblasti slúži nádrž na vodu vyše 6 500 rodinám. „Jeden kohútik pre 160 rodín, viete si to predstaviť?“ ironicky sa pýta. .kedysi tu platili pravidlá
Počet ľudí rastie a musia niekde bývať. Tak rúbu stromy, aby mali drevo na chatrče a na drevené uhlie. Znamená to, že životné prostredie okolo Dadaabu sa za posledných 20 rokov dramaticky zmenilo. „Táto oblasť bývala savanou. Žili tu levy, slony, nosorožce, žirafy... Teraz tu nezostalo nič a musíte prejsť 120 kilometrov, aby ste našli drevo na stavbu stožiara,“ smúti Abdi Madow Eli, 52-ročný kenský pastier dobytka, ktorý býva v tábore Hagadera, pretože sa oženil s utečenkou zo Somálska. „Ľudia stále rúbu stromy a nechápu, že práve to môže zhoršiť sucho.“ Aby zachránil svojich šesťdesiat tiav, tridsať kráv a vyše 400 kôz, Elmi poslal väčšinu dobytka do rôznych častí Kene – od Mombasy až po lesy. Pre utečencov z Dadaabu, ktorí sa z táborov nemôžu ani pohnúť, taká možnosť neexistuje. „Za obdobia dažďov sa tu všetko menilo na močiar,“ vysvetľuje 60-ročný Muhammad Ibrahim Šúria z Hagadery a ukazuje na svoj malý pozemok, teraz celkom vysušený. „Pestoval som fazuľu a vždy sa mi urodilo aspoň desať vriec, takže som mal čo predať na trhu. „No už dva roky je pôda jalová a nedá sa na nič využiť.“ Prví utečenci, ktorí prišli do Dadaabu, si tak ako on na pôde oplotili maličké farmy, no rastúci počet ľudí a spory o zdroje s miestnymi obyvateľmi to dnes znemožňujú. „V minulosti zničili miestni ľudia z Kene veľa pozemkov, ako bol ten môj. Pred troma mesiacmi spálili vozy ťahané somármi, ktoré mali utečenci, a ulúpili náklad,“ pokračuje. „Aj mne sa vyhrážali. Stále žijem v strachu a musím myslieť na to, čo mi urobia.“
Pritom vzťahy medzi dvoma komunitami neboli vždy také zlé. Keď sem prišli prví utečenci, ich zástupcovia sa stretli s predstaviteľmi miestnych ľudí a stanovili si tradičné pravidlá, ktoré sa používali pri riešení sporov: zlomenina ruky sa odškodňovala sumou 1 500 kenských šilingov (asi 12 eur), znásilnenie štyrmi kravami alebo „nápravným“ manželstvom medzi obeťou a páchateľom. No zo Somálska prichádzalo čoraz viac utečencov a problémy sa množili. Odlesňovanie a čerpanie vody spôsobovalo spory, objavili sa krádeže zvierat, prichádzali utečenci zo Somálska s dobytkom, ktorý spásal pozemky patriace miestnym. „Keňania sú toho názoru, že utečenci si sem prinášajú vojnový prístup k životu,“ vysvetľuje Elmi, miestny majiteľ dobytka, ktorý tvrdí, že utečenci pravidelne útočia a zabíjajú jeho zvieratá, či už pre potravu, alebo aby ich predali na trhu. „V táboroch je nebezpečné chodiť vonku v noci, všade sú banditi s mačetami. V deväťdesiatych rokoch vyzerala bezpečnosť v táboroch v porovnaní s bezprávnym Somálskom výborne, ale situácia sa mení, pretože zbrane sú čoraz dostupnejšie. „Len tento rok zabili v táboroch 21 ľudí, a kenská polícia nerobí vôbec nič,“ sťažuje sa Isnina Ali Rageová, 46-ročná utečenka z Luugu a momentálna predsedkyňa tábora Ifo. „Väčšinu vrážd páchajú mladí, pretože nemajú ani vzdelanie, ani prácu.“ .študenti bez budúcnosti
Od príchodu prvých utečencov uplynulo dvadsať rokov a tábory sa stali domovom celej generácie mladých Somálčanov, ktorí sa tu narodili, alebo ktorí odišli z vlasti v útlom detstve. Mnohí si Somálsko nepamätajú a netúžia sa tam vrátiť. „Náš domov je Ifo, nie Somálsko,“ vysvetľuje 32-ročný Abdel Cayni, hudobník, ktorý Somálsko opustil v deviatich rokoch. „Až raz bude v Somálsku mier, azda si premyslíme, či sa tam vrátime. No teraz je toto tu náš domov.“ Lenže ani tu mladí nenachádzajú mier. Utečenci sa nesmú pohybovať ďalej ako sedem kilometrov od tábora, na dlhšie cesty potrebujú špeciálne povolenie od INHCR. Mnohí sa celý život nedostali za hranice tábora. Vyššie ako stredné školy tu nie sú, a tak jedinú možnosť ďalšieho vzdelávania predstavujú kanadské vládne štipendiá, ktoré sa prideľujú každý rok. Požiadavky na prospech sú však vysoké, takže len dvaja alebo traja študenti ročne sa k štipendiu dostanú. Pre stovky ďalších, ktorí zmaturovali, zostáva len perspektíva nezamestnanosti alebo práca tlmočníkov pre agentúry OSN (za 200 šilingov denne, čo nie je ani dve eurá). „Minulý rok sa do zahraničia dostala zo 101 študentov len jedna dievčina,“ vysvetľuje Nur Muhammad Moallin, ktorý je v 21 rokoch už zástupcom riaditeľa Tawfiqu, jednej z dvoch stredných škôl v Ife. „Načo je dobré zobrať odtiaľto dvoch študentov a stovky ich tu nechať? Načo sa štyri roky učíme? Niektorí to potom možno vyriešia samovraždou,“ hovorí študent v škole. .kmeňové putá sa uvoľnili
A predsa sú Ifo, Dagahaley a Hagadera stále lepšou alternatívou oproti vojne v Somálsku. Keďže Somálčania sú v táboroch rozmiestňovaní náhodne a často sú vzdialení od príbuzných a priateľov, neopakujú sa tu kmeňové vzťahy, ktoré sú príčinou vyše dvadsať rokov trvajúcej občianskej vojny na druhej strane hranice. „Keď som bol v Somálsku, vždy som musel myslieť na to, že Havijovia sú moji nepriatelia,“ vysvetľuje 47-ročný Bille Husajn Džama, ktorý patrí do klanu Darod. „Až tu som sa začal meniť. Sme všetci Somálčania, to nás zjednocuje.“ Pred dvadsiatimi rokmi dorazil z Kismaya a teraz býva s manželkou a siedmimi deťmi v Hagadere, ktorá je najhustejšie obývaným a tiež najbohatším z troch utečeneckých táborov. Je pomerne blízko ku Garisse, čo je najbližšie kenské veľkomesto, a tak tábor prilákal investície od miestnych aj od somálskych exulantov. Nevidieť tu zúbožené stany ako v Dagahaley a v Ife, aj trh je plný obchodov, kde dostať všetko od mobilov po odevy, od hodiniek po jedlo. Sám Džama je šéfom reštaurácie Midnimo, ktorá je v tábore najobľúbenejšia, podáva sto jedál za deň a dokonca hostí veľké podujatia ako konferencie. Jej obrat dosahuje niekoľko tisíc eur mesačne. „Za posledných desať rokov sa podmienky v tábore zlepšili,“ potvrdzuje Džama. „Otvárajú sa súkromné podniky, denne funguje preprava do Nairobi a Garissy. Dostať tovar, ktorý sme si predtým nevedeli ani predstaviť.“ V Hagadere vidieť aj veľmi zreteľný rozdiel medzi nováčikmi a „starými“ utečencami: tí noví bojujú o život, hodiny pod pečúcim slnkom stoja v rade na vrecko ryže, ale tí „starí“ žijú normálny život, ako keby sa usídlili niekde na normálne fungujúcom africkom vidieku. „Mali čas zvyknúť si. Rozumejú prostrediu a vedia sa prispôsobiť,“ vysvetľuje Moallin. .malý ekonomický zázrak
Tábory nie sú oplotené a návštevy v nich nik nekontroluje. Môže tam prísť, kto chce. Aj na trhu v Hagadere sú medzi predavačmi obyvatelia tábora i miestni Keňania. Tunajší tábor obýva väčšina Somálčanov a niekoľko tisíc Etiópčanov a Sudánčanov. A hoci je ekonomický rast táborov do istej miery umelý, lebo veľká časť peňazí prichádza od somálskych príbuzných v diaspóre, malý ekonomický zázrak utečencom prospieva. Mnohí si založili obchody a zarobili dosť, aby rozbehli aj malé prepravné firmičky, ktoré ponúkajú svoje služby mimovládkam a agentúram OSN. Napríklad 54-ročný Abdi Hassan prišiel do Ify v roku 1992 spolu s manželkou a troma deťmi. Dnes riadi malú reštauráciu, ktorá mu vynáša v prepočte okolo 350 eur mesačne. Spolu s prídelmi tak má z čoho živiť rodinu. „verili by ste tomu? A to som za posledných dvadsať rokov nevystrčil nos ďalej ako na niekoľko kilometrov,“ žartuje.
Utečenci stále čítajú papiere pripnuté k stenám pri jeho dome, pretože chcú vidieť, či sa ich mená neocitli medzi tými šťastlivcami, ktorí sa dostanú do presídľovacích programov UNHCR. Utečenci, ktorí sem prišli v rokoch 1991 a 1992, majú totiž šancu ísť do Európy alebo do Severnej Ameriky. Takú príležitosť by si nedal ujsť ani Hassan, hoci tu ekonomicky prosperuje. Jeden z jeho synov, 25-ročný Mahmúd Abdí, sa zúfalo túži dostať z Ify. „Človek sa tu cíti ako väzeň. Našou jedinou nádejou do budúcnosti je presídlenie,“ hovorí. Tento sen si už splnil zástupca riaditeľa školy Moallin. Vďaka dobrému prospechu dostane na budúci rok štipendium do Kanady. „Veľmi sa teším. Áno, tu je môj domov, no nie je tu budúcnosť,“ smutne vraví. „Do Kene nepatrím a v Somálsku ma nič nečaká. Zaviazol som v krajine nikoho.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.