.čo vám prvé napadne, keď si spomeniete na Júliusa Satinského?
Keď si naňho spomeniem – a to je každý deň – tak sa buď usmievam, alebo sa nahlas rozosmejem. Myslím si, že to je ten najúžasnejší odkaz, ktorý mi zanechal. Aj keby mi bolo akokoľvek, pri spomienke na neho sa vždy rozveselím. To preto, lebo s ním bolo veľmi veselo a mnohé jeho hlášky ma rozosmejú ešte aj dnes. Napríklad: „Občania, ktorí ešte nie sú ministri, nech sa prihlásia u súdruha Žinčicu." .spolupracovali ste 43 rokov. Aký bol Július Satinský ako herec?
Mal odjakživa problémy s textom. Ja som ho najprv upodozrieval, že to trošku predstiera, ale nakoniec sa ukázalo, že ani nie. Mal veľmi komplikovaný spôsob, ako sa naučiť text. Používal farebné ceruzky na podčiarkovanie jednotlivých viet a výrazov. Volal to „mnemotechnické pomôcky". Podľa tých farieb údajne vedel, o aký text ide. A to mi bolo najviac podozrivé, lebo na druhej strane sa stále takmer chválil tým, že je údajne farboslepý. Takže možno práve preto mal tie problémy, lebo nevedel tie farby rozoznať. Ale fakt je, že keď sme mali predstavenie, prišiel aj dve-tri hodiny predtým do divadla, sedel v šatni a opakoval si text. .vás dlho vnímali ako dvojicu, no v posledných rokoch Julovho života ste už častejšie robili každý svoje vlastné projekty.
My sme boli kamaráti, ale nemuseli sme byť každý deň spolu. Kamarátsky sme sa stýkali hlavne prvé štyri roky nášho spoločného pôsobenia. Dokonca som rok u neho na Dunajskej ulici býval v podnájme. Stálo to mesačne sto korún plus raňajky. Potom sme sa stýkali hlavne pracovne. Nechodili sme spolu na dovolenky ani do kina. Stretli sme sa, keď bolo treba niečo urobiť alebo napísať, alebo keď sme mali predstavenie. To znamená, že sme boli spolu veľmi často. Často sme spolu boli na zájazdoch. Dokonca sme bývali spolu v jednej izbe. Pamätám sa, že v hoteli Paríž v Prahe sme pravidelne spávali v manželských posteliach a raz som sa ráno zobudil na to, že som hladkal Julovu ruku, takže neviem, čo sa mi snívalo. .je zvláštne, že aj deväť rokov po jeho smrti máme viacerí pocit, ako keby ten Julo s nami stále bol.
Ja si myslím, že tá energia, ktorá tu s ním bola, neodišla. Zostala. Zostali nielen jeho texty, ale aj spomienky, ktoré nás stále rozveseľujú, alebo aspoň vylúdia úsmev na tvári. .spomínam si na stretnutie s Julom Satinským pár týždňov pred jeho smrťou. Ešte aj vtedy okolo seba šíril dobrú náladu...
To nebolo tým, žeby sa pretvaroval, alebo že by sa do toho nútil. Jednoducho to v ňom bolo. Sprevádzalo ho to celý život. On priam trpel na to, že potreboval zabávať ľudí. Bolo to skoro ako postihnutie. Ak náhodou v spoločnosti, v ktorej sa ocitol, nemohol viesť prím, tak mu to trošku prekážalo. Len čo však mohol byť stredobodom zábavy, bol vo svojej koži. A ak náhodou vznikla niekoľkosekundová pauza, keď sa nikto nesmial, tak mal pocit viny. .keď ste robili veci spolu, on bol často takpovediac „nahrávač".
Nedá sa povedať, že bol nahrávač. Naša dvojica bola rovnocenná. My sme písali texty rôzne. Niekedy sme si dali tému, Julo napísal text, a potom sme to spou pri skúškach prerábali, alebo som napísal niečo ja. Veľmi zábavné bolo, že keď on napísal text, tak tie podstatné veci, ktoré tam odzneli, hovoril on a mne dal také vety ako: „Ale čo?" „O koľkej?" „No ale toto!". Takže ja som si občas musel niečo aj pridávať, aby to nevyzeralo, že som tam navyše. .keby ste Julovi mohli teraz niečo odkázať, čo by to bolo?
Aby sa vrátil.
Keď si naňho spomeniem – a to je každý deň – tak sa buď usmievam, alebo sa nahlas rozosmejem. Myslím si, že to je ten najúžasnejší odkaz, ktorý mi zanechal. Aj keby mi bolo akokoľvek, pri spomienke na neho sa vždy rozveselím. To preto, lebo s ním bolo veľmi veselo a mnohé jeho hlášky ma rozosmejú ešte aj dnes. Napríklad: „Občania, ktorí ešte nie sú ministri, nech sa prihlásia u súdruha Žinčicu." .spolupracovali ste 43 rokov. Aký bol Július Satinský ako herec?
Mal odjakživa problémy s textom. Ja som ho najprv upodozrieval, že to trošku predstiera, ale nakoniec sa ukázalo, že ani nie. Mal veľmi komplikovaný spôsob, ako sa naučiť text. Používal farebné ceruzky na podčiarkovanie jednotlivých viet a výrazov. Volal to „mnemotechnické pomôcky". Podľa tých farieb údajne vedel, o aký text ide. A to mi bolo najviac podozrivé, lebo na druhej strane sa stále takmer chválil tým, že je údajne farboslepý. Takže možno práve preto mal tie problémy, lebo nevedel tie farby rozoznať. Ale fakt je, že keď sme mali predstavenie, prišiel aj dve-tri hodiny predtým do divadla, sedel v šatni a opakoval si text. .vás dlho vnímali ako dvojicu, no v posledných rokoch Julovho života ste už častejšie robili každý svoje vlastné projekty.
My sme boli kamaráti, ale nemuseli sme byť každý deň spolu. Kamarátsky sme sa stýkali hlavne prvé štyri roky nášho spoločného pôsobenia. Dokonca som rok u neho na Dunajskej ulici býval v podnájme. Stálo to mesačne sto korún plus raňajky. Potom sme sa stýkali hlavne pracovne. Nechodili sme spolu na dovolenky ani do kina. Stretli sme sa, keď bolo treba niečo urobiť alebo napísať, alebo keď sme mali predstavenie. To znamená, že sme boli spolu veľmi často. Často sme spolu boli na zájazdoch. Dokonca sme bývali spolu v jednej izbe. Pamätám sa, že v hoteli Paríž v Prahe sme pravidelne spávali v manželských posteliach a raz som sa ráno zobudil na to, že som hladkal Julovu ruku, takže neviem, čo sa mi snívalo. .je zvláštne, že aj deväť rokov po jeho smrti máme viacerí pocit, ako keby ten Julo s nami stále bol.
Ja si myslím, že tá energia, ktorá tu s ním bola, neodišla. Zostala. Zostali nielen jeho texty, ale aj spomienky, ktoré nás stále rozveseľujú, alebo aspoň vylúdia úsmev na tvári. .spomínam si na stretnutie s Julom Satinským pár týždňov pred jeho smrťou. Ešte aj vtedy okolo seba šíril dobrú náladu...
To nebolo tým, žeby sa pretvaroval, alebo že by sa do toho nútil. Jednoducho to v ňom bolo. Sprevádzalo ho to celý život. On priam trpel na to, že potreboval zabávať ľudí. Bolo to skoro ako postihnutie. Ak náhodou v spoločnosti, v ktorej sa ocitol, nemohol viesť prím, tak mu to trošku prekážalo. Len čo však mohol byť stredobodom zábavy, bol vo svojej koži. A ak náhodou vznikla niekoľkosekundová pauza, keď sa nikto nesmial, tak mal pocit viny. .keď ste robili veci spolu, on bol často takpovediac „nahrávač".
Nedá sa povedať, že bol nahrávač. Naša dvojica bola rovnocenná. My sme písali texty rôzne. Niekedy sme si dali tému, Julo napísal text, a potom sme to spou pri skúškach prerábali, alebo som napísal niečo ja. Veľmi zábavné bolo, že keď on napísal text, tak tie podstatné veci, ktoré tam odzneli, hovoril on a mne dal také vety ako: „Ale čo?" „O koľkej?" „No ale toto!". Takže ja som si občas musel niečo aj pridávať, aby to nevyzeralo, že som tam navyše. .keby ste Julovi mohli teraz niečo odkázať, čo by to bolo?
Aby sa vrátil.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.