Niežeby tie dve veci súviseli. Ale Viedeň, tá habsburská cisárska a katolícka Viedeň bola v 19. storočí nádejou pre väčšiu časť slovenskej elity. Na Viedeň sa obracali v revolučných rokoch Štúr, Hurban a Hodža, Viedeň bola neskôr nádejou pre reformne mysliaceho Milana Hodžu. Fakt, že zostalo iba pri snoch a nádejách, a Viedeň pred Slovákmi uprednostnila politicky a mocensky opodstatnenejšiu dohodu s Budapešťou, zostáva súčasťou našich národných dejín. .brána do sveta
Viedeň sa na mape slovenského politického myslenia opäť objavila po nastolení komunizmu. Najskôr sa stala centrom politického exilu. Od roku 1947 vysielal z Rakúska vysielač Bielej légie, neskôr Rádio Slobodná Európa. Vďaka tomu mal krátko po nastolení komunizmu v Rakúsku svoje zázemie slovenský a československý antikomunizmus. Potom sa stal Devín a sútok Moravy a Dunaja smutným svedkom nielen túžby po slobode, ale aj vraždenia na hranici. Rakúsko zostávalo vzorom a prvým medzinárodným advokátom. Boli to Rakušania, kto informoval svet o Sviečkovej demonštrácii, rakúska televízia priniesla nielen obrázky, ale aj hlas Jána Čarnogurského. Bol to viedenský arcibiskup kardinál König, kto sa stal dôležitou oporou pre našu cirkev. Ak to zhrnieme, televízia ORF bola pre Slovákov vzorom slobodnej televízie, rakúsky kancelár (ale aj minister zahraničných vecí) bol príkladom európskeho štátnika, rakúska ekonomika a výmenný kurz šilingu zase príkladom toho, „kde sme mohli byť, nebyť komunizmu“.
November 1989 to len zvýraznil. Jednou z prvých medzinárodných aktivít bol demonštratívny pochod na rakúsku hranicu s názvom Ahoj Európa, organizovaný hnutím Verejnosť proti násiliu, či strihanie ostnatých drátov.
Rakúsky príklad žil ďalej. Hneď na začiatku v 90. rokoch sa stala Viedeň magnetom pre turistov a pohraničné mestečko Hainburg skromným, ale výstižným vzorom čistého západného mesta. Rakúsko otváralo témy, ktoré boli dôležité pre našu krajinu v čase transformácie a rakúski politici sa naučili chodiť do Bratislavy a najmä po vstupe do EÚ v roku 1995 organizovať rôzne stredoeurópske fóra. Už vtedy sa však pomaly začalo ukazovať aj niečo iné: Rakúsko nebolo schopné hovoriť „v mene“ strednej Európy, otváralo zbytočné konflikty (jadrové elektrárne) a skúsenosť slovenských ošetrovateliek a au-pairiek pripomínala tradičnú rakúsku nadradenosť nad Slovákmi. .zmena
Ťažko určiť presný rok alebo udalosť, ale zmenu nemožno poprieť. Veď, kto dnes pozerá ORF? Alebo ešte príznačnejšie: kto dnes na Slovensku tuší, kto je rakúsky kancelár? Kto vie o ňom viac než jeho meno? O ministrovi zahraničných vecí ani nehovoriac. Čím je pre nás Rakúsko v roku 2011?
Slovenská umelecká elita sa síce uplynulé desaťročie zamilovala do rakúskeho spisovateľa a dramatika Thomasa Bernharda, ten však symbolizuje predovšetkým anti-Rakúsko a svoju vlasť neskrývane nenávidel.
Je to ešte horšie. Vnímanie Rakúska je dnes poznačené nielen vyvážaním ekologického odpadu na naše územie či podivným vyšetrovaním záhadnej smrti Denisy Šoltísovej. Jeden bratislavský politik mi hovoril, aký bol prekvapený, keď niekedy v roku 2000 dostal bratislavský Magistrát lobistický list od rakúskeho prezidenta, ktorý sa prihováral za výhody pre malý obchodný dom Soravia. Kardinála Königa síce nahradil iný vo svete vplyvný kardinál Christoph Schönborn, ktorý si nájde čas aj na návštevu Slovenska, o jeho vplyve však ťažko hovoriť. A to viedenskému kardinálovi u nás vychádzajú preklady kníh či článkov.
Čo sa to s Rakúskom stalo? Prečo už pre nás nie je tým, čo v minulosti?
Sčasti preto, že Rakúsko dnes nie je pre okolitý svet duchovne ani politicky inšpiratívne. Nezaujíma nás, pretože nemá veľmi čím. Niečo to hovorí o Rakúšanoch, ale veľa aj o tom, ako dramaticky sme sa zmenili my. Cisár v roku 1911 ani kancelári v rokoch 1951 alebo 1991 by neverili vlastným očiam.
Viedeň sa na mape slovenského politického myslenia opäť objavila po nastolení komunizmu. Najskôr sa stala centrom politického exilu. Od roku 1947 vysielal z Rakúska vysielač Bielej légie, neskôr Rádio Slobodná Európa. Vďaka tomu mal krátko po nastolení komunizmu v Rakúsku svoje zázemie slovenský a československý antikomunizmus. Potom sa stal Devín a sútok Moravy a Dunaja smutným svedkom nielen túžby po slobode, ale aj vraždenia na hranici. Rakúsko zostávalo vzorom a prvým medzinárodným advokátom. Boli to Rakušania, kto informoval svet o Sviečkovej demonštrácii, rakúska televízia priniesla nielen obrázky, ale aj hlas Jána Čarnogurského. Bol to viedenský arcibiskup kardinál König, kto sa stal dôležitou oporou pre našu cirkev. Ak to zhrnieme, televízia ORF bola pre Slovákov vzorom slobodnej televízie, rakúsky kancelár (ale aj minister zahraničných vecí) bol príkladom európskeho štátnika, rakúska ekonomika a výmenný kurz šilingu zase príkladom toho, „kde sme mohli byť, nebyť komunizmu“.
November 1989 to len zvýraznil. Jednou z prvých medzinárodných aktivít bol demonštratívny pochod na rakúsku hranicu s názvom Ahoj Európa, organizovaný hnutím Verejnosť proti násiliu, či strihanie ostnatých drátov.
Rakúsky príklad žil ďalej. Hneď na začiatku v 90. rokoch sa stala Viedeň magnetom pre turistov a pohraničné mestečko Hainburg skromným, ale výstižným vzorom čistého západného mesta. Rakúsko otváralo témy, ktoré boli dôležité pre našu krajinu v čase transformácie a rakúski politici sa naučili chodiť do Bratislavy a najmä po vstupe do EÚ v roku 1995 organizovať rôzne stredoeurópske fóra. Už vtedy sa však pomaly začalo ukazovať aj niečo iné: Rakúsko nebolo schopné hovoriť „v mene“ strednej Európy, otváralo zbytočné konflikty (jadrové elektrárne) a skúsenosť slovenských ošetrovateliek a au-pairiek pripomínala tradičnú rakúsku nadradenosť nad Slovákmi. .zmena
Ťažko určiť presný rok alebo udalosť, ale zmenu nemožno poprieť. Veď, kto dnes pozerá ORF? Alebo ešte príznačnejšie: kto dnes na Slovensku tuší, kto je rakúsky kancelár? Kto vie o ňom viac než jeho meno? O ministrovi zahraničných vecí ani nehovoriac. Čím je pre nás Rakúsko v roku 2011?
Slovenská umelecká elita sa síce uplynulé desaťročie zamilovala do rakúskeho spisovateľa a dramatika Thomasa Bernharda, ten však symbolizuje predovšetkým anti-Rakúsko a svoju vlasť neskrývane nenávidel.
Je to ešte horšie. Vnímanie Rakúska je dnes poznačené nielen vyvážaním ekologického odpadu na naše územie či podivným vyšetrovaním záhadnej smrti Denisy Šoltísovej. Jeden bratislavský politik mi hovoril, aký bol prekvapený, keď niekedy v roku 2000 dostal bratislavský Magistrát lobistický list od rakúskeho prezidenta, ktorý sa prihováral za výhody pre malý obchodný dom Soravia. Kardinála Königa síce nahradil iný vo svete vplyvný kardinál Christoph Schönborn, ktorý si nájde čas aj na návštevu Slovenska, o jeho vplyve však ťažko hovoriť. A to viedenskému kardinálovi u nás vychádzajú preklady kníh či článkov.
Čo sa to s Rakúskom stalo? Prečo už pre nás nie je tým, čo v minulosti?
Sčasti preto, že Rakúsko dnes nie je pre okolitý svet duchovne ani politicky inšpiratívne. Nezaujíma nás, pretože nemá veľmi čím. Niečo to hovorí o Rakúšanoch, ale veľa aj o tom, ako dramaticky sme sa zmenili my. Cisár v roku 1911 ani kancelári v rokoch 1951 alebo 1991 by neverili vlastným očiam.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.