Aj naše dve deti sú tým pádom svetové. Len občas zneistia pokojnú hladinu môjho stabilného, rozvážneho a rokmi ošľahaného hormónu šťastia. Len s deťmi, zdá sa, zažije človek vlastné znovuzrodenie pokojne aj viackrát za sebou a môže mať aj vyše povestných Kristových 33. „Mám pre teba prekvapenie!“ Žmurkla na mňa manželka hneď vo dverách a keďže deti ešte neboli doma, začal som sa predčasne tešiť na jej vôňu po vzájomnej rýchlej sprche. Na tú vzácnu chvíľu nášho intímneho súkromia. Lenže ona z ničoho nič vytiahla spoza chrbta dve igelitky a podala mi ich. Okej, povedal som si, ešte stále stíhame a vytiahol som z prvej prechodnú bundu do pása. Bola z niečoho umelého, mierne lesklého s kapucňou. Niečo podobné mal na sebe naposledy Akoš, synov kamarát. „Tak už skúšaj! Mali posledné L-ko! Vybrali sme ti ho s Jurajom. Absolútne tvoja farba, čo povieš? Konečne! Konečne máš aj niečo iné ako rozopnutú košeľu, keď sa v lete ochladí!“ Obliekol som si teda bundu a šiel sa na seba pozrieť do zrkadla. Moje obavy sa naplnili. Z bundy mi vytŕčalo brucho a po zazipsovaní som vyzeral ako starnúci homosexuál bez sebareflexie. Cítil som na sebe horúci pohľad mojej nedočkavej ženy. Perspektíva našej intímnej chvíľky sa neúprosne vzďaľovala. „Prepáč, ale toto nemôžem nosiť. Nemám na to postavu, vek a pravdupovediac ani odvahu.“
„Ale veď to brucho nebudeš mať navždy! Tebe sa to nepáči?“
„Páči, ale...“
„Strč si to svoje ALE do riti!“ Povedala moja urazená manželka a ako to len ona vie, tresla dvermi. V druhej igelitke som našiel novú košeľu. Milujem košele a nosím ich namiesto bundy celý život. Vedela to. Aj tak ma v tom nechala samého. Našťastie prišli naše deti. Jurajovu znechutenú náladu zo svojej mladšej sestry vystriedalo úprimné nadšenie: „Tak už si ju dostal? Vybral som ju s mamou. Dobrá, že? Požičiaš?“ Skôr ako som stihol odpovedať, vysypala zo seba Hanka dnešné zážitky. Bola s bratom u jeho bývalej triednej, ktorá pozvala svojich maturantov k sebe domov. „Tak tati, predstav si, že Jurova triedna má doma svoju mamu a tá nemala zuby. A Jurova triedna jej hovorila, že mami, sľúbila si mi, že si dáš zuby a tá babka teda odišla a keď sa vrátila, mala v ruke priesvitné vrecko a v ňom všetky možné zuby!“
„No fakt. Povedala nám, že má šesť rôznych protéz, ale zo všetkých jej je na grcanie.“
Smial sa Juraj a skúšal si bundu, vďaka ktorej som zistil, že som už starý, nepoužiteľný a konzervatívny. Aspoň, že ma v takýchto chvíľach má kto úprimne objať. Hanine rúčky sa snažili obsiahnuť celý môj pivný pás. „Že ty nikdy nebudeš mať zuby vo vrecku, tati?“
„Nuž, človek nikdy nevie, aké prekvapenie mu staroba postaví do cesty,“ povedal som skepticky, dorazený čerstvou depresiou.
„Lenže ty nebudeš nikdy starý, lebo ja už viem, čo pomáha.“
„Čo pomáha?“
„Svetové jazyky. Kto hovorí viacerými jazykmi, udržuje sa mladý. Čítala som to. Vytváraš si nové mozgové spojenia. Trénuješ si mozog.“ Ubezpečil som dcéru, že moja schopnosť učiť sa cudzie jazyky je od detstva limitovaná. Niekto na to bunky má a niekto nemá. Po tomto zničujúcom priznaní sadla moja pochmúrna nálada aj na malú Hanu. Zhlboka si vzdychla a zavládlo ticho. Nechcem vedieť, čo sa jej v tom čase odohrávalo v hlave. Najskôr si predstavovala, čo urobí s mojimi zubnými protézami, keď na ne narazí v kúpeľni. „A čo takto potrénovať iné partie? Bez námahy a na čerstvom vzduchu?“ Navrhol môj dospelý syn a vytiahol kolieskové korčule. Na druhý deň som teda nespútane vyrazil s deťmi na hrádzu. Prvých pár minút som si pripadal slobodný, mladý a hrozne ale hrozne použiteľný. Nebolo to zlé. Kyslík v pľúcach mi kompletne prečistil mozog. Až tak, že som počas jazdy zavolal mojej žene, aby som jej oznámil, že tú bundu si budeme s Jurajom striedať. Osudová chyba. Chvíľa nepozornosti a kolieska v mojich korčuliach sa zasekli o čosi, čo som si ani nestihol všimnúť. Môj pád si neodniesla ani hlava a našťastie ani ruky a nohy. Všetko bolo na svojom mieste. Len zadok mi zodral horúci asfalt tak, že teraz píšem ležiac na bruchu. „Na zadok je najlepšia čistá voda!“ Povedala moja deväťročná Hana skúsene, keď som sa z posledných síl dostal domov. Nikto sme nevedeli, čo tým mala na mysli. Bez vysvetlenia si išla čítať. Pointou a výstrahou nech sú vám všetci kamaráti vašich dospievajúcich detí. V mojom prípade za všetko môže Akoš a jeho ultramoderná bundička. Nechcem ju už v živote vidieť a korčule tiež. Zato so ženou máme čoraz svetovejší vzťah. Neovládam ju, ale nesmierne rád a s chuťou sa nechávam ovládať ňou. Priniesla si na mňa z nemocnice rôzne medikamenty a stará sa o môj zadok s dôslednosťou alergiologičky. A to som jediný v rodine, čo nemám žiadne alergie. Tomu hovorím moje ďalšie nečakané znovuzrodenie.
„Ale veď to brucho nebudeš mať navždy! Tebe sa to nepáči?“
„Páči, ale...“
„Strč si to svoje ALE do riti!“ Povedala moja urazená manželka a ako to len ona vie, tresla dvermi. V druhej igelitke som našiel novú košeľu. Milujem košele a nosím ich namiesto bundy celý život. Vedela to. Aj tak ma v tom nechala samého. Našťastie prišli naše deti. Jurajovu znechutenú náladu zo svojej mladšej sestry vystriedalo úprimné nadšenie: „Tak už si ju dostal? Vybral som ju s mamou. Dobrá, že? Požičiaš?“ Skôr ako som stihol odpovedať, vysypala zo seba Hanka dnešné zážitky. Bola s bratom u jeho bývalej triednej, ktorá pozvala svojich maturantov k sebe domov. „Tak tati, predstav si, že Jurova triedna má doma svoju mamu a tá nemala zuby. A Jurova triedna jej hovorila, že mami, sľúbila si mi, že si dáš zuby a tá babka teda odišla a keď sa vrátila, mala v ruke priesvitné vrecko a v ňom všetky možné zuby!“
„No fakt. Povedala nám, že má šesť rôznych protéz, ale zo všetkých jej je na grcanie.“
Smial sa Juraj a skúšal si bundu, vďaka ktorej som zistil, že som už starý, nepoužiteľný a konzervatívny. Aspoň, že ma v takýchto chvíľach má kto úprimne objať. Hanine rúčky sa snažili obsiahnuť celý môj pivný pás. „Že ty nikdy nebudeš mať zuby vo vrecku, tati?“
„Nuž, človek nikdy nevie, aké prekvapenie mu staroba postaví do cesty,“ povedal som skepticky, dorazený čerstvou depresiou.
„Lenže ty nebudeš nikdy starý, lebo ja už viem, čo pomáha.“
„Čo pomáha?“
„Svetové jazyky. Kto hovorí viacerými jazykmi, udržuje sa mladý. Čítala som to. Vytváraš si nové mozgové spojenia. Trénuješ si mozog.“ Ubezpečil som dcéru, že moja schopnosť učiť sa cudzie jazyky je od detstva limitovaná. Niekto na to bunky má a niekto nemá. Po tomto zničujúcom priznaní sadla moja pochmúrna nálada aj na malú Hanu. Zhlboka si vzdychla a zavládlo ticho. Nechcem vedieť, čo sa jej v tom čase odohrávalo v hlave. Najskôr si predstavovala, čo urobí s mojimi zubnými protézami, keď na ne narazí v kúpeľni. „A čo takto potrénovať iné partie? Bez námahy a na čerstvom vzduchu?“ Navrhol môj dospelý syn a vytiahol kolieskové korčule. Na druhý deň som teda nespútane vyrazil s deťmi na hrádzu. Prvých pár minút som si pripadal slobodný, mladý a hrozne ale hrozne použiteľný. Nebolo to zlé. Kyslík v pľúcach mi kompletne prečistil mozog. Až tak, že som počas jazdy zavolal mojej žene, aby som jej oznámil, že tú bundu si budeme s Jurajom striedať. Osudová chyba. Chvíľa nepozornosti a kolieska v mojich korčuliach sa zasekli o čosi, čo som si ani nestihol všimnúť. Môj pád si neodniesla ani hlava a našťastie ani ruky a nohy. Všetko bolo na svojom mieste. Len zadok mi zodral horúci asfalt tak, že teraz píšem ležiac na bruchu. „Na zadok je najlepšia čistá voda!“ Povedala moja deväťročná Hana skúsene, keď som sa z posledných síl dostal domov. Nikto sme nevedeli, čo tým mala na mysli. Bez vysvetlenia si išla čítať. Pointou a výstrahou nech sú vám všetci kamaráti vašich dospievajúcich detí. V mojom prípade za všetko môže Akoš a jeho ultramoderná bundička. Nechcem ju už v živote vidieť a korčule tiež. Zato so ženou máme čoraz svetovejší vzťah. Neovládam ju, ale nesmierne rád a s chuťou sa nechávam ovládať ňou. Priniesla si na mňa z nemocnice rôzne medikamenty a stará sa o môj zadok s dôslednosťou alergiologičky. A to som jediný v rodine, čo nemám žiadne alergie. Tomu hovorím moje ďalšie nečakané znovuzrodenie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.