Práve pre nejasný spúšťač a príčiny bol tento masový vandalizmus nepredvídateľný – hoci spätne všetkým dával zmysel. Naozaj, veľká skupina mladých ľudí bez dlhodobého zamestnania, zväčša bez vyššieho vzdelania, štátom relatívne slušne zaopatrená, a veľmi často aj bez vlastnej predstavy, kam sa osobným úsilím môže dostať – toto všetko vytváralo predpoklady na to, aby to v istej chvíli vybuchlo.
Spoločenský kontrakt, ktorý niekoľko tisícov mladých ľudí minulý týždeň de facto spochybnilo, vznikol z ušľachtilých pohnútok. Štát sa z dobrých dôvodov stará o ľudí, ktorí nemajú prácu a ktorí by bez jeho pomoci zostali takmer na ulici. Problémom je, že u časti týchto ľudí nevedie štátna pomoc k postaveniu sa na vlastné nohy, ale naopak, k totálnej závislosti od dávok, vzdaniu sa osobnej zodpovednosti za svoj život a spokojnosti s tým, že aj s takým minimom sa dá prežiť. Pridajme si k tomu slabšiu rolu tradičných inštitúcií v spoločnosti, v prvom rade rodiny, cirkví, škôl a serióznych médií, a vidíme jeden z dôvodov, prečo týmto mladým ľuďom nemá kto stanoviť hranice a dať v živote nejaké usmernenie. Štátna pomoc, pôvodne mienená ako prechodná podpora pri snahe nájsť si inú prácu, pomáha vytvárať subkultúru, životný štýl ľudí, ktorí všetko dostávajú od druhých, naspäť takmer ničím neprispievajú a navyše žijú s pocitom, že na to všetko majú nárok. Ba čo viac, že majú nárok ešte na viac, ako dostávajú. Správy posielané medzi rôznymi organizátormi cez komunikátory Blackberry boli presne o tom: rozbite si výklad a zoberte si, čo chcete. Rabovačky sa netýkali centier Armády spásy – boli to útoky na značkový textil a drahú elektroniku. Vykrádanie obchodov, rozbíjanie výkladov a podpaľovanie domov nemalo žiadny viditeľný súvis s tým, čo malo legitimizovať vandalizmus, teda policajný zásah, pri ktorom začiatkom augusta zahynul mladý Angličan, podozrivý z obchodu s drogami. Nebola to pravda chudoby, bola to psychológia davu.
Je zrejmé, že napriek masovému charakteru boli do protestov zapojené iba zlomky zo všetkých mladých ľudí, aj z tých, ktorí dostávajú sociálne príspevky. Napriek tomu to bola hodená rukavica spoločenskému kontraktu, v rámci ktorého pracujúca časť spoločnosti akceptuje podporu nepracujúcej časti. Problémom je, že aj pracujúca časť spoločnosti ťahá za kratší koniec pri ešte širšom spoločenskom kontrakte, tentoraz s politikmi, v rámci ktorého voliči neomylne posielajú do funkcií politikov, ktorí si na splnenie svojich sľubov musia nakoniec požičať peniaze. Väčšina západných štátov momentálne prichádza na hranice tohto požičiavania. Kultúra nárokov je ako droga, a na tejto droge frčia nielen príslušníci subkultúry, ktorí nepracujú, ale aj nemalá časť pracujúcej väčšiny, ktorá žije v štáte, zadlženom po uši. Čas boľavej terapie ešte iba prichádza.
Spoločenský kontrakt, ktorý niekoľko tisícov mladých ľudí minulý týždeň de facto spochybnilo, vznikol z ušľachtilých pohnútok. Štát sa z dobrých dôvodov stará o ľudí, ktorí nemajú prácu a ktorí by bez jeho pomoci zostali takmer na ulici. Problémom je, že u časti týchto ľudí nevedie štátna pomoc k postaveniu sa na vlastné nohy, ale naopak, k totálnej závislosti od dávok, vzdaniu sa osobnej zodpovednosti za svoj život a spokojnosti s tým, že aj s takým minimom sa dá prežiť. Pridajme si k tomu slabšiu rolu tradičných inštitúcií v spoločnosti, v prvom rade rodiny, cirkví, škôl a serióznych médií, a vidíme jeden z dôvodov, prečo týmto mladým ľuďom nemá kto stanoviť hranice a dať v živote nejaké usmernenie. Štátna pomoc, pôvodne mienená ako prechodná podpora pri snahe nájsť si inú prácu, pomáha vytvárať subkultúru, životný štýl ľudí, ktorí všetko dostávajú od druhých, naspäť takmer ničím neprispievajú a navyše žijú s pocitom, že na to všetko majú nárok. Ba čo viac, že majú nárok ešte na viac, ako dostávajú. Správy posielané medzi rôznymi organizátormi cez komunikátory Blackberry boli presne o tom: rozbite si výklad a zoberte si, čo chcete. Rabovačky sa netýkali centier Armády spásy – boli to útoky na značkový textil a drahú elektroniku. Vykrádanie obchodov, rozbíjanie výkladov a podpaľovanie domov nemalo žiadny viditeľný súvis s tým, čo malo legitimizovať vandalizmus, teda policajný zásah, pri ktorom začiatkom augusta zahynul mladý Angličan, podozrivý z obchodu s drogami. Nebola to pravda chudoby, bola to psychológia davu.
Je zrejmé, že napriek masovému charakteru boli do protestov zapojené iba zlomky zo všetkých mladých ľudí, aj z tých, ktorí dostávajú sociálne príspevky. Napriek tomu to bola hodená rukavica spoločenskému kontraktu, v rámci ktorého pracujúca časť spoločnosti akceptuje podporu nepracujúcej časti. Problémom je, že aj pracujúca časť spoločnosti ťahá za kratší koniec pri ešte širšom spoločenskom kontrakte, tentoraz s politikmi, v rámci ktorého voliči neomylne posielajú do funkcií politikov, ktorí si na splnenie svojich sľubov musia nakoniec požičať peniaze. Väčšina západných štátov momentálne prichádza na hranice tohto požičiavania. Kultúra nárokov je ako droga, a na tejto droge frčia nielen príslušníci subkultúry, ktorí nepracujú, ale aj nemalá časť pracujúcej väčšiny, ktorá žije v štáte, zadlženom po uši. Čas boľavej terapie ešte iba prichádza.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.