A podobne ma prekvapuje, keď sa o tom po večeroch pri grile, pokrytom dobrotkami, bavíme s kamarátmi. Takmer vždy príde na to, že u nás by sa to nemohlo stať. My sme predsa úplne iní... Áno, elitná slovenská dychovka Trenčianska dvanástka nie je Boban Markovič orkestar, to by sme museli všetkým Bobanom naordinovať konskú dávku uspávacích práškov. Ale neverím, že by sa niekto normálny z akejkoľvek ohnivej národnosti rád oddával zabíjaniu. My sme len mali šťastie, že nepriek bláznom ako Mečiar nevznikla rozbuška, ktorá vie odštartovať katastrofu. Stačí sa vrátiť pár desaťročí dozadu, vtedy sme my národ holubičí dokázali riadne zverstvá. A napokon, stále sú u nás najobľúbenejší tí politici, ktorých hlavným feromónom na voličov je nenávisť, a to dokonca voči vlastným spoluobčanom, ako neutíchajúca fascinácia Robertom Ficom. Jednoducho, to vyvyšovanie našich údajných cností na úkor Zlatkov, Ratkov a iných nositeľov mien – zdrobnelín sa mi nepáči. Sila imponuje, tá jej divná príťažlivosť robí divy. Taký samopal. Ideme v noci z roboty. Na zemi leží chlapík. Zastavíme. Vyzerá namol, žije. Vonku je slušne zima, voláme 159. Medzičasom sa pri nás zastavia štátni policajti. Chlapík ako zázrakom vstáva, asi podvedomá reakcia na maják. Nie je na tom až tak zle. Vysvetľujeme mužovi zákona, o čo ide. Mladík v uniforme si nás vypočuje, potom ide do auta. Vezme si samopal. Nasadí si gumené rukavice a s normlálnym, len opitým občanom narába ako s podkategóriou ľudstva, samopal sa hompáľa tak, aby bolo vidieť, kto je tu šerifom. Chlapík je vydesený a my tiež. Ach, ako rád by si určite ten nadsamec zastrieľal... Tak premýšľam, čo by robil najväčší kovboj Lipšic, keby u nás prišlo k tomu, čo sa dialo v Anglicku (kde sa na festivaloch rozdivočená mládež s ich policajtmi – ktorí chodia bez zbraní – fotí ako s kamarátmi). Dostal by každý policajt osobný obrnený transportér a guľovnicu?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.