Pamäti sú odvodené od slova pamäť. Píše ich človek, ktorý prešiel cestu života a niečo si pamätá. Preto je obdivuhodné, že človek ako Keith Richards, ktorý väčšinou života strávil bojom so závislosťou od tvrdých drog, ktorú rozmieňal alkoholom, si pamätá absolútne všetko. Áno, Keith Richards je prírodný úkaz. Komik Jay Leno sa vo svojej šou posťažoval, prečo nevyrábajú lietadlá podľa anatómie Keitha Richardsa, potom by boli nerozbitné.
Jeho autobiografická kniha Life (Život), ktorá nedávno vyšla v českom preklade, nie je len zbierkou obyčajných spomienok. Je to bravúrne napísaná vec, pravda, Richards ju spravil so svojím „ghostwriterom“ Jamesom Foxom, no kto pozná bližšie gitarový mozog The Rolling Stones, tak vie, že je vynikajúcim rozprávačom a majiteľom neprekonateľných bonmotov.
Na svete je množstvo biografií o rockových hviezdach, pozliepaných z výstrižkov novín a klebiet susedov. Najlepšie sa tento druh kníh číta, keď si ich napíše sám hudobník. Nedávno to dokázal Eric Clapton alebo Bob Dylan, ktorý svojimi Kronikami nastavil latku pamätí poriadne vysoko. A Keithova kniha túto úroveň hravo dosahuje. Z tábora Stones svoje knihy spomienok už napísali Bill Wyman a Ron Wood. S autobiografiou mal prísť aj Mick Jagger, ale ten po čase vrátil miliónovú zálohu s tým, že si na nič nevie poriadne spomenúť. No Keithov Life je po Antológii, vydanej k 40. výročiu skupiny, tým najlepším kľúčom k Stones. Kniha sa začína pekne zhurta. V polovici 70. rokov v Amerike stopne polícia auto s Richardsom, Woodom a ich kamarátom. Je plné drog, muzikanti sa ocitajú v base, hrozí im všeličo, no jeden správny telefonát ich dostane von.
Richard na začiatku knižky predznamenáva, čo bude jej obsahom – a to jeho osobný boj s heroínom a so zákonom. Až potom sa dej stáča na začiatok. Dozvedáme sa, že spočiatku mal na jeho život veľký vplyv dedo Gus, ktorý ho brával do prírody a v siedmich rokoch mu ponúkol prvú cigaretu a prvý hlt z whisky, o tom, ako vyrastal v obkolesení samých žien až po stretnutie s parťákom Jaggerom, ktorý mal zhodou okolností pod pazuchou platne Chucka Berryho, tej istej hudby, ktorej v tom čase prepadol aj mladý Richards. V jeho spomienkach však nie je žiadne miesto na nostalgiu.
Predstavte si Keitha ako toho piráta z filmu Piráti z Karibiku, ktorý sedí niekde v rohu v krčme a rozpráva svoj príbeh a osadenstvo so zatajeným dychom počúva. Kniha má viac rozmerov – je vtipná, poučná, keď píše o skladaní a nahrávaní, ale dokáže byť aj neznesiteľná. Príbeh Keithovho heroínového pekla je určený pre silnejšie žalúdky, nemá ďaleko od románov Williama Burroughsa alebo Alberta Huxleyho. Vtedy z neho rozpráva Lewisov skúsený diabol.
Po bolestivom očistení od heroínu sa Richards zbavil aj čertových rožkov, ale nomádsky spôsob života v ňom zostal. Life sa neskôr stáča smerom k pointe, ktorú Keith naznačoval už na prvých stranách knihy. Vždy, keď prišla reč na Micka Jaggera, napísal, že Mick príde na rad až neskôr. Dlhé roky boli nerozlučnou dvojicou, ktorá písala všetky piesne Stones a ich cesty sa postupne rozdelili. A to je fanúšikom najviac ľúto. Stones nenahrali geniálny album od roku 1978 a Keith v Life vysvetľuje, prečo. Neplávajú už na tej istej lodi.
„Kde sa stratil môj priateľ?“ pýta sa v jednej kapitole a nám postupne dochádza, prečo Jagger nakoniec vetoval najnovšie turné Stones. Vraj to bolo pre túto knihu, tak sa ho dotkla. Niet sa čomu čudovať. Richards svojho parťáka nešetrí, miestami to vyzerá tak, akoby si ho napichol na palicu ako špekáčik a opekal nad ohňom.
Okolo Keitha Richardsa sa rokmi vytvoril mýtus a sám autor vie, že sa ho nezbaví.
„Ľudia chcú mať akéhosi ľudového hrdinu, ktorý môže robiť veci, o ktorých oni môžu iba snívať,“ píše ku koncu Life. K jeho cti slúži, že v knihe tú povesť neživí – dokáže byť k sebe pekne krutý a sarkastický, ale stále zostáva tým frajerom, neporaziteľným Keithom Richardsom.
Jeho autobiografická kniha Life (Život), ktorá nedávno vyšla v českom preklade, nie je len zbierkou obyčajných spomienok. Je to bravúrne napísaná vec, pravda, Richards ju spravil so svojím „ghostwriterom“ Jamesom Foxom, no kto pozná bližšie gitarový mozog The Rolling Stones, tak vie, že je vynikajúcim rozprávačom a majiteľom neprekonateľných bonmotov.
Na svete je množstvo biografií o rockových hviezdach, pozliepaných z výstrižkov novín a klebiet susedov. Najlepšie sa tento druh kníh číta, keď si ich napíše sám hudobník. Nedávno to dokázal Eric Clapton alebo Bob Dylan, ktorý svojimi Kronikami nastavil latku pamätí poriadne vysoko. A Keithova kniha túto úroveň hravo dosahuje. Z tábora Stones svoje knihy spomienok už napísali Bill Wyman a Ron Wood. S autobiografiou mal prísť aj Mick Jagger, ale ten po čase vrátil miliónovú zálohu s tým, že si na nič nevie poriadne spomenúť. No Keithov Life je po Antológii, vydanej k 40. výročiu skupiny, tým najlepším kľúčom k Stones. Kniha sa začína pekne zhurta. V polovici 70. rokov v Amerike stopne polícia auto s Richardsom, Woodom a ich kamarátom. Je plné drog, muzikanti sa ocitajú v base, hrozí im všeličo, no jeden správny telefonát ich dostane von.
Richard na začiatku knižky predznamenáva, čo bude jej obsahom – a to jeho osobný boj s heroínom a so zákonom. Až potom sa dej stáča na začiatok. Dozvedáme sa, že spočiatku mal na jeho život veľký vplyv dedo Gus, ktorý ho brával do prírody a v siedmich rokoch mu ponúkol prvú cigaretu a prvý hlt z whisky, o tom, ako vyrastal v obkolesení samých žien až po stretnutie s parťákom Jaggerom, ktorý mal zhodou okolností pod pazuchou platne Chucka Berryho, tej istej hudby, ktorej v tom čase prepadol aj mladý Richards. V jeho spomienkach však nie je žiadne miesto na nostalgiu.
Predstavte si Keitha ako toho piráta z filmu Piráti z Karibiku, ktorý sedí niekde v rohu v krčme a rozpráva svoj príbeh a osadenstvo so zatajeným dychom počúva. Kniha má viac rozmerov – je vtipná, poučná, keď píše o skladaní a nahrávaní, ale dokáže byť aj neznesiteľná. Príbeh Keithovho heroínového pekla je určený pre silnejšie žalúdky, nemá ďaleko od románov Williama Burroughsa alebo Alberta Huxleyho. Vtedy z neho rozpráva Lewisov skúsený diabol.
Po bolestivom očistení od heroínu sa Richards zbavil aj čertových rožkov, ale nomádsky spôsob života v ňom zostal. Life sa neskôr stáča smerom k pointe, ktorú Keith naznačoval už na prvých stranách knihy. Vždy, keď prišla reč na Micka Jaggera, napísal, že Mick príde na rad až neskôr. Dlhé roky boli nerozlučnou dvojicou, ktorá písala všetky piesne Stones a ich cesty sa postupne rozdelili. A to je fanúšikom najviac ľúto. Stones nenahrali geniálny album od roku 1978 a Keith v Life vysvetľuje, prečo. Neplávajú už na tej istej lodi.
„Kde sa stratil môj priateľ?“ pýta sa v jednej kapitole a nám postupne dochádza, prečo Jagger nakoniec vetoval najnovšie turné Stones. Vraj to bolo pre túto knihu, tak sa ho dotkla. Niet sa čomu čudovať. Richards svojho parťáka nešetrí, miestami to vyzerá tak, akoby si ho napichol na palicu ako špekáčik a opekal nad ohňom.
Okolo Keitha Richardsa sa rokmi vytvoril mýtus a sám autor vie, že sa ho nezbaví.
„Ľudia chcú mať akéhosi ľudového hrdinu, ktorý môže robiť veci, o ktorých oni môžu iba snívať,“ píše ku koncu Life. K jeho cti slúži, že v knihe tú povesť neživí – dokáže byť k sebe pekne krutý a sarkastický, ale stále zostáva tým frajerom, neporaziteľným Keithom Richardsom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.