Jolaňácka gibsonka
Spúšťacím okamihom lásky k hudbe bolo počúvanie vinylov starších bratrancov Jana Valacha a Iva Krausa, sledovanie kapiel západnej proveniencie na rakúskom rozhlase, televízii a v hudobných periodikách ako Pop, Bravo, ale občas aj v juhoslovanskom Džubokse alebo českom časopise Melodie. V slovenskom Populári toho bolo žalostne málo, ale tuším som sa v ňom dočítal, ako tragicky zahynul Brian Jones z Rolling Stones. S otcom sme boli kdesi na Záhradníckej ulici kúpiť na inzerát španielku, ktorú mám dodnes, navyše mi výdatne pomohol so stavbou prvej elektrickej gitary. Telo bolo laťovkové, z kuchynského drezu, krk z Jolaňáckej „gibsonky”, nejaké drobnosti vrátane strunníka, kobylky a snímačov Brilant De Luxe sa dali kúpiť v predajni hudobných nástrojov, ostatné sa riešilo svojpomocne. Na klasickú gitaru aj hudobnú teóriu som chodil do ĽŠU na Jadernej ulici, na nástroji ma učil Juraj Kováč, mám odloženú žiacku knižku aj noty s etudami Fernanda Carulliho... Rokenrolové riffy som sťahoval z gramoplatní (vypočuť si želanú sekvenciu, zdvihnúť prenosku, vrátiť trochu späť a znovu spustiť na platňu) a magnetofónových pásov. Kým prišli prvé kazeťáky, poctivo slúžil sixtiesový lampový „kotúčák” Sonet Duo. Vyrástol som hlavne na svetovej rockovej hudbe. The Rolling Stones, The Who, The Beatles, Deep Purple, Black Sabbath a ďalší. Čo sa týka domácich vzorov, bolo ich viac, ale nezabudnem, ako si na tom istom pódiu, takmer 30 rokov predtým, vyhadzoval do výšky nad hlavu svoj Telecaster Olda Říha. No a prvá kapela, ktorá už aj verejne vystupovala, mala úžasný futuristický názov Videobufet. Žánrovo to bol akýsi Heavy Rock. Zostal som kvôli rodičom
Za boľševika som chcel utiecť s Braňom Jehlárom, kamarátom a kolegom zo skupín Videobufet a Čenkovej deti. Vybavil som si ako študent aj potrebné formality na dovolenku do Juhoslávie, ale zdrhol iba Braňo, najprv cez tú Juhošku do lágra v Rakúsku, a potom do Kanady. Nemal som guráž spraviť to kvôli rodičom. Braňo sa vrátil začiatkom 90. rokov a po vyše štvrťstoročí teraz spolu nahrávame pesničky, ktoré sa za boľševika nahrávať nedali. Po revolúcii som sa živil ako štúdiový hráč, ktorý pracoval pre iných hudobníkov a rozbehol niekoľko rockových projektov. Myslel som si, že prišiel náš čas, ale v prvej polovici deväťdesiatych rokov nás prevalcovala vlna danceflooru, čo spôsobilo, že komerčné rádiá prestali hrať rockovú hudbu. Z toho obdobia si cením album Satellite Rock, ktorý som nahral s Braňom Temo Čermákom a stále sa mi páči aj štúdiový projekt Magma, akási kombinácia art-rocku a hardrocku, ktorý som nahral s Ferom Griglákom a Paľom Horvátom. Sestričky Lode do neznáma
Priznám sa, že mi trochu vadí, keď mi stále niekto pripomína, že som známy najmä pre pesničku Loď do neznáma. Ale ja nie som jej jediným autorom. Nahralo ju zoskupenie Uherčík / Ďurinda / Griglák / Horváth a samozrejme textár Martin Sarvaš, legendárny bubeník oHoHH Dušan Hájek a pán profesor Anton Vranka, ktorý na Ferov popud nahral živé škótske gajdy. V súčasnosti pracujem na projekte, aby pesnička Loď do neznáma dostala ďalšie pekné sestričky. Bude to medzigeneračný album, kde bude účinkovať napríklad 20-ročný Martin Chodúr alebo 70-ročný Petr Janda. V niečom sa to bude podobať nedávnemu Slashovmu albumu, ale ten môj by mal byť oveľa pestrejší.
Bude zložený z rockových, akustických vecí, jedna pieseň bude dokonca zasahovať až do džezu. Bude tam Janko Lehotský, Petr Janda, Čufo Nosko, Mirka Brezovská, Beáta Dubasová, Marcel Palonder, Peter Slivka, Roman „Galo“ Galvánek, Oskar Rózsa, Martin Valihora a ďalší. Ešte presne neviem, kedy by to malo vyjsť, niekedy nemajú čas hudobníci, inokedy zas ja.
A či ľutujem, že ani jedna zo skupín, v ktorej som hral, dlho nevydržala? Nie, vôbec. Keď ma niečo prestane baviť, tak odchádzam. Tá správna chvíľa zrejme ešte len príde. Myslím, že treba dozrieť ako staré dobré víno. Keep on Rockin´! Peci Uherčík (1965) – slovenský gitarista, skladateľ, aranžér a majiteľ nahrávacieho štúdia. V osemdesiatych rokoch pôsobil ako gitarista v rôznych slovenských skupinách. Bol členom Grigorových Midi, kapiel Demikát, Mona Lisa, Čenkovej Deti alebo Videobufet. Je spoluautorom skladby Loď do neznáma, ktorá je dodnes jeho najväčším hitom. Po revolúcii bol vyhľadávaným štúdiovým hráčom a neskôr si založil nahrávacie štúdio, ktoré funguje dodnes. Pred dvoma rokmi vydal knihu Rockový nárez, v ktorej zmapoval slovenskú rockovú hudbu osemdesiatych rokov.
Spúšťacím okamihom lásky k hudbe bolo počúvanie vinylov starších bratrancov Jana Valacha a Iva Krausa, sledovanie kapiel západnej proveniencie na rakúskom rozhlase, televízii a v hudobných periodikách ako Pop, Bravo, ale občas aj v juhoslovanskom Džubokse alebo českom časopise Melodie. V slovenskom Populári toho bolo žalostne málo, ale tuším som sa v ňom dočítal, ako tragicky zahynul Brian Jones z Rolling Stones. S otcom sme boli kdesi na Záhradníckej ulici kúpiť na inzerát španielku, ktorú mám dodnes, navyše mi výdatne pomohol so stavbou prvej elektrickej gitary. Telo bolo laťovkové, z kuchynského drezu, krk z Jolaňáckej „gibsonky”, nejaké drobnosti vrátane strunníka, kobylky a snímačov Brilant De Luxe sa dali kúpiť v predajni hudobných nástrojov, ostatné sa riešilo svojpomocne. Na klasickú gitaru aj hudobnú teóriu som chodil do ĽŠU na Jadernej ulici, na nástroji ma učil Juraj Kováč, mám odloženú žiacku knižku aj noty s etudami Fernanda Carulliho... Rokenrolové riffy som sťahoval z gramoplatní (vypočuť si želanú sekvenciu, zdvihnúť prenosku, vrátiť trochu späť a znovu spustiť na platňu) a magnetofónových pásov. Kým prišli prvé kazeťáky, poctivo slúžil sixtiesový lampový „kotúčák” Sonet Duo. Vyrástol som hlavne na svetovej rockovej hudbe. The Rolling Stones, The Who, The Beatles, Deep Purple, Black Sabbath a ďalší. Čo sa týka domácich vzorov, bolo ich viac, ale nezabudnem, ako si na tom istom pódiu, takmer 30 rokov predtým, vyhadzoval do výšky nad hlavu svoj Telecaster Olda Říha. No a prvá kapela, ktorá už aj verejne vystupovala, mala úžasný futuristický názov Videobufet. Žánrovo to bol akýsi Heavy Rock. Zostal som kvôli rodičom
Za boľševika som chcel utiecť s Braňom Jehlárom, kamarátom a kolegom zo skupín Videobufet a Čenkovej deti. Vybavil som si ako študent aj potrebné formality na dovolenku do Juhoslávie, ale zdrhol iba Braňo, najprv cez tú Juhošku do lágra v Rakúsku, a potom do Kanady. Nemal som guráž spraviť to kvôli rodičom. Braňo sa vrátil začiatkom 90. rokov a po vyše štvrťstoročí teraz spolu nahrávame pesničky, ktoré sa za boľševika nahrávať nedali. Po revolúcii som sa živil ako štúdiový hráč, ktorý pracoval pre iných hudobníkov a rozbehol niekoľko rockových projektov. Myslel som si, že prišiel náš čas, ale v prvej polovici deväťdesiatych rokov nás prevalcovala vlna danceflooru, čo spôsobilo, že komerčné rádiá prestali hrať rockovú hudbu. Z toho obdobia si cením album Satellite Rock, ktorý som nahral s Braňom Temo Čermákom a stále sa mi páči aj štúdiový projekt Magma, akási kombinácia art-rocku a hardrocku, ktorý som nahral s Ferom Griglákom a Paľom Horvátom. Sestričky Lode do neznáma
Priznám sa, že mi trochu vadí, keď mi stále niekto pripomína, že som známy najmä pre pesničku Loď do neznáma. Ale ja nie som jej jediným autorom. Nahralo ju zoskupenie Uherčík / Ďurinda / Griglák / Horváth a samozrejme textár Martin Sarvaš, legendárny bubeník oHoHH Dušan Hájek a pán profesor Anton Vranka, ktorý na Ferov popud nahral živé škótske gajdy. V súčasnosti pracujem na projekte, aby pesnička Loď do neznáma dostala ďalšie pekné sestričky. Bude to medzigeneračný album, kde bude účinkovať napríklad 20-ročný Martin Chodúr alebo 70-ročný Petr Janda. V niečom sa to bude podobať nedávnemu Slashovmu albumu, ale ten môj by mal byť oveľa pestrejší.
Bude zložený z rockových, akustických vecí, jedna pieseň bude dokonca zasahovať až do džezu. Bude tam Janko Lehotský, Petr Janda, Čufo Nosko, Mirka Brezovská, Beáta Dubasová, Marcel Palonder, Peter Slivka, Roman „Galo“ Galvánek, Oskar Rózsa, Martin Valihora a ďalší. Ešte presne neviem, kedy by to malo vyjsť, niekedy nemajú čas hudobníci, inokedy zas ja.
A či ľutujem, že ani jedna zo skupín, v ktorej som hral, dlho nevydržala? Nie, vôbec. Keď ma niečo prestane baviť, tak odchádzam. Tá správna chvíľa zrejme ešte len príde. Myslím, že treba dozrieť ako staré dobré víno. Keep on Rockin´! Peci Uherčík (1965) – slovenský gitarista, skladateľ, aranžér a majiteľ nahrávacieho štúdia. V osemdesiatych rokoch pôsobil ako gitarista v rôznych slovenských skupinách. Bol členom Grigorových Midi, kapiel Demikát, Mona Lisa, Čenkovej Deti alebo Videobufet. Je spoluautorom skladby Loď do neznáma, ktorá je dodnes jeho najväčším hitom. Po revolúcii bol vyhľadávaným štúdiovým hráčom a neskôr si založil nahrávacie štúdio, ktoré funguje dodnes. Pred dvoma rokmi vydal knihu Rockový nárez, v ktorej zmapoval slovenskú rockovú hudbu osemdesiatych rokov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.