Galéria Faica so sídlom na Františkánskom námestí v Bratislave vznikla ako iniciatíva Slovenskej sekcie AICA (medzinárodnej asociácie výtvarných kritikov patriacej pod UNESCO). Jej cieľom je podporovať povedomie širšej verejnosti o súčasnom výtvarnom dianí, s dôrazom na činnosť teoretikov a kritikov umenia.
Prvá výstava v galérii predstavila tri staršie Ďurčekove projekty – Fotografie, ÁNO NIE a Softland. Tento autor patrí medzi osobnosti, ktoré v čase totality výrazne formovali domácu neoficiálnu výtvarnú scénu. Jeho umelecké prejavy sa pohybovali na pomedzí konceptuálneho a akčného umenia, pričom zvyčajne išlo o diela formálne redukované až nenápadné, avšak obsahovo hutné a premyslené. Také boli aj všetky tri práce vystavené vo Faice.
Séria Fotografie z rokov 1976 – 1986 pozostáva z rôzne manipulovaných listov dobovej tlače. Autor jednotlivé strany denníkov s pôvodne ideologicky zafarbenými textami dopĺňa kresbou, „retušuje“, prepisuje či vymazáva ich časti. V podstate ide o princíp koláže, s tým rozdielom, že tu nie je východiskovým materiálom čistá plocha papiera, ale „ready-made“ – novinová strana. Tá prostredníctvom Ďurčekovej intervencie nadobúda nový zmysel, často kritický voči pôvodnému. (Postavy v dave, zbožne vzhliadajúce kdesi k politickému nebu, majú napríklad doslova prázdne, vybielené tváre. Na ďalšej „fotografii“ anonymný zberateľ hrdo drží na dlani akýsi predmet, prekrytý slovom „IDEA“. Alebo je celá strana textu husto popísaná donekonečna sa opakujúcim slovným spojením „Jediná cesta!“.)
V prípade ÁNO NIE (1977 – 1980) ide o autorskú knihu, ktorá sa prezentuje jednak sama osebe vo vitríne, ale zároveň sú kópie jednotlivých strán nainštalované aj na stenách galérie. Vznik tohto diela pripomína hru – autor si kúpil detské pečiatky, ktorými odtláčal na papier v desiatkach variácií dve slová – „áno“ a „nie“. Neskôr začal experimentovať s rôznymi typmi písma, slová ukladal do najrozmanitejších kompozící, až z toho vznikli svojské obrazové básne. Ďurčekove „áno“ a „nie“ sú tak v závislosti od konkrétneho grafického stvárnenia nositeľmi najrôznejších významových odtieňov, niekedy až akýchsi symbolických mikropríbehov so vzťahom k zložitej dobe, v ktorej vznikali.
Úplne z iného súdka (svojou formou, ale aj témou) bola tretia vystavená práca Softland/Nežná krajina. Ide o súbor 514 fotografií, ktoré Ďurček vyhotovil v čase od 2. mája 1990 do 1. mája 1991. Projekt bol na vernisáži prezentovaný formou projekcie diapozitívov, v priebehu výstavy si ho návšetvníci mohli pozrieť v zdigitalizovanej podobe. Jednotlivé fotografie zaznamenávajú každodennú realitu doby očami autora, ktorý si všíma jednak dianie v uliciach, ale aj v užšom okruhu priateľov a známych. Tieto zábery sa striedajú s drobnými kompozíciami z bežných predmetov (či už náhodne nájdenými, alebo vytvorenými autorom), ale predovšetkým s pohľadmi na plagáty na múroch a stenách budov. Plagáty, prevažne politické, sú dokumentmi prvých slobodných volieb a zároveň aj anonymných názorov „ulice“ – takmer všetky sú dotrhané, dokreslené či napoly prelepené. Názorová pluralita, ktorú dokumentujú tieto fotografie, spolu s jemnou autorovou iróniou tak vytvárajú živý obraz o neopakovateľnej atmosfére prvých poprevratových rokov, o akejsi zvláštnej „tekutosti“ tej doby, keď bolo ešte zdanlivo (či naozaj?) možné všetko. Súbor ako celok je však okrem tohto prvého plánu aj mnohovrstevnatou kolážou, ktorá ponúka viaceré možné čítania – napríklad aj so vzťahom k dejinám umenia.
Čo sa týka výstavy ako celku, treba vyzdvihnúť fakt, že všetky tri diela boli vzácne vyvážené tak formou, ako aj vyznením, vďaka čomu spolu fungovali bez toho, aby sa navzájom „prekrikovali“. Spoločne podávajú pútavý obraz o tvorivej osobnosti Ľubomíra Ďurčeka a čiastočne aj o dobe svojho vzniku. Výstava Ľubomíra Ďurčeka ÁNO NIE bola v Galérii Faica do 13. augusta 2011. Kurátorom bol Juraj Čarný. Autorka je výtvarná teoretička.
Prvá výstava v galérii predstavila tri staršie Ďurčekove projekty – Fotografie, ÁNO NIE a Softland. Tento autor patrí medzi osobnosti, ktoré v čase totality výrazne formovali domácu neoficiálnu výtvarnú scénu. Jeho umelecké prejavy sa pohybovali na pomedzí konceptuálneho a akčného umenia, pričom zvyčajne išlo o diela formálne redukované až nenápadné, avšak obsahovo hutné a premyslené. Také boli aj všetky tri práce vystavené vo Faice.
Séria Fotografie z rokov 1976 – 1986 pozostáva z rôzne manipulovaných listov dobovej tlače. Autor jednotlivé strany denníkov s pôvodne ideologicky zafarbenými textami dopĺňa kresbou, „retušuje“, prepisuje či vymazáva ich časti. V podstate ide o princíp koláže, s tým rozdielom, že tu nie je východiskovým materiálom čistá plocha papiera, ale „ready-made“ – novinová strana. Tá prostredníctvom Ďurčekovej intervencie nadobúda nový zmysel, často kritický voči pôvodnému. (Postavy v dave, zbožne vzhliadajúce kdesi k politickému nebu, majú napríklad doslova prázdne, vybielené tváre. Na ďalšej „fotografii“ anonymný zberateľ hrdo drží na dlani akýsi predmet, prekrytý slovom „IDEA“. Alebo je celá strana textu husto popísaná donekonečna sa opakujúcim slovným spojením „Jediná cesta!“.)
V prípade ÁNO NIE (1977 – 1980) ide o autorskú knihu, ktorá sa prezentuje jednak sama osebe vo vitríne, ale zároveň sú kópie jednotlivých strán nainštalované aj na stenách galérie. Vznik tohto diela pripomína hru – autor si kúpil detské pečiatky, ktorými odtláčal na papier v desiatkach variácií dve slová – „áno“ a „nie“. Neskôr začal experimentovať s rôznymi typmi písma, slová ukladal do najrozmanitejších kompozící, až z toho vznikli svojské obrazové básne. Ďurčekove „áno“ a „nie“ sú tak v závislosti od konkrétneho grafického stvárnenia nositeľmi najrôznejších významových odtieňov, niekedy až akýchsi symbolických mikropríbehov so vzťahom k zložitej dobe, v ktorej vznikali.
Úplne z iného súdka (svojou formou, ale aj témou) bola tretia vystavená práca Softland/Nežná krajina. Ide o súbor 514 fotografií, ktoré Ďurček vyhotovil v čase od 2. mája 1990 do 1. mája 1991. Projekt bol na vernisáži prezentovaný formou projekcie diapozitívov, v priebehu výstavy si ho návšetvníci mohli pozrieť v zdigitalizovanej podobe. Jednotlivé fotografie zaznamenávajú každodennú realitu doby očami autora, ktorý si všíma jednak dianie v uliciach, ale aj v užšom okruhu priateľov a známych. Tieto zábery sa striedajú s drobnými kompozíciami z bežných predmetov (či už náhodne nájdenými, alebo vytvorenými autorom), ale predovšetkým s pohľadmi na plagáty na múroch a stenách budov. Plagáty, prevažne politické, sú dokumentmi prvých slobodných volieb a zároveň aj anonymných názorov „ulice“ – takmer všetky sú dotrhané, dokreslené či napoly prelepené. Názorová pluralita, ktorú dokumentujú tieto fotografie, spolu s jemnou autorovou iróniou tak vytvárajú živý obraz o neopakovateľnej atmosfére prvých poprevratových rokov, o akejsi zvláštnej „tekutosti“ tej doby, keď bolo ešte zdanlivo (či naozaj?) možné všetko. Súbor ako celok je však okrem tohto prvého plánu aj mnohovrstevnatou kolážou, ktorá ponúka viaceré možné čítania – napríklad aj so vzťahom k dejinám umenia.
Čo sa týka výstavy ako celku, treba vyzdvihnúť fakt, že všetky tri diela boli vzácne vyvážené tak formou, ako aj vyznením, vďaka čomu spolu fungovali bez toho, aby sa navzájom „prekrikovali“. Spoločne podávajú pútavý obraz o tvorivej osobnosti Ľubomíra Ďurčeka a čiastočne aj o dobe svojho vzniku. Výstava Ľubomíra Ďurčeka ÁNO NIE bola v Galérii Faica do 13. augusta 2011. Kurátorom bol Juraj Čarný. Autorka je výtvarná teoretička.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.