Narodení za Štúra

.dnes sa nám zdá všetko ako dejinná samozrejmosť. To 20. storočie bolo pre Slovákov – napriek dvom hrozným svetovým vojnám a napriek 40 rokom komunizmu – prekvapivo úspešným storočím. Lenže v čase prijímania Memoranda to s našou púťou medzi moderné európske národy tak samozrejme nevyzeralo. Hŕstka intelektuálnych národovcov, najmä z radov evanjelických a katolíckych kňazov, mala za sebou depresívne desaťročie. Revolúcia z rokov 1848/49 síce priniesla koniec poddanstva, čo si želali aj oni. Ale ich slovenský sen sa rozplynul. Počas revolúcie bojovali na strane cisára z Viedne, čo maďarské elity, ktoré v Slovákoch vždy videli svojich Uhrov, vnímali ako zradu. No habsburský cisár Ľudovítovi Štúrovi a jeho druhom po víťazstve nad Maďarmi nijako nepomohol. To pre zmenu vnímali ako zradu slovenské elity. .blbé 50. roky
Tridsiatnik Štúr si pred revolúciou myslel, že bude trvať ešte zopár desaťročí, kým si Slováci vydobyjú politickú autonómiu. Veril, že sa tak stane ešte za jeho života. Keď však prišla revolúcia, považoval ju za neopakovateľnú príležitosť, ktorej sa musia Slováci chopiť, inak bude zle. A zle aj bolo: veľké plány stroskotali, i keď Štúr ešte chvíľu veril, že sa s pomocou Habsburgovcov podarí vytvoriť akési slovenské kniežatstvo. Precitnutie bolo bolestivé. Hoci Maďari boli v revolúcii porazení, Slováci nič podstatné nezískali. Naopak, Štúr si už ani nemohol vydávať svoje noviny. Prepadol depresii a pustil sa do písania veľkolepého diela Slovanstvo a svet budúcnosti, v ktorom tento mimoriadny talent rezignoval takmer na všetko, čo predtým budoval. Ak ešte pár rokov dozadu geniálne zjednotil svojich evanjelikov, oddaných českej bibličtine, a katolíkov, oddaných bernolákovčine, na stredoslovenskom nárečí ako základe nového spisovného jazyka, teraz ho už ekuména nezaujímala. Posťažoval sa na „zaslepený katolícky ľud”, ktorý sa nechal sfanatizovať maďarskými agitátormi „proti národnému hnutiu”. Proti jeho hnutiu. Ale už ho ani tak nezaujímal Slovák. Budúcnosť videl v „pravom Slovanovi”, ktorý vznikne po splynutí s tým najslovanskejším národom. Slováci sa v ňom mali rozplynúť ako kocka cukru v ruskom čaji. Štúr už nedostal šancu svoje slovanské blúznenie revidovať. Génius napísal čudné dielo a ako 40-ročný, začiatkom roka 1856, krátko po poľovačke s tým nešťastným výstrelom, zomrel. Ako sa mohli po tomto všetkom cítiť jeho spolupútnici?
Navyše, slovenské hnutie bolo v týchto ťažkých časoch rozdrobené. Ján Kollár, veľký duch a zdroj mnohých inšpirácií, prijal funkciu na cisárskom dvore vo Viedni. Tu sa stal „dôverníkom vlády pre slovenské otázky”, ktorý naďalej odmietal štúrovský jazyk ako „kuchynčinu” a snažil sa do škôl a úradov presadiť svoju umelú staroslovenčinu, akúsi zmiešaninu češtiny a slovenčiny.  
Ešteže po tristnom desaťročí prišiel príjemný odmäk. Padol obávaný minister vnútra Alexander Bach, ktorého polícia držala istý čas pod kontrolou aj Štúra a opäť sa uvoľnila verejná diskusia. Vláda vo Viedni deklarovala, že okrem nemčiny a maďarčiny získajú nové práva aj jazyky iných národov v Uhorsku. A tak sa slovenskí národovci nadýchli počas svojho života na svoj posledný veľký pokus. .za to naše Slovensko
Najmenšie uhorské župné mesto Martin zažívalo začiatkom júna 1861 dovtedy nevídanú slávu. Stovky ľudí z blízkeho a ďalekého okolia  tu v tieto dni neprilákal jarmok či náboženská slávnosť, ale Slovenské národné zhromaždenie, ktoré zvolali noviny Pešťbudínske vedomosti.
Už 5. júna, v predvečer jeho konania, sa v Martine zhromažďovali bardi slovenského národného hnutia, ale aj ich následovníci spomedzi mladšej generácie. Z tých starších sa mnohí naposledy videli v horúcich revolučných rokoch 1848-1849. Nič nebolo ponechané na náhodu. Návrh Memoranda, o ktorom malo zhromaždenie rokovať, bol už dôkladne prediskutovaný v okruhu redakcie Pešťbudínskych vedomostí, ktorá fungovala aj ako akýsi slovenský politický klub. Zhromaždenie nemalo byť len spontánnou ľudovou manifestáciou, ale myslelo sa aj na jeho legitimitu. Účastníci zastupovali svoje mestá a obce, ktoré im na tento účel vydávali poverovacie listiny. Lesk mu okrem intelektuálov a kňazov oboch najväčších konfesií dodávali aj zástupcovia hornouhorskej šľachty a vysokí funkcionári Turčianskej a Liptovskej župy, barón Révay, Martin Szentiványi či turčiansky poslanec Uhorského snemu Jozef Justh.
Ráno 6. júna, po slávnostných bohoslužbách v evanjelickom a katolíckom kostole a po príhovore martinského richtára, sa konečne začali rokovania. Ešte predtým však účastníci odovzdali predsedovi zhromaždenia Jánovi Franciscimu svoje poverovacie listiny, zapísali sa do prezenčnej listiny a ak chceli rečniť, tak aj do zoznamu rečníkov.
Rokovanie však vôbec neprebiehalo tak hladko, ako sa môže zdať z učebníc dejepisu. Text Memoranda predniesol Štefan Marko Daxner a dôraz kládol najmä na dve požiadavky. Uznanie Slovákov za svojbytný národ  a vytvorenie osobitného hornouhorského slovenského dištriktu.
Práve o tomto druhom bode sa však rozprúdila búrlivá rozprava. Ľudia z okruhu katolíka Jána Palárika s takouto formuláciou nesúhlasili. Liptovský evanjelický farár Ján Némessányi namietal, že osobitný dištrikt narazí na odpor Maďarov, ktorí v tom budú vidieť úmysel rozbíjať Uhorsko, ale aj na nesúhlas zemanov, ktorí boli ochotní podporovať niektoré slovenské požiadavky, zároveň však boli horlivými uhorskými vlastencami. Proti sa vyslovili aj Ľudovít Dohnány, aj samotný Palárik. Ten argumentoval, že ohraničené celoslovenské územie narúša uhorskú celistvosť a nebude s ním súhlasiť ani samotný slovenský ľud. Proti tomuto bodu sa, prirodzene, postavili aj hornouhorskí šľachtici.
Diskusia sa tak dostávala do patovej situácie. Misky váh na stranu prívržencov slovenského dištriktu nakoniec  preklopil Hurban, muž s nespornou autoritou. Zobral si slovo a vyhlásil: „My chceme vedieť, ktorý kúsok zeme na šírom svete je slovenský kúsok zeme!“ Podľa dobových svedectiev nasledovali búrlivé ovácie a boj bol vybojovaný. Skeptickým Palárikovcom sa nakoniec podarila presadiť aspoň miernejšia formulácia: Slovenský dištrikt sa nahradil vágnejším označením Okolie.
Polemika sa rozprúdila aj na druhý memorandový deň. Išlo o to, komu a akým spôsobom odovzdať prijaté požiadavky. Časť delegátov okolo Hurbana navrhovala, aby boli okrem Uhorského snemu odovzdané aj cisárovi. Proti tomu opäť ostro protestoval Palárik, ktorého podporil aj Jonáš Záborský. Tvrdili, že tento krok by vzbudil nedôveru Maďarov a zhoršil tak slovenskú vyjednávaciu pozíciu. Nakoniec sa národovci uzniesli, že Memorandum predložia v slovenskom origináli a overenom maďarskom preklade predsedovi Uhorského snemu.
Potom sa, podľa prameňov, delegáti z Martina rozišli „v presvedčení, že vykonali všetko, čo bolo príkazom času a na čo im sily stačili“.
Memorandum teda predložili Uhorskému snemu. No keďže ten bol rozpustený a oni nechceli dlho čakať, obrátili sa aj na cisára. .spasí nás cisár?
Biskup Štefan Moyzes tak cisárovi predložil požiadavky, z ktorých bolo jasné, čo si predstavujú pod Okolím. Slovenské okolie malo tvoriť šestnásť okresov, obývaných prevažne Slovákmi. Malo mať vlastný snem, krajinského prezidenta, súdy, školstvo a administratívu. Hlavným mestom sa mala stať Banská Bystrica a okrem vlastnej vlajky a znaku malo mať Okolie aj vlastných patrónov sv. Cyrila a sv. Metoda. Slováci teda nežiadali nič viac a nič menej ako autonómiu v rámci Uhorska.
No počiatočné nadšenie či aspoň nádej časom opäť vyprchali.
Ani jeden z hlavných bodov Memoranda sa nepresadil. Maďarské politické elity neboli už za žiadnu cenu ochotné ustúpiť od asimilačnej koncepcie voči Slovákom a viac ako názory slovenských národovcov ich zaujímal pohľad v exile žijúceho Lajosa Kossutha. V národnostných otázkach najliberálnejší maďarskí politici ako József Eötvös či Ferenc Deák boli síce ochotní diskutovať o individuálnych národnostných právach. No čokoľvek, čo pripomínalo autonómiu, bolo tabu.
 
.Uhorsko, má vlast
Ale vráťme sa k začiatkom. Prečo sa to vlastne v 19. storočí medzi Maďarmi a Slovákmi tak pokazilo? Veď aj mladučký Štúr ešte ako verný uhorský syn vo svojom spise Starý a nový vek Slovákov poetickou staročeštinou napísal: „I žili od toho času svorně ve vlasti této Maďaři a Slováci, oddáni věrně oba obci své. Volili sobě rozličných králů k zpravování země a dokazovali jim i zákonnou poslušnost a věrnost neprolomitedlnou. Byloť pak jim zde obývati dobře, neboť vzrůstala země v svornosti jejích.“ Štúr ďalej opisuje, ako „spojené meče svorných synů“ odvrátili hrozbu Mongolov či Turkov, ktorí prišli „cediti krev obyvatelů země naší“. Podľa Štúra bola síce vekom slávy Slovákov ich Veľkomoravská ríša, ale vďaka múdremu Štefanovi, ktorý scivilizoval kmene Maďarov, sa našou dobrou vlasťou stalo aj Uhorsko. To malo byť napokon „na všecky budoucí časy matkou obou, Slováků i Maďarů“. No po výpočte všetkých pozitív spoločnej uhorskej vlasti Štúr pokračoval: „S počátkem přítomného století započal se nový, strastný svět Slováků. (...) Pýcha povyšuje jen sama sebe, pohrdá jinými a kde možno, šlapá je: i zmocnila se pýcha Maďarů a zatemnila je.“ Čo mal vtedy 25-ročný Štúr na mysli, akú maďarskú pýchu? .maďarizácia
Uhorsko bolo koncom 18. storočia v Európe asi posledným štátnym útvarom, ktorého verejným jazykom bola latinčina. Slováci, pôsobiaci na úradoch, preto po maďarsky nemuseli vedieť a často ani nevedeli. Lenže prichádzala nová doba. Francúzska revolúcia povalila stavy a vyzdvihla na piedestál národný štát. A cisár Jozef II., ktorý štátnu správu centralizoval a germanizoval, vyvolával odpor uhorskej šľachty, tvorenej najmä Maďarmi. Pre nich boli cisárove snaženia útokom na základy Uhorska. Navyše, po rozdelení Poľska preniklo do strednej Európy silné Rusko. Z jednej strany bol teda germánsky, z druhej strany slovanský živel a medzitým Maďari, ktorí ani vo svojom Uhorsku nemali početnú väčšinu. Čo iné mohlo napadnúť maďarskej šľachte a inteligencii, než politický protiútok? Preč bolo stáročné rozlišovanie medzi politickými Uhrami a jednotlivými etnikami. Uhor sa zrazu rovnal Maďar. András (či Andrej?) Cházár, rodák z obce Jovice pri Rožňave, inak známy ako zakladateľ prvej školy pre hluchonemých v Uhorsku, mal v tom čase ako notár Gemerskej stolice vo veciach jasno: „Každý, kto pojedá maďarský chlieb, musí sa stať zvnútra i zvonka, spredu i zozadu, telom i dušou Maďarom, to jest musí si osvojiť maďarskú reč a mravy a nosiť maďarské šaty.“ Už od konca 18. storočia prijímal Uhorský snem maďarizačné zákony, no maďarizácia sa presadzovala najmä na úrovni národnostne zmiešaných uhorských stolíc. Mnohé stolice napríklad nariaďovali, aby sa učiteľmi na ľudovej škole mohli stať len takí, čo vedia po maďarsky. Alebo sa poddaným ukladalo, aby so stoličnými úradmi komunikovali iba v maďarčine. Slovenské stolice sa novej uhorskej politike nijako nepriečili, maximálne mali praktické výhrady. Predstavitelia Liptovskej stolice napríklad upozorňovali, že kým nebudú existovať maďarské jazykové učebnice a slovníky, tak by mali úradníci používať latinčinu. Rakúsky cisár a uhorský kráľ v jednej osobe sa však postavil proti snahám maďarských elít a prikázal, aby nikto nenútil komunikovať nemaďarských obyvateľov so súdmi či stolicami po maďarsky. Situácia sa na istý čas upokojila. Ale od 20. rokov 19. storočia opäť silnela téza, že je potrebné rýchlo rozšíriť maďarčinu, aby sa odvrátila ruská hrozba. Napríklad Turnianska stolica vyčítala prešovskému gréckokatolíckemu biskupovi Tarkovičovi, že obyvatelia horných častí stolice zotrvávajú pri slovenčine alebo ruštine a že „jasný lúč maďarského jazyka nevie preniknúť hustou hmlou ruského a slovenského jazyka, nazhromaždenou narodením a každodenným užívaním“. Vysokí úradníci jednej maďarskej stolice si zarojčili, aká skvelá budúcnosť čaká Uhorsko, keď sa raz dieťa z Oravy bude zhovárať po maďarsky s chorvátskym hraničiarskym rovesníkom. Špeciálna pozornosť sa venovala nielen školám, ale aj cirkvi. Stolice vyzývali katolíckych kňazov, aby kázali po maďarsky, aj keď im ľudia nerozumejú. Ešte väčší tlak pociťovali evanjelické zbory, ktoré na rozdiel od katolíkov s ich latinskou liturgiou, používali svoje národné jazyky.
A práve v čase, keď sa formovala štúrovská generácia, prišlo symbolické vyvrcholenie: v roku 1844 nahradila maďarčina latinčinu ako úradný jazyk Uhorska. .štúr vs. Palárik
Lenže každá akcia si žiada reakciu. Pomaďarčovanie odmietal evanjelik Ján Kollár, ktorý bránil jazykovú identitu národa, a svojou ideou vzájomnosti Slovanov nadchol široký slovanský svet. Tvrdil, že jeho myšlienky nemajú politické dôsledky a nijako nechce búrať vtedajšie hranice. Išlo mu o kultúrnu spolupatričnosť Slovanov, inak než kultúrne nevidel ani česko-slovenskú jazykovú jednotu, išlo mu o lásku k národu, ktorú má človek nosiť v srdci. Ale potom prišiel nielen muž vízií, ale aj činu – Ľudovít Štúr. Po boku s Hodžom a Hurbanom za neuveriteľne krátky čas vybudoval prvé slovenské politické hnutie. V Kollárovom diele romantizovaný ľud preň nebol len objektom básnenia, sám ľud mal hýbať dejinami. Štúr si uvedomoval, že slabá slovenská šľachta a asimilovaní zemania nemôžu hrať dôležitú rolu, preto si ako cieľovú skupinu určil ľud. Vytvoril nový jazyk, prostredníctvom svojich novín šíril osvetu, podporoval liberálne sociálne reformy a stal sa poslancom Uhorského snemu. Často taktizoval a keď vypukla revolúcia, ktorá zrušila starý poriadok, neváhal a predstavil program maximálnych požiadaviek Slovákov na politickú autonómiu. Najskôr ich chcel presadiť cez Budapešť v podobe federalizovaného Uhorska. Keď však videl nereálnosť tejto cesty, pridal sa k cisárovi a Slovensko si predstavoval ako budúcu korunnú krajinu podriadenú Habsburgovi. No a medzitým sa objavil na Slovanskom zjazde, kde potvrdil povesť slovanského radikála. Ale ako sa dalo ukotviť v tej nestálej dobe?
Hoci sa v národnom hnutí presadila Štúrova maximalistická cesta, existovala aj konkurenčná alternatíva. Stelesňoval ju katolícky kňaz a politický liberál Ján Palárik. Tento originálny mysliteľ vynikal zdravou skepsou: Štúrovým druhom radil, aby si nič nesľubovali od cisára Františka Jozefa, lebo Habsburgovci budú mať iný záujem než starosť o akýchsi Slovákov. Palárik sa pokladal za prouhorského vlastenca, ktorý chcel svojim Slovákom naordinovať postupné zrenie. Kritizoval národný maximalizmus, podľa neho omnoho dôležitejšie než lipnutie na autonómii boli revolučné plody: nové občianske slobody a koniec poddanstva. To všetko malo podľa Palárika postupne priviesť Slovákov k autonómii. Palárik bol kritický k tým maďarským liberálom, ktorí hlásali jazykový diktát, ale aj k tým slovenským národovcom, ktorí chceli všetko a hneď. Okrem toho chcel pre slovenskú vec získať príslušníkov mestskej inteligencie a šľachty. Iný názor mal aj na voľbu hlavného centra Slovákov: kým iných národovcov to ťahalo k Banskej Bystrici, Trnave, Nitre či do Martina, pre Palárika bola jednoznačnou voľbou Pešť, kde žilo najviac slovenských vzdelancov. Spor medzi koncepciou Štúra a Palárika, ktorý zomrel ako 48-ročný, pokračoval aj po ich smrti. .doba pomemorandová
Všetko bolo stratené, z Memoranda neostalo nič. A rozkol v slovenskom politickom tábore sa ešte prehĺbil. Polemika sa viedla najmä okolo Okolia.   
Prívrženci takzvanej Novej školy okolo Palárika a Jána Nepomuka Bobulu požadovali revíziu tohto bodu. Hovorili, že inak Maďari nebudú o slovenských požiadavkách nikdy vážne rokovať. Na rozdiel od politikov Starej školy okolo Hurbana, Daxnera, Francisciho, ktorí sa orientovali viac na Viedeň a tvrdošijne trvali na všetkých požiadavkách, prívrženci Novej školy naďalej hľadali priateľskú dohodu s Maďarmi. V Slovenských novinách uverejnili aj svoju predstavu  požiadaviek, za ktoré by Slováci mali bojovať. Administratívne vymedzenie slovenského priestoru nežiadali, asi najpodrobnejšie boli ich požiadavky v oblasti školstva. Žiadali vytvorenie 19 nižších reálnych gymnázií a 7 vyšších reálnych gymnázií či dve právnické akdémie v Banskej Bystrici a v Prešove.
Rivalita medzi oboma politickými tábormi neprebiehala iba na stránkach novín. V doplňujúcich voľbách do Uhorského snemu vo Vrbovom nasadila Nová škola svojho kandidáta proti Viliamovi Paulínymu – Tóthovi, ktorý kandidoval za Starú školu. Výsledkom bolo, že maďarský kandidát v tomto obvode nezvíťazil len preto, že snem bol panovníkom rozpustený.
Po prijatí nového uhorského národnostného zákona a po tvrdej maďarizácii, ktorá nastúpila po rakúsko-maďarskom vyrovnaní v roku 1867, však už aj politici Novej školy videli, že šancu na úspech nemá ani ich umiernený prístup.
Niektorí z nich si preto ako politické východisko zvolili pragmatizmus. Najlepším príkladom je vydavateľ a úspešný staviteľ Ján Nepomuk Bobula. V politike sa angažovať neprestal a dokonca bol zvolený za poslanca Uhorského snemu za volebný obvod Stará Ľubovňa. Nikdy nemal problém hlásiť sa k svojej slovenskej identite, na riešenie národnostných otázok už úplne rezignoval. Neoľutoval. Tento postoj mu napriek tomu, že o ňom všetci vedeli, že je Slovák, otvoril v Budapešti dvere k úspešnej politickej, ale aj podnikateľskej kariére.
S blížiacim sa koncom storočia boli oba dominantné politické smery na konci so silami. No pod povrchom sa už rodili dva prúdy, ktoré sa neskôr stali omnoho úspešnejšími – československy orientovaní Hlasisti a katolícki ľudáci. A tak Ján Kollár, ktorý polstoročie dozadu odmietal politizáciu svojej Všeslávie a hlásal jazykovú jednotu československého kmeňa, bol zrazu v kurze. T. G. Masaryk presviedčal slovenských hlasistov, že heslom novej doby je „Nie Štúr, ale Kollár!“ Proti Štúrovi sa obrátil aj nádejný mladý politik Milan Hodža, synovec Štúrovho blízkeho spojenca Michala Miloslava Hodžu. Lenže to už je nová kapitola. A vstup do „slovenského“ 20. storočia, v ktorom – obrazne povedané – zvíťazil najskôr Kollár a na jeho konci Štúr. .aj Myjava zabúda
Hoci od vzrušujúcich udalostí 19. storočia prešlo asi 150 rokov, čo je sedem či osem generácií, mnohým už dnes pripadajú strašne vzdialené. Svoj podiel na tom nesie aj nepríliš atraktívna výučba dejepisu, ktorá obdobie, keď sa rodila naša politika, zredukovala na šedivý zoznam mien, dátumov, petícií a memoránd. Bez atmosféry a silných príbehov. Aj preto ľudí z celých našich dejín zaujíma toto obdobie hádam najmenej. Možno to však bude inak v centre revolučného diania rokov 1948-49 v Myjave. Napokon, veď práve z tohto kraja sa aj pod vplyvom Hurbanovho pôsobenia počas dobrovoľníckych výprav regrutovalo množstvo slovenských dobrovoľníkov.
V múzeu Sloveských národných rád v historickom  dome vdovy Koléniovej, ktorý bol v tých časoch sídlom SNR a bydliskom vodcov slovenského povstania, sme však jedinými návštevníkmi. Záujemcovia o históriu si tu podľa sprievodkyne rozhodne kľučky nepodávajú. Návštevnosť vraj ako tak držia nad vodou školské exurzie a miestny evanjelický farár, ktorý sem zvykne vodiť mladých ľudí. Expozícia je síce dôstojná, ale cítiť, že 19. storočie bolo na rozdiel od toho nasledujúceho oveľa chudobnejšie na vizuálne artefakty. Musíme sa teda zaobísť bez dobových filmov či fotografií a uspokojiť sa bustami, uniformami a dobovými portrétmi. No a, samozrejme, fajkami. Zdá sa, že keby toľkí slovenskí revolucionári nefajčili, takmer nič by po nich nezostalo. Trochu statické, ale určite zaujímavé múzeum. Škoda len, že ľudoprázdne.
Spomínaný evanjelický farár Samuel Mišiak, ktorý v Myjave pôsobí už desaťročia, nám však hovorí, že si pamätá aj iné časy. Po Nežnej revolúcii tu vraj Matica slovenská prežívala eufóriu, v múzeu sa stretávalo množstvo ľudí a robili sa rôzne akcie. Potom sa však v Matici začalo príliš politizovať a ľudia odišli. Dnešná mladá generácia na Myjave o týchto udalostiach vraj vie len žalostne málo. „Na hodinách dejepisu a slovenčiny, česť výnimkám, sa tunajšie deti o tom nedozvedia nič. Kúsok odtiaľto je pamätný dub u Klasovitých, kde sa stretli dobrovoľnícke vojská. Asi osemdesiat percent konfirmantov v ôsmom ročníku sa mi priznalo, že tam nikdy nebolo. Brával som ich tam na výlet a na tvári miesta im rozprával o týchto veciach,“ hovorí nám Mišiak. Problémom je podľa neho dnešná postmoderná doba, ktorá odvracia pozornosť inými smermi, ale aj fakt, že mladým často v škole nedokážu tieto udalosti príťažlivo vysvetliť, a tak si k nim nevypestujú vzťah. „Žiaľ, nie každý má také šťastie ako ja, že som tie veci dostal od rodičov ako súčasť výchovy,“ povzdychne si s neskrývanou nostalgiou myjavský farár.