. spoločná slávnostná konzumácia jedla je asi jedným z prvých rituálov, ktoré ľudstvo kedy malo. Pozvanie k spoločnému stolu odjakživa znamená zahrnúť dotyčného medzi okruh svojich blízkych či najbližších. To sa pomaly stráca. Jeme často úchytkom, málokedy sa spoločne stretávame nad slávnostne prestretým stolom, maximálne pri nejakých výročiach, pohreboch či svadbách. Kde sa vytratili nedeľné obedy so všetku tou slávnostnou atmosférou, ako si to pamätáme u starých mám? Naleštené príbory, damaškový obrus, pri porcelánových misách a tanieroch sa trblietal krištáľ a čakal na slávnostné zasadnutie hlavy rodiny za stôl. Všetko malo svoj čas a svoje pravidlá.
Zvyky pri spoločnom stolovaní sa do takto komplikovane ritualizovanej podoby vyvíjali postupne. Rimania ešte jedávali poležiačky pri podlhovastom zníženom stole, kde jedna strana ostávala prázdna pre obsluhu. V stredoveku sa jedlo podávalo na fošniach zrazených k sebe, položených na klasických kozách, obyčajný stôl by ste v jedálňach našli len veľmi ťažko. Jedlo sa nosilo na veľkých misách a ľudia si z nich brali, čo im hrdlo ráčilo, pričom neexistovala skoro žiadna etiketa – každý bral, čo videl. Keďže sa jedlo len lyžicou alebo rukami, po stolovníkoch zvyčajne ostával poriadny neporiadok. Až v dvanástom storočí naučili našincov kultivovane jesť Arabi. Pod ich vplyvom si už napríklad spolustolovníci prestali kradnúť z cudzej misky najlepšie kúsky a hovoriť počas jedla.
Čo sa týka príborov, prvá uzrela svetlo sveta lyžica. V stredoveku mal každý vlastnú – chudobní drevenú, vznešenejší kovovú. Aj pri blahodarnom vplyve Arabov na našu stolovaciu etiketu na stole stále pretrvával len jeden ostrý nôž. Ten sa požičiaval okolo celej tabule a následne sa špinavý utieral ráznym zapichnutím do chleba, ako sa na rytiera patrí. Až v baroku sa začali objavovať oblé príborové nože, ako ich poznáme dnes. Vidlička stále neprichádzala do úvahy, tento diablov nástroj sa na stoloch mohol začať zjavovať až v 16. storočí, aj to s prižmúrením pohoršených očí. Konkrétne v Taliansku ju začali používať ako nástroj na napichovanie ovocia. Vraj sám kráľ Slnko sa veľmi pätil tejto móde, ktorú sa pokúšal na jeho dvore zaviesť jeho vnuk.
Až do konca devätnásteho storočia v stolovaní súperili dva spôsoby podávania jedla. Buď sa podávalo jedlo naraz a stolovník si naberal a konzumoval všetko, na čo mal chuť – to bolo francúzske servírovanie – service à la française, alebo sa jednotlivé chody prinášali postupne, v poradí od predjedla až po múčnik, podľa ruského vzoru, čiže šlo o service à la russe. Ako vieme, vyhralo stolovanie ruské, moderné, ktorého veľkým propagátorom bol uznávaný francúzsky šéfkuchár Auguste Escoffier. A tak na slávnostne prestretom stole nájdeme v súčasnosti príbory prichystané na všetky chody. Ak sme z ich počtu zmätení, neľakajme sa, vždy berme ten krajný – vždy sa kladú v poradí chodov. Ešte predtým si však na kolená položme látkový obrúsok, aby sme sa vyhli nepríjemným udalostiam. Prázdne taniere sa odnášajú a prinášajú vždy nové s ďalším chodom. Popritom nezabúdame, že spoločné stolovanie by malo byť občas prerušované nenútenou konverzáciou. Najmä, keď sa čaká na ďalší chod. Na túto nevyhnutnosť poukazuje už v roku 1530 Erazmus Rotterdamský vo svojom traktáte o etikete. Každý obed či večera sa končí podávaním múčnika. Pokiaľ vás hostiteľ ponúkne kávou, vedzte, že po nej je čas odísť. Autor je scenárista.
Zvyky pri spoločnom stolovaní sa do takto komplikovane ritualizovanej podoby vyvíjali postupne. Rimania ešte jedávali poležiačky pri podlhovastom zníženom stole, kde jedna strana ostávala prázdna pre obsluhu. V stredoveku sa jedlo podávalo na fošniach zrazených k sebe, položených na klasických kozách, obyčajný stôl by ste v jedálňach našli len veľmi ťažko. Jedlo sa nosilo na veľkých misách a ľudia si z nich brali, čo im hrdlo ráčilo, pričom neexistovala skoro žiadna etiketa – každý bral, čo videl. Keďže sa jedlo len lyžicou alebo rukami, po stolovníkoch zvyčajne ostával poriadny neporiadok. Až v dvanástom storočí naučili našincov kultivovane jesť Arabi. Pod ich vplyvom si už napríklad spolustolovníci prestali kradnúť z cudzej misky najlepšie kúsky a hovoriť počas jedla.
Čo sa týka príborov, prvá uzrela svetlo sveta lyžica. V stredoveku mal každý vlastnú – chudobní drevenú, vznešenejší kovovú. Aj pri blahodarnom vplyve Arabov na našu stolovaciu etiketu na stole stále pretrvával len jeden ostrý nôž. Ten sa požičiaval okolo celej tabule a následne sa špinavý utieral ráznym zapichnutím do chleba, ako sa na rytiera patrí. Až v baroku sa začali objavovať oblé príborové nože, ako ich poznáme dnes. Vidlička stále neprichádzala do úvahy, tento diablov nástroj sa na stoloch mohol začať zjavovať až v 16. storočí, aj to s prižmúrením pohoršených očí. Konkrétne v Taliansku ju začali používať ako nástroj na napichovanie ovocia. Vraj sám kráľ Slnko sa veľmi pätil tejto móde, ktorú sa pokúšal na jeho dvore zaviesť jeho vnuk.
Až do konca devätnásteho storočia v stolovaní súperili dva spôsoby podávania jedla. Buď sa podávalo jedlo naraz a stolovník si naberal a konzumoval všetko, na čo mal chuť – to bolo francúzske servírovanie – service à la française, alebo sa jednotlivé chody prinášali postupne, v poradí od predjedla až po múčnik, podľa ruského vzoru, čiže šlo o service à la russe. Ako vieme, vyhralo stolovanie ruské, moderné, ktorého veľkým propagátorom bol uznávaný francúzsky šéfkuchár Auguste Escoffier. A tak na slávnostne prestretom stole nájdeme v súčasnosti príbory prichystané na všetky chody. Ak sme z ich počtu zmätení, neľakajme sa, vždy berme ten krajný – vždy sa kladú v poradí chodov. Ešte predtým si však na kolená položme látkový obrúsok, aby sme sa vyhli nepríjemným udalostiam. Prázdne taniere sa odnášajú a prinášajú vždy nové s ďalším chodom. Popritom nezabúdame, že spoločné stolovanie by malo byť občas prerušované nenútenou konverzáciou. Najmä, keď sa čaká na ďalší chod. Na túto nevyhnutnosť poukazuje už v roku 1530 Erazmus Rotterdamský vo svojom traktáte o etikete. Každý obed či večera sa končí podávaním múčnika. Pokiaľ vás hostiteľ ponúkne kávou, vedzte, že po nej je čas odísť. Autor je scenárista.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.