Elliot Smith: either/or (Kill Rock Stars)
Album Ellliota Smitha either/go je možno inšpirovaný Kierkegaardovou filozofiou boja medzi estetikou a etikou, no v prvom rade je to úprimná, čistá a jednoduchá práca. Jeho hudba je krásna a zrozumiteľná, má domácku kvalitu a každým počúvaním v nej nachádzam vždy niečo nové. Smith začínal tak, že nahrával svoje pesničky v kuchyni a hrával ich zopár ľuďom v baroch (tam ho objavil režisér Gus Van Sant), až sa nakoniec ocitol na Oskaroch, kde ho nominovali za hudbu k filmu Gus Van Santa Dobrý Will Hunting.
Album som dostal na moje tridsiate narodeniny. Keď som počul zvuk akustickej gitary a jeho krehký, dvakrát na sebe navrstvený hlas, úplne ma to dostalo. Nebola to žiadna smutná spoveď, skôr súbor tichých a optimistických otázok o živote. Pri počúvaní either/or som si uvedomil, že sa dá zložiť a nahrať nadčasová hudba aj vo svojom vlastnom dome a za málo peňazí. Z dvanástich piesní dodnes milujem skladbu Angeles, poháňanú melodickým hraním na akustike, ktoré stojí v protiklade príbehom o zlom vplyve, ktorý sa mu podarilo vypovedať do troch minút. Alebo pieseň Say Yes. Tá je o citlivom uvedomení, ako láska môže pozitívne zmeniť váš život, aj keď si myslíte, že nie je tou, ktorú by ste si v skutočnosti priali.
Bohužiaľ, hudba Elliota Smtiha ho prežila. Pre neho bolo skladanie piesní spôsobom života, žiadnym módnym výstrelkom. Vo svete, plnom preprodukovaného formalistického popu a rocku boli Smithovou poznávacou značkou tiché balady, ktoré jemne nabúravali dvere komerčného sveta. Rok 1997 bol v mojom živote veľmi dôležitý. S tridsiatkou na krku som vyšiel von, kúpil si mikrofón a štvorstopový nahrávač a vďaka either/or som sa začal venovať skladaniu piesní s úplnou vážnosťou. Andrew Hillard je anglický pesničkár, žijúci v Bratislave, vystupuje pod menom Frank Winter.
Album Ellliota Smitha either/go je možno inšpirovaný Kierkegaardovou filozofiou boja medzi estetikou a etikou, no v prvom rade je to úprimná, čistá a jednoduchá práca. Jeho hudba je krásna a zrozumiteľná, má domácku kvalitu a každým počúvaním v nej nachádzam vždy niečo nové. Smith začínal tak, že nahrával svoje pesničky v kuchyni a hrával ich zopár ľuďom v baroch (tam ho objavil režisér Gus Van Sant), až sa nakoniec ocitol na Oskaroch, kde ho nominovali za hudbu k filmu Gus Van Santa Dobrý Will Hunting.
Album som dostal na moje tridsiate narodeniny. Keď som počul zvuk akustickej gitary a jeho krehký, dvakrát na sebe navrstvený hlas, úplne ma to dostalo. Nebola to žiadna smutná spoveď, skôr súbor tichých a optimistických otázok o živote. Pri počúvaní either/or som si uvedomil, že sa dá zložiť a nahrať nadčasová hudba aj vo svojom vlastnom dome a za málo peňazí. Z dvanástich piesní dodnes milujem skladbu Angeles, poháňanú melodickým hraním na akustike, ktoré stojí v protiklade príbehom o zlom vplyve, ktorý sa mu podarilo vypovedať do troch minút. Alebo pieseň Say Yes. Tá je o citlivom uvedomení, ako láska môže pozitívne zmeniť váš život, aj keď si myslíte, že nie je tou, ktorú by ste si v skutočnosti priali.
Bohužiaľ, hudba Elliota Smtiha ho prežila. Pre neho bolo skladanie piesní spôsobom života, žiadnym módnym výstrelkom. Vo svete, plnom preprodukovaného formalistického popu a rocku boli Smithovou poznávacou značkou tiché balady, ktoré jemne nabúravali dvere komerčného sveta. Rok 1997 bol v mojom živote veľmi dôležitý. S tridsiatkou na krku som vyšiel von, kúpil si mikrofón a štvorstopový nahrávač a vďaka either/or som sa začal venovať skladaniu piesní s úplnou vážnosťou. Andrew Hillard je anglický pesničkár, žijúci v Bratislave, vystupuje pod menom Frank Winter.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.