Najpopulárnejšie sú, samozrejme, opice a najmä ľudoopy – šimpanzy, gorily a orangutany, ktoré akoby niektorým z nás z oka vypadli. Surikaty zas dojímajú návštevníkov tým, že trávia veľa času státím v pozore. Mne osobne surikata na strážnom stanovišti, stojac na zadných s paprčkami spojenými na bruchu a hliadkujúca pred dravcom, pripomína bývalú profesorku chémie. Vrátane dobre vyvinutých nadočnicových oblúkov a rovnomerného ochlpenia. Surikaty akoby ktosi kedysi zámerne vyšľachtil pre zoologické záhrady. Sú to rodené exhibicionistky. Dokážu si ľahnúť na chrbát a vyvaliť pupok a tváriť sa pritom tak, akoby mali všetko na háku; keď si chcú schladiť prehriaty pupček, ľahnú si na brucho a natiahnu pôžitkársky predné aj zadné nohy. Potom si zas sadnú na zadok, paprčky si dajú do lona a trocha sa nahrbia, takže vyzerajú ako starenka odpočívajúca na priedomí. Skupinka vedľa seba stojacich surikát zas pripomína hlúčik ľudí, čo sa podchvíľou netrpezlivo obzerá za stále neprichádzajúcim dopravným prostriedkom MHD. Jednoducho, na surikaty sa dá pozerať celé hodiny, až kým vás nevyhodí nočný strážnik. .na stráži
Surikaty sú všeobecne známe najmä tým, že najzdatnejší jedinec je vždy aj akýmisi strážnikom. Posediačky alebo postojačky hliadkuje, či sa neblíži nebezpečenstvo. Nepriateľ môže zaútočiť zo zeme (šelma), ale aj zo vzduchu (dravý vták). Hliadkujúca surikata preto z vyvýšeného miesta, stojac na zadných labkách, ustavične a pozorne monitoruje celý priestor a v prípade nebezpečenstva vyšle výstražný zvukový signál – pišťanie alebo akési kvokanie. Ostré brechavé a vrčivé zvuky signalizujú, že ide o väčšie ohrozenie, po ktorom sa surikaty bleskurýchlo ukryjú do nôr. Ako prvé sa zachraňujú mláďatá, preto sa pri vychádzkach mimo nory musia pohybovať len v blízkosti nejakého úkrytu. Posledný z ohrozeného územia uteká strážca, na čo neraz doplatí životom. Surikaty sú však stvorenia statočné. Keď sa rodina pevne zomkne a spoločne odháňa útoky nepriateľa, neraz víťazí a predátor uniká bez koristi. Denný program sa začína hneď na svitaní. Keďže africké noci v púšti bývajú mimoriadne chladné, surikaty, tak ako aj iné tunajšie živočíchy, vyliezajú z nôr a ohrievajú sa na ešte miernom slnku. Ich dlhá, pomerne riedka srsť sa pritom naježí, aby pokožka mohla vstrebať čo najviac tepla. Ako sa okolie rozpaľuje, srsť postupne úplne priľahne ku koži. Tým spôsobom si surikaty regulujú telesnú teplotu a vyrovnávajú ju s vonkajšou. Navyše majú tmavú pokožku, čo je ďalšie ochranné opatrenie pred spaľujúcimi slnečnými lúčmi. Popri rannom slnení sa rodina týchto šelmičiek oddáva vzájomnému ískaniu a čisteniu srsti. Tak ako všade, aj tu treba dodržiavať etiketu a dbať na hierarchiu. Každý člen presne vie, kde je jeho miesto a komu a ako dlho môže ískať v srsti a túliť sa k nemu a kto je pre neho, naopak, tabu. .zostrené zmysly
Napriek tomu, že majú surikaty malé uši, dokážu zachytiť zvuky prichádzajúce aj z väčšej vzdialenosti. Keď sa niekedy v zoo zastavíte pri ich výbehu, skúste napodobniť hvízdavé volanie dravca. V tej chvíli sa surikatia hliadka zameria na vzdušný priestor a sleduje ho dovtedy, kým sa nepresvedčí, že nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Surikatie uši majú aj jednu zvláštnosť. Ich závity sú tak zakrútené, aby zvukovody boli chránené pred nečistotami, ktoré lietajú okolo zvieraťa vo chvíli zanieteného vyhrabávania nory alebo potravy. Taktiež oči majú schopnosť dobre vidieť doďaleka. Žiaľ, na kratšie vzdialenosti je to s ostrosťou ich videnia horšie, čo môže byť problém najmä pri love. V našich bytoch či rodinných domoch by sa surikatám nepáčila úloha domácich miláčikov, zato na farmách v Afrike sú bežnými spoločníkmi. Behajú voľne a sú úplne krotké. Zaujímavé je, že napríklad domáce, im známe psy tolerujú, ale len čo sa priblíži nejaký túlavý havkáč, zaútočia na neho a hryzú ho do nôh dovtedy, kým neufujazdí. Veru, na to, aké drobné sú to stvorenia, sú neobyčajne statočné. .škola hrou
Až donedávna si odborníci na surikaty mysleli, že hry mláďat sú prípravou na život v dospelosti. U väčšiny živočíšnych druhov toto pravidlo platí, zdá sa však, že tu nie. Juhoafrická zoologička Linda Sharpová si počas výskumu v púšti Kalahari všímala, ako sa konkrétne mláďa presadilo v dospelosti, teda vtedy, keď sa už zvieratá nebijú len „akože”, ale keď už ide o všetko. Surikaty sú totiž známi bitkári. A ten, kto je lepší, sa automaticky dostáva na vyššie priečky rebríčka hierarchie, čo má pre svorku zásadný význam, lebo potomstvo môže plodiť len alfa samec a alfa samica. Výskum dokázal, že medzi najvytrvalejších bitkárov nepatria tie jedince, ktoré sa tak prejavovali už v mladosti. Zoologička to vysvetľuje tým, že časté bitky mláďatá vysiľujú a neraz pri nich utrpia úraz, ktorý by sa im v budúcnosti mohol stať osudným, takže v mene pudu sebazáchovy sa v dospelosti do fatálnych bitiek nepúšťajú. Pripomína to tak trocha situáciu z našich životov, keď z bývalých bifľošov vyrastú neschopní dospeláci, ktorým všetky šance vyfúknu niekdajší repetenti a notorickí päťkári. Aj preto už dávno tvrdím, že deti netreba nútiť do toho, aby v škole ustavične predvádzali svoje vedomosti a zvládli nielen matematiku, ale aj šplh na lane. Veď, pokiaľ to v niekom je, tak sa to raz prejaví aj bez drilovania vecí, ktoré nikdy v živote nevyužije. Autor je zoológ.
Surikaty sú všeobecne známe najmä tým, že najzdatnejší jedinec je vždy aj akýmisi strážnikom. Posediačky alebo postojačky hliadkuje, či sa neblíži nebezpečenstvo. Nepriateľ môže zaútočiť zo zeme (šelma), ale aj zo vzduchu (dravý vták). Hliadkujúca surikata preto z vyvýšeného miesta, stojac na zadných labkách, ustavične a pozorne monitoruje celý priestor a v prípade nebezpečenstva vyšle výstražný zvukový signál – pišťanie alebo akési kvokanie. Ostré brechavé a vrčivé zvuky signalizujú, že ide o väčšie ohrozenie, po ktorom sa surikaty bleskurýchlo ukryjú do nôr. Ako prvé sa zachraňujú mláďatá, preto sa pri vychádzkach mimo nory musia pohybovať len v blízkosti nejakého úkrytu. Posledný z ohrozeného územia uteká strážca, na čo neraz doplatí životom. Surikaty sú však stvorenia statočné. Keď sa rodina pevne zomkne a spoločne odháňa útoky nepriateľa, neraz víťazí a predátor uniká bez koristi. Denný program sa začína hneď na svitaní. Keďže africké noci v púšti bývajú mimoriadne chladné, surikaty, tak ako aj iné tunajšie živočíchy, vyliezajú z nôr a ohrievajú sa na ešte miernom slnku. Ich dlhá, pomerne riedka srsť sa pritom naježí, aby pokožka mohla vstrebať čo najviac tepla. Ako sa okolie rozpaľuje, srsť postupne úplne priľahne ku koži. Tým spôsobom si surikaty regulujú telesnú teplotu a vyrovnávajú ju s vonkajšou. Navyše majú tmavú pokožku, čo je ďalšie ochranné opatrenie pred spaľujúcimi slnečnými lúčmi. Popri rannom slnení sa rodina týchto šelmičiek oddáva vzájomnému ískaniu a čisteniu srsti. Tak ako všade, aj tu treba dodržiavať etiketu a dbať na hierarchiu. Každý člen presne vie, kde je jeho miesto a komu a ako dlho môže ískať v srsti a túliť sa k nemu a kto je pre neho, naopak, tabu. .zostrené zmysly
Napriek tomu, že majú surikaty malé uši, dokážu zachytiť zvuky prichádzajúce aj z väčšej vzdialenosti. Keď sa niekedy v zoo zastavíte pri ich výbehu, skúste napodobniť hvízdavé volanie dravca. V tej chvíli sa surikatia hliadka zameria na vzdušný priestor a sleduje ho dovtedy, kým sa nepresvedčí, že nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Surikatie uši majú aj jednu zvláštnosť. Ich závity sú tak zakrútené, aby zvukovody boli chránené pred nečistotami, ktoré lietajú okolo zvieraťa vo chvíli zanieteného vyhrabávania nory alebo potravy. Taktiež oči majú schopnosť dobre vidieť doďaleka. Žiaľ, na kratšie vzdialenosti je to s ostrosťou ich videnia horšie, čo môže byť problém najmä pri love. V našich bytoch či rodinných domoch by sa surikatám nepáčila úloha domácich miláčikov, zato na farmách v Afrike sú bežnými spoločníkmi. Behajú voľne a sú úplne krotké. Zaujímavé je, že napríklad domáce, im známe psy tolerujú, ale len čo sa priblíži nejaký túlavý havkáč, zaútočia na neho a hryzú ho do nôh dovtedy, kým neufujazdí. Veru, na to, aké drobné sú to stvorenia, sú neobyčajne statočné. .škola hrou
Až donedávna si odborníci na surikaty mysleli, že hry mláďat sú prípravou na život v dospelosti. U väčšiny živočíšnych druhov toto pravidlo platí, zdá sa však, že tu nie. Juhoafrická zoologička Linda Sharpová si počas výskumu v púšti Kalahari všímala, ako sa konkrétne mláďa presadilo v dospelosti, teda vtedy, keď sa už zvieratá nebijú len „akože”, ale keď už ide o všetko. Surikaty sú totiž známi bitkári. A ten, kto je lepší, sa automaticky dostáva na vyššie priečky rebríčka hierarchie, čo má pre svorku zásadný význam, lebo potomstvo môže plodiť len alfa samec a alfa samica. Výskum dokázal, že medzi najvytrvalejších bitkárov nepatria tie jedince, ktoré sa tak prejavovali už v mladosti. Zoologička to vysvetľuje tým, že časté bitky mláďatá vysiľujú a neraz pri nich utrpia úraz, ktorý by sa im v budúcnosti mohol stať osudným, takže v mene pudu sebazáchovy sa v dospelosti do fatálnych bitiek nepúšťajú. Pripomína to tak trocha situáciu z našich životov, keď z bývalých bifľošov vyrastú neschopní dospeláci, ktorým všetky šance vyfúknu niekdajší repetenti a notorickí päťkári. Aj preto už dávno tvrdím, že deti netreba nútiť do toho, aby v škole ustavične predvádzali svoje vedomosti a zvládli nielen matematiku, ale aj šplh na lane. Veď, pokiaľ to v niekom je, tak sa to raz prejaví aj bez drilovania vecí, ktoré nikdy v živote nevyužije. Autor je zoológ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.