Príchod do osady, kŕdeľ nadšených detí, lepenie plagátov na latríny a stĺpy, potom rýchlo do ďalšej osady a večer spanie v chyži, s nimi, medzi nimi, pri nich. Namáčam si placku indického charakteru do zvláštnej omáčky s „bandurkami” a zalizujem sa. Z odpálených reprákov hrá Roma pop, taký ten svadbový a na stene visia obrázky Ježiška. Včera po 6-hodinovej ceste autom som si nahmatala pod kolenami také dve opuchliny. Jonny tiež. Asi sa nám už robí trombóza z toľkého cestovania. Po návšeteve 90 osád a troch castingoch na rómsku Superstár na Slovensku sa práve presúvame na úžasné miesto. Stojíme na hraniciach v šóre, ako kedysi, keď nebola Únia. Ideme do Srbska na festival srbských dychoviek. Do malého ospalého horského mestečka Guča príde 300 dychových balkánskych orchestrov a pol milióna divákov v priebehu týždňa. Všade sa budú potulovať trubkári, ladiaci si svoje nástroje, v krčmách sa bude trúbiť, na uliciach, na lúkach, všade. Najväčšie organizované velebenie trúby, aké môže byť. Hlavným headlinerom je Goran Bregovič so svojím orchestrom a predmetom celého festivalu je veľká exhibičná súťaž pre trubkárov. Ideme piati v malej fabii (trabant teraz neštartuje), potíme sa ako kone, kamarát Andrej za volantom hrá na malej trúbke, čo má od otca z Indie. Trúbka nehrá, asi je to len suvenír, ale Andrej aj tak trúbi, aby všetci videli, kam ideme. Nevieme, kde budeme spať ani čo nás presne čaká, ale bolo nám povedané, že ide o úplne ojedinelý festivalový zážitok, ako vystrihnutý z Kušturicových filmov. Už sa vidím, ako vyjedám pleskavicu a nasliním bankovku a nalepím ju okoloidúcemu trubačovi na čelo, aby zahral. Prejde okolo ďalší a budú sa predbiehať, že kto je rýchlejší. Raz bol v telke dokument, kde bol rozhovor s jedným kapelníkom z jednej takejto srbskej trubačskej kapely. Reportér ho podpichne „ale tam tí zo severu sú vraj úspešnejší”. Kapelník na neho zagáni a s vážnym pohľadom odpovie: „Ale my sme rýchlejší.” Teším sa ako malé decko na týchto rýchlych trubačov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.