Ale väčšina médií si nepripomenula Jiřinu Švorcovú pre jej herecké umenie, ale skôr ako symbol vernosti komunistickej ideológii aj v čase, keď tá už nebola všemocná.
Na pohrebe Jiřiny Švorcovej bolo možné vidieť zostarnuté tváre ľudí, ktorých mená už upadajú do zabudnutia a mladým generáciám vlastne ani nič nehovoria – Josef Fojtík, Miloš Jakeš, Miroslav Štěpán. Starí páni prišli vzdať hold umelkyni, ktorá ich nezradila a do poslednej chvíle svojho života, ktorý trval 83 rokov, stála verne po ich boku. Nemohli ju neobdivovať. Veľa takých totiž nebolo.
Je pravda, že svojou vytrvalosťou a vernosťou si Švorcová získala istú úctu aj medzi nekomunistami – oceňovali, že neprevrátila kabát a nezačala zo seba robiť po Novembri obeť či nevinnú naivku, ktorú komunisti zneužili. Mnohí jej kolegovia to urobili, vyplakávali nad vlastným osudom a vyzerali smiešnejšie ako dogmatická komunistka Švorcová.
Tá bola aspoň konzistentná a tie isté bludy, ktorým verila pred Novembrom, poctivo a usilovne šírila až do svojej smrti, hoci jej už z toho žiadne výhody neplynuli, naopak, jej umeleckú kariéru to vlastne zničilo.
Všetky nekrológy mali menší problém. Hodnotiť Švorcovej talent bolo predsa len trošku ošemetné, pretože tomu talentu mimoriadne pomáhala práve politická angažovanosť umelkyne. Otázne je, koľko režisérov si ju vybralo do svojho diela pre jej talent či charizmu – a koľko to urobilo z vypočítavosti, vediac, že toto meno im zaručí bezproblémovú schvaľovačku.
Jiřina Švorcová bola totiž v komunistickej hierarchii naozaj veľmi vysoko. V normalizačných rokoch viedla zväz českých dramatických umelcov, v roku 1976 sa stala členkou Ústredného výboru KSČ a vyslúžila si titul národnej umelkyne. Ako vysoká komunistická funkcionárka mohla ovplyvniť kariéru mnohých svojich kolegov. Táto žena s imidžom predavačky však vládla tvrdou rukou a podporovala silnú cenzúru a odstavovanie kolegov, ktorí neboli dostatočne uvedomelí.
V čase Anticharty sa stala jej tvárou, neľútostne ju presadzovala a tlačila umelcov do aktívneho protichartistického postoja. Mnohým tak spôsobila traumu z morálneho zlyhania alebo im aspoň pomohla sa skompromitovať. Tá jednoduchá ženská s dobrotivou tvárou vedela byť tvrdá a dôsledná.
Nekrológy za Jiřinou Švorcovou pripomínajú tradičnú biblickú otázku: je naozaj obdivuhodná tá silná viera v správnosť svojej cesty, hoci sa aj končí v slepej uličke?
Je naozaj fascinujúci človek doživotne verný bludom? Alebo je fascinujúcejší hriešnik, ktorý pochopil svoje zlyhanie a pokorne poprosil o odpustenie?
Na pohrebe Jiřiny Švorcovej bolo možné vidieť zostarnuté tváre ľudí, ktorých mená už upadajú do zabudnutia a mladým generáciám vlastne ani nič nehovoria – Josef Fojtík, Miloš Jakeš, Miroslav Štěpán. Starí páni prišli vzdať hold umelkyni, ktorá ich nezradila a do poslednej chvíle svojho života, ktorý trval 83 rokov, stála verne po ich boku. Nemohli ju neobdivovať. Veľa takých totiž nebolo.
Je pravda, že svojou vytrvalosťou a vernosťou si Švorcová získala istú úctu aj medzi nekomunistami – oceňovali, že neprevrátila kabát a nezačala zo seba robiť po Novembri obeť či nevinnú naivku, ktorú komunisti zneužili. Mnohí jej kolegovia to urobili, vyplakávali nad vlastným osudom a vyzerali smiešnejšie ako dogmatická komunistka Švorcová.
Tá bola aspoň konzistentná a tie isté bludy, ktorým verila pred Novembrom, poctivo a usilovne šírila až do svojej smrti, hoci jej už z toho žiadne výhody neplynuli, naopak, jej umeleckú kariéru to vlastne zničilo.
Všetky nekrológy mali menší problém. Hodnotiť Švorcovej talent bolo predsa len trošku ošemetné, pretože tomu talentu mimoriadne pomáhala práve politická angažovanosť umelkyne. Otázne je, koľko režisérov si ju vybralo do svojho diela pre jej talent či charizmu – a koľko to urobilo z vypočítavosti, vediac, že toto meno im zaručí bezproblémovú schvaľovačku.
Jiřina Švorcová bola totiž v komunistickej hierarchii naozaj veľmi vysoko. V normalizačných rokoch viedla zväz českých dramatických umelcov, v roku 1976 sa stala členkou Ústredného výboru KSČ a vyslúžila si titul národnej umelkyne. Ako vysoká komunistická funkcionárka mohla ovplyvniť kariéru mnohých svojich kolegov. Táto žena s imidžom predavačky však vládla tvrdou rukou a podporovala silnú cenzúru a odstavovanie kolegov, ktorí neboli dostatočne uvedomelí.
V čase Anticharty sa stala jej tvárou, neľútostne ju presadzovala a tlačila umelcov do aktívneho protichartistického postoja. Mnohým tak spôsobila traumu z morálneho zlyhania alebo im aspoň pomohla sa skompromitovať. Tá jednoduchá ženská s dobrotivou tvárou vedela byť tvrdá a dôsledná.
Nekrológy za Jiřinou Švorcovou pripomínajú tradičnú biblickú otázku: je naozaj obdivuhodná tá silná viera v správnosť svojej cesty, hoci sa aj končí v slepej uličke?
Je naozaj fascinujúci človek doživotne verný bludom? Alebo je fascinujúcejší hriešnik, ktorý pochopil svoje zlyhanie a pokorne poprosil o odpustenie?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.