Žijem sen
Vždy som inklinoval k písaniu, ale nikdy mi nenapadlo, že budem v 25 rokoch robiť v hlavnom celoštátnom denníku komentátora. Dnes mám 44 a som veterán. Moji mladí kolegovia majú za sebou krásne roky štúdia, môžu cestovať, vedia oveľa lepšie cudzie jazyky, ale tá úžasná doba, ktorú sme v médiách zažívali v 90. rokoch, je preč. Oddychujem so synom
Vďaka synovi som zase začal hrať tenis. Každý rok skúšam, či ho ešte porazím, tento rok to bolo asi naposledy. Robievame spolu cez prázdniny diaľkové trasy na bicykli, pred dvoma rokmi sme si požičali obytnú loď a plavili sa po Francúzsku. Pre môjho syna tam však boli aj nedôstojné momenty, keď otec netrafil na prvýkrát do plavebnej komory, jednu sme úplne zablokovali. S loďou neviem cúvať. Sme spolu a nie sme
S matkou môjho syna máme zvláštny vzťah, je to taký vyčkávací stav, ktorý trvá 14 rokov a ovplyvňuje moje ostatné vzťahy. Povesť „proutníka“ si poctivo budujem a je to drina. V podstate je to povesť neoprávnená, mnohí kolegovia sú na tom oveľa lepšie, ale nesťažujem sa. Píšem básne do mobilu
„Zase jsi mi vpadla do snu, tady jsem já zasažen, okouzlen, jsi dívka, vlastně žena, jež božstvy políbena se na zem snáší, aby i muži někdy měli pocit, že se vznáší.“ Básničky píšem od 12 rokov, moja najlepšia básnička bola na škatuľke cigariet vyrytá kľúčom, ale sú tam len dve tretiny, zvyšok mi odplával. Vydal som zbierku smskových básní, niektoré som posielal viacerým ženám súčasne. Bola to taká polofikcia, ale niektoré dievčatá, ktoré sa v tom spoznali, to tak úplne fiktívne nezobrali. Beletria je nuda
Beletriu čítam v pomere k literatúre faktu je tak 8:2. Realita sa mi javí napínavejšia a zaujímavejšia ako vyfabulovaný príbeh. V mojom živote sa stali veci, ktoré som si ani nedokázal predstaviť, preto možno podceňujem fantáziu iných autorov. U nás v Česku sme schopní vyhodiť pokazený mixér, dať do šrotu pojazdné auto, ale len málo ľudí je schopných hodiť do koša knižku, aj keby to bol Marxov Kapitál. Našťastie mám trojposchodový dom, svoj životný priestor si udržujem hore a to, čo aktuálne nepotrebujem, je na prvom poschodí. Žijem nedefinitívnym životom, a tak mám zariadený aj byt, možno preto, aby si ho mohol dozariadiť niekto, kto sa raz ku mne prisťahuje. Som nárazový maliar
Predmoderné umenie som nikdy nemal veľmi rád, začína sa to až od impresionistov. Maľujem úplnú abstrakciu, špachtľami, čiastočne na tých obrazoch ležím, lebo niektoré plátna robím fakt veľké. Musí sa vo mne vytvoriť energia a keď to príde, raz za štvrť roka, tak je to smršť, maľujem, pokiaľ mám farby, plátna a víno. Potrebujem uzávierku
Som veľmi nesystematický človek, keď nedostanem termín, tak je to fatálne. Keď niekto povie, že niekedy mi to dones, alebo keď v máji nestíham, že nič to, po prázdninách stačí, to je úplne najhoršie. Knižka mi tak mešká už druhý rok, lebo mi vydavateľ nevolá a nenadáva. Možno so ženami je to u mňa tiež tak, že som ešte nedostal deadline. Niektoré ženy už odišli do tlačiarne bez toho, aby to oznámili a už sa tlačia niekde inde.
Vždy som inklinoval k písaniu, ale nikdy mi nenapadlo, že budem v 25 rokoch robiť v hlavnom celoštátnom denníku komentátora. Dnes mám 44 a som veterán. Moji mladí kolegovia majú za sebou krásne roky štúdia, môžu cestovať, vedia oveľa lepšie cudzie jazyky, ale tá úžasná doba, ktorú sme v médiách zažívali v 90. rokoch, je preč. Oddychujem so synom
Vďaka synovi som zase začal hrať tenis. Každý rok skúšam, či ho ešte porazím, tento rok to bolo asi naposledy. Robievame spolu cez prázdniny diaľkové trasy na bicykli, pred dvoma rokmi sme si požičali obytnú loď a plavili sa po Francúzsku. Pre môjho syna tam však boli aj nedôstojné momenty, keď otec netrafil na prvýkrát do plavebnej komory, jednu sme úplne zablokovali. S loďou neviem cúvať. Sme spolu a nie sme
S matkou môjho syna máme zvláštny vzťah, je to taký vyčkávací stav, ktorý trvá 14 rokov a ovplyvňuje moje ostatné vzťahy. Povesť „proutníka“ si poctivo budujem a je to drina. V podstate je to povesť neoprávnená, mnohí kolegovia sú na tom oveľa lepšie, ale nesťažujem sa. Píšem básne do mobilu
„Zase jsi mi vpadla do snu, tady jsem já zasažen, okouzlen, jsi dívka, vlastně žena, jež božstvy políbena se na zem snáší, aby i muži někdy měli pocit, že se vznáší.“ Básničky píšem od 12 rokov, moja najlepšia básnička bola na škatuľke cigariet vyrytá kľúčom, ale sú tam len dve tretiny, zvyšok mi odplával. Vydal som zbierku smskových básní, niektoré som posielal viacerým ženám súčasne. Bola to taká polofikcia, ale niektoré dievčatá, ktoré sa v tom spoznali, to tak úplne fiktívne nezobrali. Beletria je nuda
Beletriu čítam v pomere k literatúre faktu je tak 8:2. Realita sa mi javí napínavejšia a zaujímavejšia ako vyfabulovaný príbeh. V mojom živote sa stali veci, ktoré som si ani nedokázal predstaviť, preto možno podceňujem fantáziu iných autorov. U nás v Česku sme schopní vyhodiť pokazený mixér, dať do šrotu pojazdné auto, ale len málo ľudí je schopných hodiť do koša knižku, aj keby to bol Marxov Kapitál. Našťastie mám trojposchodový dom, svoj životný priestor si udržujem hore a to, čo aktuálne nepotrebujem, je na prvom poschodí. Žijem nedefinitívnym životom, a tak mám zariadený aj byt, možno preto, aby si ho mohol dozariadiť niekto, kto sa raz ku mne prisťahuje. Som nárazový maliar
Predmoderné umenie som nikdy nemal veľmi rád, začína sa to až od impresionistov. Maľujem úplnú abstrakciu, špachtľami, čiastočne na tých obrazoch ležím, lebo niektoré plátna robím fakt veľké. Musí sa vo mne vytvoriť energia a keď to príde, raz za štvrť roka, tak je to smršť, maľujem, pokiaľ mám farby, plátna a víno. Potrebujem uzávierku
Som veľmi nesystematický človek, keď nedostanem termín, tak je to fatálne. Keď niekto povie, že niekedy mi to dones, alebo keď v máji nestíham, že nič to, po prázdninách stačí, to je úplne najhoršie. Knižka mi tak mešká už druhý rok, lebo mi vydavateľ nevolá a nenadáva. Možno so ženami je to u mňa tiež tak, že som ešte nedostal deadline. Niektoré ženy už odišli do tlačiarne bez toho, aby to oznámili a už sa tlačia niekde inde.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.