.vrahom sa stal 27. septembra 2002. A ako to už neraz býva, nikto by neveril, čoho raz bude schopný. Dvadsaťsedemročný muž, ktorý pochádzal z jednoduchých pomerov, svojho času sa angažoval v katolíckej farnosti a študoval právo na Goetheho univerzite vo Frankfurte nad Mohanom, sa rozhodol vyriešiť svoju finančnú situáciu zločinom. Viedol nákladný životný štýl, ktorým si vydržiaval priateľku, až sa neúnosne zadlžil. .zločin
V ten deň si vyhliadol 11-ročného Jakoba von Metzlera, syna zámožnej bankárskej rodiny, ktorý sa vracal zo školy a pod zámienkou ho zlákal do svojho bytu. Tu prelepil chlapcovi cez ústa a nos lepiacu pásku a Jakob sa zadusil. Gäfgen jeho telo odniesol do úkrytu kdesi pri rybníku, no ešte predtým sa ohlásil Jakobovým rodičom ako únosca, žiadajúci o výkupné: ak nedostane milión eur, svojho syna neuvidia živého. Rodičia neváhali. Odovzdanie výkupného už sledovali policajti, ktorí dúfali, že ich Gäfgen dovedie k živému Jakobovi. Lenže únosca nešiel za chlapcom, ale kúpil si letenku a chystal sa na odlet. Na frankfurtskom letisku ho policajti zatkli a v obave, že Jakobovi čoskoro dôjde voda a potrava, od Gäfgena žiadali okamžitú informáciu, kde ukryl chlapca. Lenže páchateľ si vymýšľal historky a plynuli ďalšie hodiny. Nadriadený policajt Wolfgang Daschner nariadil, aby Gäfgenovi počas vypočúvania pohrozili násilím: „bolesťami“, aké „ešte nikdy nezažil“. Zabralo to, Gäfgen priviedol policajtov k úkrytu, tu ich však čakalo to najhoršie. Jakob bol už tri dni mŕtvy. .trest
Verejnosť bola z brutálnej vraždy a vydierania zhrozená, fotky usmievavého, milého Jakoba ukazovali všetky médiá. Prípad sa však zdal jasný. Gäfgen bol čoskoro odsúdený na doživotie. Nikto by neveril, že Nemecko sa bude o akúsi ujmu vraha, ktorú utrpel počas výsluchu, vášnivo sporiť ešte ďalšie desaťročie. Lenže zrazu sa vymenili roly. Daschner a jeho kolega sedeli v novom dejstve na lavici obžalovaných a Gäfgen vypovedal proti nim ako svedok, ba čo viac, obeť ich vyšetrovacích metód. Keďže Daschner hrozbu násilím, ktorú policajti použili počas výsluchu, poctivo – s typicky nemeckou precíznosťou – zaprotokoloval, obžalobu proti sebe si vlastne napísal sám. V novembri roku 2004 sa tak spustil nový proces. Vrah Gäfgen sa v ňom štylizoval ako najväčšia obeť policajného mučenia od nacistickej éry. Policajt Daschner sa hájil, že bol počas vyšetrovania v extrémnej dileme, v ktorej si volil medzi záchranou života uneseného chlapca a ľudskou dôstojnosťou páchateľa. A rozhodol sa pre prvé, čo neľutuje. Prieskumy boli jasne na Daschnerovej strane, no najmä ľavicová časť tlače a politikov žiadala zodpovedajúci trest: tolerovanie mučenia, respektíve hrozenie mučením aj v takej ľudsky pochopiteľnej situácii by boli podľa Daschnerových kritikov koncom právneho štátu. Napokon padol rozsudok. Podľa súdu porušili policajti jedno z najzákladnejších ľudských práv, ktoré prislúcha každému človeku v každej jednej situácii. Súd pripomenul, že vzhľadom na nacistickú minulosť je neprijateľné tvrdiť opak. Na druhej strane priznal Daschnerovi poľahčujúce okolnosti, konanie v záujme obete, čestné zmýšľanie ako aj fakt, že Daschner svoje výsluchové metódy poctivo zadokumentoval. Odsúdil ho na podmienečnú pokutu 10 800 eur, ktorú by zaplatil v prípade, ak sa opäť dopustí niečoho protiprávneho. So sporným rozsudkom bol však Daschner relatívne spokojný, pretože to pre neho mohlo dopadnúť aj horšie. Hesenský minister vnútra proti nemu zastavil disciplinárne stíhanie, bol presunutý na inú pozíciu v rámci polície, kde zotrval do dôchodku. Ale tým sa to ešte neskončilo. .nad morálkou
Gäfgen sa medzitým vo väzení pripravoval na štátnice z práva, napísal knihu, v ktorej oplakáva seba ako obeť mučenia a spolu so svojím advokátom a jedným politikom liberálnej FDP sa chystal založiť nadáciu na pomoc detským obetiam trestných činov. Sťažoval sa v Štrasburgu, žiadal obnovu svojho procesu a vysoké odškodné, lebo policajný výsluch mu vraj spôsobil posttraumatický syndróm.
A minulý rok sa dočkal prvého väčšieho úspechu: Podľa štrasburského Európskeho súdu pre ľudské práva neprebehla dostatočná náprava neľudského zaobchádzania, ktorého sa voči Gäfgenovi dopustili policajti. Tí boli podľa Štrasburgu potrestaní len symbolicky, čo nedostatočne odstrašuje tých, ktorí by v budúcnosti chceli tieť porušiť zákaz mučenia a neľudského zaobchádzania. Na základe Štrasburgu priznal teraz súd vo Frankfurte vrahovi odškodné. Daschnerove protiprávne hrozby vraj Gäfgenovi spôsobili obrovský strach, úmyselne a plánovito zasiahli do jeho ľudskej dôstojnosti, ktorú nemožno nikomu nikdy odoprieť. Verejnosť bola z rozhodnutia opäť šokovaná, ale napríklad denník Frankfurter Rundschau potešila „dobrá správa“ a víťazstvo práva. Ale nad čím vlastne právo v tejto absurdnej kauze víťazí? Nad zdravým rozumom? Nad elementárnou morálkou? Komentátorka magazínu Der Spiegel si povzdychla: „Právo a zákon tu žiadajú od nás nadľudský výkon, ktorý prekračuje hranicu k neľudskosti.“
V ten deň si vyhliadol 11-ročného Jakoba von Metzlera, syna zámožnej bankárskej rodiny, ktorý sa vracal zo školy a pod zámienkou ho zlákal do svojho bytu. Tu prelepil chlapcovi cez ústa a nos lepiacu pásku a Jakob sa zadusil. Gäfgen jeho telo odniesol do úkrytu kdesi pri rybníku, no ešte predtým sa ohlásil Jakobovým rodičom ako únosca, žiadajúci o výkupné: ak nedostane milión eur, svojho syna neuvidia živého. Rodičia neváhali. Odovzdanie výkupného už sledovali policajti, ktorí dúfali, že ich Gäfgen dovedie k živému Jakobovi. Lenže únosca nešiel za chlapcom, ale kúpil si letenku a chystal sa na odlet. Na frankfurtskom letisku ho policajti zatkli a v obave, že Jakobovi čoskoro dôjde voda a potrava, od Gäfgena žiadali okamžitú informáciu, kde ukryl chlapca. Lenže páchateľ si vymýšľal historky a plynuli ďalšie hodiny. Nadriadený policajt Wolfgang Daschner nariadil, aby Gäfgenovi počas vypočúvania pohrozili násilím: „bolesťami“, aké „ešte nikdy nezažil“. Zabralo to, Gäfgen priviedol policajtov k úkrytu, tu ich však čakalo to najhoršie. Jakob bol už tri dni mŕtvy. .trest
Verejnosť bola z brutálnej vraždy a vydierania zhrozená, fotky usmievavého, milého Jakoba ukazovali všetky médiá. Prípad sa však zdal jasný. Gäfgen bol čoskoro odsúdený na doživotie. Nikto by neveril, že Nemecko sa bude o akúsi ujmu vraha, ktorú utrpel počas výsluchu, vášnivo sporiť ešte ďalšie desaťročie. Lenže zrazu sa vymenili roly. Daschner a jeho kolega sedeli v novom dejstve na lavici obžalovaných a Gäfgen vypovedal proti nim ako svedok, ba čo viac, obeť ich vyšetrovacích metód. Keďže Daschner hrozbu násilím, ktorú policajti použili počas výsluchu, poctivo – s typicky nemeckou precíznosťou – zaprotokoloval, obžalobu proti sebe si vlastne napísal sám. V novembri roku 2004 sa tak spustil nový proces. Vrah Gäfgen sa v ňom štylizoval ako najväčšia obeť policajného mučenia od nacistickej éry. Policajt Daschner sa hájil, že bol počas vyšetrovania v extrémnej dileme, v ktorej si volil medzi záchranou života uneseného chlapca a ľudskou dôstojnosťou páchateľa. A rozhodol sa pre prvé, čo neľutuje. Prieskumy boli jasne na Daschnerovej strane, no najmä ľavicová časť tlače a politikov žiadala zodpovedajúci trest: tolerovanie mučenia, respektíve hrozenie mučením aj v takej ľudsky pochopiteľnej situácii by boli podľa Daschnerových kritikov koncom právneho štátu. Napokon padol rozsudok. Podľa súdu porušili policajti jedno z najzákladnejších ľudských práv, ktoré prislúcha každému človeku v každej jednej situácii. Súd pripomenul, že vzhľadom na nacistickú minulosť je neprijateľné tvrdiť opak. Na druhej strane priznal Daschnerovi poľahčujúce okolnosti, konanie v záujme obete, čestné zmýšľanie ako aj fakt, že Daschner svoje výsluchové metódy poctivo zadokumentoval. Odsúdil ho na podmienečnú pokutu 10 800 eur, ktorú by zaplatil v prípade, ak sa opäť dopustí niečoho protiprávneho. So sporným rozsudkom bol však Daschner relatívne spokojný, pretože to pre neho mohlo dopadnúť aj horšie. Hesenský minister vnútra proti nemu zastavil disciplinárne stíhanie, bol presunutý na inú pozíciu v rámci polície, kde zotrval do dôchodku. Ale tým sa to ešte neskončilo. .nad morálkou
Gäfgen sa medzitým vo väzení pripravoval na štátnice z práva, napísal knihu, v ktorej oplakáva seba ako obeť mučenia a spolu so svojím advokátom a jedným politikom liberálnej FDP sa chystal založiť nadáciu na pomoc detským obetiam trestných činov. Sťažoval sa v Štrasburgu, žiadal obnovu svojho procesu a vysoké odškodné, lebo policajný výsluch mu vraj spôsobil posttraumatický syndróm.
A minulý rok sa dočkal prvého väčšieho úspechu: Podľa štrasburského Európskeho súdu pre ľudské práva neprebehla dostatočná náprava neľudského zaobchádzania, ktorého sa voči Gäfgenovi dopustili policajti. Tí boli podľa Štrasburgu potrestaní len symbolicky, čo nedostatočne odstrašuje tých, ktorí by v budúcnosti chceli tieť porušiť zákaz mučenia a neľudského zaobchádzania. Na základe Štrasburgu priznal teraz súd vo Frankfurte vrahovi odškodné. Daschnerove protiprávne hrozby vraj Gäfgenovi spôsobili obrovský strach, úmyselne a plánovito zasiahli do jeho ľudskej dôstojnosti, ktorú nemožno nikomu nikdy odoprieť. Verejnosť bola z rozhodnutia opäť šokovaná, ale napríklad denník Frankfurter Rundschau potešila „dobrá správa“ a víťazstvo práva. Ale nad čím vlastne právo v tejto absurdnej kauze víťazí? Nad zdravým rozumom? Nad elementárnou morálkou? Komentátorka magazínu Der Spiegel si povzdychla: „Právo a zákon tu žiadajú od nás nadľudský výkon, ktorý prekračuje hranicu k neľudskosti.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.