KNIHA Delphine de Vigan: Ani později, ani jinde (Odeon 2011)
Keď vám kartárka povie, že 20. mája stretnete osudového muža, čo presne to znamená? A keď si predstavíme stretnutie s človekom, môžeme ho stretnúť alebo i minúť? Paralelné príbehy hlavných postáv románu francúzskej autorky Delphine de Viganovej, Mathilde a Thibaulta, majú pár spoločných čŕt a v ideálnom svete by zrejme jeden druhého zachránili, ak by ich dal osud dokopy. Mathilde pred rokmi ovdovela a zvládnuť život s tromi malými synmi jej pomohla hlavne práca. Dlho to fungovalo, no stačil malý konflikt so šéfom a začalo sa peklo. Mobing, rafinovaná šikanácia na pracovisku, je jedna z najponižujúcejších vecí, aké môže človek zažiť a v tejto knihe je vystihnutá skutočne presvedčivo. „Nemluví o tom. Ani s přáteli. ... Netušila, že se věci mohou tak zvrtnout, že není možný návrat zpět.“ Thibault, lekár pohotovostnej služby, sa rovnako ako Mathilde ocitá na kraji vlastných síl, hoci sa pre túto cestu po rozchode s priateľkou rozhodol sám a dobrovoľne. „Myslel na to, že ještě nikdy tímhle sebezáhubným způsobem nemiloval, celou tu dobu, navíc s vědomím, že to nemá šanci, že z toho nic nezbude.“ Kniha bola často označená za kancelársky román, no to by bola príliš povrchná charakteristika. Často až krehko opísané pohnutia hlavných postáv, ich zlomové okamihy a zúfalstvo, ktorému sa ponúka jednoduché riešenie, dá dôvod na zamyslenie aj tomu, kto vo svojom živote nič podobné nezažil. A na dlhý čas po dočítaní poslednej stránky. O preklad sa postarala Alexandra Pflimpflová, v origináli román vyšiel pod názvom Les heures souterraines, v angličtine ako Underground Time.
.eva Gütlerová DIVADLO Don Giovanni St. Margarethen
„Malá“ scéna kameňolomu St. Margarethen pri Neziderskom jazere sa toto leto premenila na nočné barokové mestečko, aby počas každej z dvadsiatich repríz ohúrila pod holým nebom dve tisícky divákov Mozartovou operou Don Giovanni. Javisko definovali pohyblivé panely, na ktorých boli nalepené fotografie budov. S postupným stmievaním a zapájaním efektnej hry svetiel nadobúdali realistický charakter nočných ulíc, v ktorých sa telesné zverstvá spájali s atmosférou tušenej hrôzy, ktorá vyvrcholila v závere, keď sa vo výške niekoľkých desiatok metrov nad javiskom objavil diabol na koči, aby si vzal svoju obeť. Nemecký režisér Thilo Reinhardt poňal Mozartovu operu moderne, čo bolo badateľné nielen v citáciách viacerých kultových filmov či v svetelnom dizajne, ktorý maľoval na bočné steny kameňolomu aj potoky krvi, ale aktualizácia bola zreteľná najmä z vykreslenia postáv cez ich kostýmy či divadelné akcie. Záletníkove obete totiž boli primárne obeťami svojich vlastných vášní a očakávaní. Donna Anna nosila podväzky, Zerlina sa štylizovala do úlohy Lolity a donna Elvira pripomínala intelektuálku, ktorej práve odchádza „posledný vlak“. Výborným speváckym výkonom dominoval v hlavnej úlohe barytón Josef Wagner a sopranistka Anna Virovlansky ako Zerlina. V úlohe Donny Elvíry alternuje do konca augusta aj Slovenka Jolana Fogašová.
.peter Scherhaufer FILM Nórske drevo Réžia: Anh Hung Tran Japonsko, 2010
Haruki Murakami patrí v súčasnosti nielen k japonským top spisovateľom. Jeho román Nórske drevo, pomenovaný podľa pesničky Norwegian Wood od skupiny Beatles, pochádza z roku 1987, tak isto nazvaný film francúzskeho režiséra, narodeného vo Vietname, Anh Hung Trana bol nakrútený vlani. Príbeh je situovaný na koniec šesťdesiatych rokov minulého storočia. Sú dvaja priatelia a jeden z nich má lásku, krásnu, nevyspytateľnú a rýchlo kráčajúcu Naoko. Práve ten zamilovaný celkom znenazdajky príde o život. Ten druhý, nesmelý introvert Toru, aby zahnal žiaľ za priateľom a pokúsil sa zabudnúť, odsťahuje sa do Tokia a začne študovať. Ulicami sa búrlivo valia študentské nepokoje. Vo svojej exaltovanej výbušnosti, hlučnosti a davovosti sú celkom iné ako to, čo sa začne odohrávať medzi Toruom a Naoko, keď sa po mnohých mesiacoch opäť – náhodne – stretnú. Snažia sa žiť tu a teraz, ale minulosť ich dobieha míľovými skokmi, a keď sa jej to podarí, ani Naoko, ani Toru na to nie sú pripravení, hoci sa snažia byť statoční. Budúcnosť je viac než neistá. Komorný príbeh, na japonské pomery neuveriteľne otvorený, krehký. O láske, o jej prekážkach, o živote a o jeho prekážkach. Aj o tých, čo mu do cesty postaví láska. Alebo o tom, keď človek sám sebe pretne niť života. O knihe Harukiho Murakamiho sa hovorilo, že je nesfilmovateľná. Tran dokázal, že to nie je pravda. Našiel navýsosť obrazový kľúč, vďaka ktorému sa dostal i medzi riadky, tam, kde sa skrývalo naoko nepreložiteľné do reči filmu.
.zuzana Mojžišová
Keď vám kartárka povie, že 20. mája stretnete osudového muža, čo presne to znamená? A keď si predstavíme stretnutie s človekom, môžeme ho stretnúť alebo i minúť? Paralelné príbehy hlavných postáv románu francúzskej autorky Delphine de Viganovej, Mathilde a Thibaulta, majú pár spoločných čŕt a v ideálnom svete by zrejme jeden druhého zachránili, ak by ich dal osud dokopy. Mathilde pred rokmi ovdovela a zvládnuť život s tromi malými synmi jej pomohla hlavne práca. Dlho to fungovalo, no stačil malý konflikt so šéfom a začalo sa peklo. Mobing, rafinovaná šikanácia na pracovisku, je jedna z najponižujúcejších vecí, aké môže človek zažiť a v tejto knihe je vystihnutá skutočne presvedčivo. „Nemluví o tom. Ani s přáteli. ... Netušila, že se věci mohou tak zvrtnout, že není možný návrat zpět.“ Thibault, lekár pohotovostnej služby, sa rovnako ako Mathilde ocitá na kraji vlastných síl, hoci sa pre túto cestu po rozchode s priateľkou rozhodol sám a dobrovoľne. „Myslel na to, že ještě nikdy tímhle sebezáhubným způsobem nemiloval, celou tu dobu, navíc s vědomím, že to nemá šanci, že z toho nic nezbude.“ Kniha bola často označená za kancelársky román, no to by bola príliš povrchná charakteristika. Často až krehko opísané pohnutia hlavných postáv, ich zlomové okamihy a zúfalstvo, ktorému sa ponúka jednoduché riešenie, dá dôvod na zamyslenie aj tomu, kto vo svojom živote nič podobné nezažil. A na dlhý čas po dočítaní poslednej stránky. O preklad sa postarala Alexandra Pflimpflová, v origináli román vyšiel pod názvom Les heures souterraines, v angličtine ako Underground Time.
.eva Gütlerová DIVADLO Don Giovanni St. Margarethen
„Malá“ scéna kameňolomu St. Margarethen pri Neziderskom jazere sa toto leto premenila na nočné barokové mestečko, aby počas každej z dvadsiatich repríz ohúrila pod holým nebom dve tisícky divákov Mozartovou operou Don Giovanni. Javisko definovali pohyblivé panely, na ktorých boli nalepené fotografie budov. S postupným stmievaním a zapájaním efektnej hry svetiel nadobúdali realistický charakter nočných ulíc, v ktorých sa telesné zverstvá spájali s atmosférou tušenej hrôzy, ktorá vyvrcholila v závere, keď sa vo výške niekoľkých desiatok metrov nad javiskom objavil diabol na koči, aby si vzal svoju obeť. Nemecký režisér Thilo Reinhardt poňal Mozartovu operu moderne, čo bolo badateľné nielen v citáciách viacerých kultových filmov či v svetelnom dizajne, ktorý maľoval na bočné steny kameňolomu aj potoky krvi, ale aktualizácia bola zreteľná najmä z vykreslenia postáv cez ich kostýmy či divadelné akcie. Záletníkove obete totiž boli primárne obeťami svojich vlastných vášní a očakávaní. Donna Anna nosila podväzky, Zerlina sa štylizovala do úlohy Lolity a donna Elvira pripomínala intelektuálku, ktorej práve odchádza „posledný vlak“. Výborným speváckym výkonom dominoval v hlavnej úlohe barytón Josef Wagner a sopranistka Anna Virovlansky ako Zerlina. V úlohe Donny Elvíry alternuje do konca augusta aj Slovenka Jolana Fogašová.
.peter Scherhaufer FILM Nórske drevo Réžia: Anh Hung Tran Japonsko, 2010
Haruki Murakami patrí v súčasnosti nielen k japonským top spisovateľom. Jeho román Nórske drevo, pomenovaný podľa pesničky Norwegian Wood od skupiny Beatles, pochádza z roku 1987, tak isto nazvaný film francúzskeho režiséra, narodeného vo Vietname, Anh Hung Trana bol nakrútený vlani. Príbeh je situovaný na koniec šesťdesiatych rokov minulého storočia. Sú dvaja priatelia a jeden z nich má lásku, krásnu, nevyspytateľnú a rýchlo kráčajúcu Naoko. Práve ten zamilovaný celkom znenazdajky príde o život. Ten druhý, nesmelý introvert Toru, aby zahnal žiaľ za priateľom a pokúsil sa zabudnúť, odsťahuje sa do Tokia a začne študovať. Ulicami sa búrlivo valia študentské nepokoje. Vo svojej exaltovanej výbušnosti, hlučnosti a davovosti sú celkom iné ako to, čo sa začne odohrávať medzi Toruom a Naoko, keď sa po mnohých mesiacoch opäť – náhodne – stretnú. Snažia sa žiť tu a teraz, ale minulosť ich dobieha míľovými skokmi, a keď sa jej to podarí, ani Naoko, ani Toru na to nie sú pripravení, hoci sa snažia byť statoční. Budúcnosť je viac než neistá. Komorný príbeh, na japonské pomery neuveriteľne otvorený, krehký. O láske, o jej prekážkach, o živote a o jeho prekážkach. Aj o tých, čo mu do cesty postaví láska. Alebo o tom, keď človek sám sebe pretne niť života. O knihe Harukiho Murakamiho sa hovorilo, že je nesfilmovateľná. Tran dokázal, že to nie je pravda. Našiel navýsosť obrazový kľúč, vďaka ktorému sa dostal i medzi riadky, tam, kde sa skrývalo naoko nepreložiteľné do reči filmu.
.zuzana Mojžišová
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.