.aké to bolo, vyrastať ako dcéra Júliusa Satinského?
Ja som si až do školáckeho veku neuvedomovala, že ten môj tato je nejaký iný ako ostatní otcovia. Ako prvé som si uvedomovala, že bol starší. Na pieskovisku sa ma pýtali: „Kde máš dedka?" Asi až v škole sme spolu s bratom zistili, že tato je v televízii, že ho všetci poznajú a preto sa nás pýtajú, aké to je, mať takéhoto tata. A tak ako teraz, ani vtedy som nevedela, čo na to povedať. .spomínali ste, že váš otec bol iný. V čom?
Bol iný v tom, že ho všetci poznali, a že ho ľudia zastavovali na ulici, čo nás štvalo, lebo kým sme sa dostali do obchodu alebo do parku, trvalo to strašne dlho. Bol iný aj v tom, že mal iný pracovný čas, že večer chodil do divadla, že ráno vstával strašne skoro a písal, že aj na chalupe vždy ťukal do písacieho stroja a my sme pri tom spali. .július Satinský bol známy tým, že veľmi dobre komunikoval s deťmi. Tak to musel byť dobrý tato...
Áno, to bol. Mal svet jasne rozdelený na dospelákov a deti. A on bol dospelák na strane detí. Napríklad v Levároch, kde sme mali chalupu, otvoril krčmu. Otvoril okno v našom domčeku, vyvesil temperovými farbami napísaný nápis „U zubatej žáby" a tam z okna podával všetkým deťom z ulice malinovku, hrianky, zemiakové placky – tvrdil, že ich urobil milión. A tak sme mali krčmu. Detský nápad, ktorý takýto dospelák jednoducho uskutoční a hneď je trochu krajšie na svete. Alebo to, že sme v Levároch mali zástavu našej rodiny. Bol na nej veľký pinguin. Sused nám namontoval stožiar a každé ráno sme za spevu piesne zástavu vztýčili a večer sme ju zase zvesili. .akú pieseň ste spievali?
Tú s tým refrénom, že „singi jou jou jupi jupi jou". Spievali sme vždy len ten refrén. (Smiech.) V detskom svete to fungovalo perfektne, ale v dospeláckom vznikali problémy. Vedelo sa totiž, že keď Satinský vyvesí zástavu, tak je na chalupe a keď tam zástava nie je, tak tam nie je ani on. Trikrát za sebou nás vykradli. .ako ste otcovu všeobecnú známosť niesli ako tínedžeri?
Tak vtedy nám to už liezlo na nervy a nechceli sme s ním chodiť na žiadne akcie. Ale ja som veľmi šťastná, že som z toho ešte stihla trochu vyrásť a že sme sa začali baviť o knihách a o filmoch. Dva alebo trikrát sme spolu boli v Karlových Varoch na festivale, a to boli také tri dni v roku, keď sme boli len sami dvaja, pozerali sme filmy, chodili sme do kúpeľov, a to som si už užívala. .julo Satinský bol zrejme vášnivý čitateľ.
Nedávno som skatalogizovala jeho knižnicu a bolo v nej vyše tritisíc kníh. Neviem, či ich všetky prečítal, ale väčšinu určite áno. V tých knihách človek nachádza jeho poznámky alebo venovania. Napríklad sám sebe si venoval Hemmingwaya aj s Hemmingwayovým podpisom. (Smiech.) Myslím, že bol nesmierne sčítaný. Jeho humor tiež často odkazoval na literatúru, aj keď si to asi každý neuvedomil. Aj ja mnohé súvislosti objavujem až teraz. Dnes je mi strašne ľúto, keď viem, že čítam knihu, ktorú tato čítal predo mnou a už sa ho nemôžem opýtať na to, čo si o nej myslel. Na jeho nočnom stolíku boli vždy hŕby kníh. Miloval memoáre a životopisy. Podľa mňa si vždy hľadal nejaké veľké vzory, napríklad Churchilla. .mal nejakého obľúbeného spisovateľa?
Mal rád Rusov – Zoščenka, Bunina. A mal rád knihy o šľachte a panovníckych rodoch, lebo si myslel, že je tiež šľachtic. .naozaj si to myslel, alebo sa len tak tváril?
To je otázka, na ktorú už nezistíme odpoveď. To bolo na ňom tiež pekné: že dodnes nevieme, čo myslel vážne a čo nie. .ako ste vnímali to, že chodil v montérkach a vibramoch?
Mne to neprišlo divné, lebo som ho skoro nikdy nevidela oblečeného ináč. Ale mama nadávala. Najmä, keď prišiel k predsedovi vlády Dzurindovi v montérkach. (Smiech.) .po Júliusovi Satinskom zostalo veľa filmov, televíznych programov, piesní a kníh. Vy však pripravujete knihy, ktoré ešte nevyšli.
Pred pár rokmi sme rekonštruovali byt a museli sme všetko vysťahovať. Zrazu sme zistili, že po ňom zostalo asi tridsať-štyridsať banánových škatúľ. On bol veľmi systematický, čo sa týkalo archivovania. Všetko mal zoradené podľa rokov. Najmenej desať banánových škatúľ však tvoria nepublikované materiály intímnejšieho charakteru. Napríklad denníky a listy, ktoré ja považujem za najcennejšie. Vedeli sme, že musí prejsť nejaký čas, kým sa to bude môcť vydávať. Myslím, že práve teraz je už pomaly čas ukázať verejnosti Satinského nielen takého, ako sme ho poznali, alebo ako si vytváral obraz sám o sebe. .čo vyjde najskôr?
Na jeseň by mali vyjsť Expedície 1973 – 1982. Táto kniha bude obsahovať jeho cestovné denníky, v ktorých opisuje svoje cesty po Slovensku, jednu po Česku a jednu po švajčiarskych Alpách. To sú cesty, ktoré prešiel so svojimi priateľmi a sú úžasným svedectvom nielen o prírode a ľuďoch, ale práve o tatovi a o tom, ako vnímal realitu okolo seba. Je to podľa mňa strašne zaujímavé čítanie. .pre nás, ktorí sme vášho otca poznali v posledných dvadsiatich rokoch jeho života, je už len zistenie, že by robil pešie túry, prekvapivé.
Veď aj ja som ho poznala iba ako fúzatého tučného pána. A na tých expedíciách prešli desiatky kilometrov. Krásne je aj to, čo všetko v nich zaznamenával. Vzor mal v expedíciách z National Geographic, takže zapisoval počet prejdených kilometrov a podobné detaily. Jedna expedícia sa napríklad volá Li Li a je z bratislavskej Liga pasáže na Liptov. Oni to naozaj celé prešli pešo. .rozmýšľate aj o vydaní jeho listov?
Chceli by sme vydať jeho korešpondenciu s prvou manželkou, ktorá sa utopila v roku 1985 na Panenských ostrovoch. Tato jej písal listy celý život, takže je to korešpondencia o jednej veľkej láske. V listoch zo staršieho obdobia sa objavujú pozorovania, na aké sme u neho zvyknutí z jeho fejtónov, ktoré však vtedy nemohol publikovať verejne. Keď už po roku 1989 mohol písať v novinách akoby listy všetkým ľuďom, písal už oveľa menej jednotlivcom. Možno to bolo dané aj tým, že už mal deti a rodinu a jednoducho nemal čas na písanie desiatok listov každý deň. Ale je výborné, že tie staré listy zostali. Dúfam, že z toho budú knižky, ktoré tiež budú stáť za to. .aké to je, objavovať život blízkeho človeka, ktorý sa odohrával ešte pred vaším narodením?
Ja to oddeľujem. To, čo sa odohralo pred mojím narodením, označujem ako „dávnovek". V tom dávnoveku je takmer ako niekto cudzí. Máloktoré dieťa môže takto spoznávať život svojho rodiča pred svojím vlastným narodením. Ja aj jeho slávne filmy objavujem až po jeho smrti. Predtým sme s bratom nemali až takú potrebu sadnúť si pred televíziu a pozerať filmy o tatovi. Aj S tebou mě baví svět som videla až po jeho smrti. Je to zvláštny pocit, ale veľmi radostný. .čo vám prvé napadne, keď počujete meno Julo Satinský?
Dunajská ulica. .keby ste mohli otcovi teraz niečo odkázať, čo by to bolo?
Asi by som mu povedala, že je všetko v poriadku, a že sa teším, ako si všetko nedopovedané dorozprávame na tom onom svete...
Ja som si až do školáckeho veku neuvedomovala, že ten môj tato je nejaký iný ako ostatní otcovia. Ako prvé som si uvedomovala, že bol starší. Na pieskovisku sa ma pýtali: „Kde máš dedka?" Asi až v škole sme spolu s bratom zistili, že tato je v televízii, že ho všetci poznajú a preto sa nás pýtajú, aké to je, mať takéhoto tata. A tak ako teraz, ani vtedy som nevedela, čo na to povedať. .spomínali ste, že váš otec bol iný. V čom?
Bol iný v tom, že ho všetci poznali, a že ho ľudia zastavovali na ulici, čo nás štvalo, lebo kým sme sa dostali do obchodu alebo do parku, trvalo to strašne dlho. Bol iný aj v tom, že mal iný pracovný čas, že večer chodil do divadla, že ráno vstával strašne skoro a písal, že aj na chalupe vždy ťukal do písacieho stroja a my sme pri tom spali. .július Satinský bol známy tým, že veľmi dobre komunikoval s deťmi. Tak to musel byť dobrý tato...
Áno, to bol. Mal svet jasne rozdelený na dospelákov a deti. A on bol dospelák na strane detí. Napríklad v Levároch, kde sme mali chalupu, otvoril krčmu. Otvoril okno v našom domčeku, vyvesil temperovými farbami napísaný nápis „U zubatej žáby" a tam z okna podával všetkým deťom z ulice malinovku, hrianky, zemiakové placky – tvrdil, že ich urobil milión. A tak sme mali krčmu. Detský nápad, ktorý takýto dospelák jednoducho uskutoční a hneď je trochu krajšie na svete. Alebo to, že sme v Levároch mali zástavu našej rodiny. Bol na nej veľký pinguin. Sused nám namontoval stožiar a každé ráno sme za spevu piesne zástavu vztýčili a večer sme ju zase zvesili. .akú pieseň ste spievali?
Tú s tým refrénom, že „singi jou jou jupi jupi jou". Spievali sme vždy len ten refrén. (Smiech.) V detskom svete to fungovalo perfektne, ale v dospeláckom vznikali problémy. Vedelo sa totiž, že keď Satinský vyvesí zástavu, tak je na chalupe a keď tam zástava nie je, tak tam nie je ani on. Trikrát za sebou nás vykradli. .ako ste otcovu všeobecnú známosť niesli ako tínedžeri?
Tak vtedy nám to už liezlo na nervy a nechceli sme s ním chodiť na žiadne akcie. Ale ja som veľmi šťastná, že som z toho ešte stihla trochu vyrásť a že sme sa začali baviť o knihách a o filmoch. Dva alebo trikrát sme spolu boli v Karlových Varoch na festivale, a to boli také tri dni v roku, keď sme boli len sami dvaja, pozerali sme filmy, chodili sme do kúpeľov, a to som si už užívala. .julo Satinský bol zrejme vášnivý čitateľ.
Nedávno som skatalogizovala jeho knižnicu a bolo v nej vyše tritisíc kníh. Neviem, či ich všetky prečítal, ale väčšinu určite áno. V tých knihách človek nachádza jeho poznámky alebo venovania. Napríklad sám sebe si venoval Hemmingwaya aj s Hemmingwayovým podpisom. (Smiech.) Myslím, že bol nesmierne sčítaný. Jeho humor tiež často odkazoval na literatúru, aj keď si to asi každý neuvedomil. Aj ja mnohé súvislosti objavujem až teraz. Dnes je mi strašne ľúto, keď viem, že čítam knihu, ktorú tato čítal predo mnou a už sa ho nemôžem opýtať na to, čo si o nej myslel. Na jeho nočnom stolíku boli vždy hŕby kníh. Miloval memoáre a životopisy. Podľa mňa si vždy hľadal nejaké veľké vzory, napríklad Churchilla. .mal nejakého obľúbeného spisovateľa?
Mal rád Rusov – Zoščenka, Bunina. A mal rád knihy o šľachte a panovníckych rodoch, lebo si myslel, že je tiež šľachtic. .naozaj si to myslel, alebo sa len tak tváril?
To je otázka, na ktorú už nezistíme odpoveď. To bolo na ňom tiež pekné: že dodnes nevieme, čo myslel vážne a čo nie. .ako ste vnímali to, že chodil v montérkach a vibramoch?
Mne to neprišlo divné, lebo som ho skoro nikdy nevidela oblečeného ináč. Ale mama nadávala. Najmä, keď prišiel k predsedovi vlády Dzurindovi v montérkach. (Smiech.) .po Júliusovi Satinskom zostalo veľa filmov, televíznych programov, piesní a kníh. Vy však pripravujete knihy, ktoré ešte nevyšli.
Pred pár rokmi sme rekonštruovali byt a museli sme všetko vysťahovať. Zrazu sme zistili, že po ňom zostalo asi tridsať-štyridsať banánových škatúľ. On bol veľmi systematický, čo sa týkalo archivovania. Všetko mal zoradené podľa rokov. Najmenej desať banánových škatúľ však tvoria nepublikované materiály intímnejšieho charakteru. Napríklad denníky a listy, ktoré ja považujem za najcennejšie. Vedeli sme, že musí prejsť nejaký čas, kým sa to bude môcť vydávať. Myslím, že práve teraz je už pomaly čas ukázať verejnosti Satinského nielen takého, ako sme ho poznali, alebo ako si vytváral obraz sám o sebe. .čo vyjde najskôr?
Na jeseň by mali vyjsť Expedície 1973 – 1982. Táto kniha bude obsahovať jeho cestovné denníky, v ktorých opisuje svoje cesty po Slovensku, jednu po Česku a jednu po švajčiarskych Alpách. To sú cesty, ktoré prešiel so svojimi priateľmi a sú úžasným svedectvom nielen o prírode a ľuďoch, ale práve o tatovi a o tom, ako vnímal realitu okolo seba. Je to podľa mňa strašne zaujímavé čítanie. .pre nás, ktorí sme vášho otca poznali v posledných dvadsiatich rokoch jeho života, je už len zistenie, že by robil pešie túry, prekvapivé.
Veď aj ja som ho poznala iba ako fúzatého tučného pána. A na tých expedíciách prešli desiatky kilometrov. Krásne je aj to, čo všetko v nich zaznamenával. Vzor mal v expedíciách z National Geographic, takže zapisoval počet prejdených kilometrov a podobné detaily. Jedna expedícia sa napríklad volá Li Li a je z bratislavskej Liga pasáže na Liptov. Oni to naozaj celé prešli pešo. .rozmýšľate aj o vydaní jeho listov?
Chceli by sme vydať jeho korešpondenciu s prvou manželkou, ktorá sa utopila v roku 1985 na Panenských ostrovoch. Tato jej písal listy celý život, takže je to korešpondencia o jednej veľkej láske. V listoch zo staršieho obdobia sa objavujú pozorovania, na aké sme u neho zvyknutí z jeho fejtónov, ktoré však vtedy nemohol publikovať verejne. Keď už po roku 1989 mohol písať v novinách akoby listy všetkým ľuďom, písal už oveľa menej jednotlivcom. Možno to bolo dané aj tým, že už mal deti a rodinu a jednoducho nemal čas na písanie desiatok listov každý deň. Ale je výborné, že tie staré listy zostali. Dúfam, že z toho budú knižky, ktoré tiež budú stáť za to. .aké to je, objavovať život blízkeho človeka, ktorý sa odohrával ešte pred vaším narodením?
Ja to oddeľujem. To, čo sa odohralo pred mojím narodením, označujem ako „dávnovek". V tom dávnoveku je takmer ako niekto cudzí. Máloktoré dieťa môže takto spoznávať život svojho rodiča pred svojím vlastným narodením. Ja aj jeho slávne filmy objavujem až po jeho smrti. Predtým sme s bratom nemali až takú potrebu sadnúť si pred televíziu a pozerať filmy o tatovi. Aj S tebou mě baví svět som videla až po jeho smrti. Je to zvláštny pocit, ale veľmi radostný. .čo vám prvé napadne, keď počujete meno Julo Satinský?
Dunajská ulica. .keby ste mohli otcovi teraz niečo odkázať, čo by to bolo?
Asi by som mu povedala, že je všetko v poriadku, a že sa teším, ako si všetko nedopovedané dorozprávame na tom onom svete...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.