Inteligenciu a schopnosti na to František Jehlička rozhodne mal. Teológiu vo Viedni študoval s takými výbornými výsledkami, že si za to vyslúžil od cisára Františka Jozefa I. diamantový prsteň. Na ocenenie tohto typu mali nárok len mimoriadne talentovaní študenti. Po štúdiách mladý Jehlička začal pôsobiť ako kaplán v Modre, neskôr ho preložili do Bratislavy. Tu sa aj zoznámil s Ferdišom Jurigom. Juriga mal o Jehličkovi vysokú mienku a nabádal ho na verejné angažovanie sa vo farbách Slovenskej ľudovej strany.
Jehlička tú výzvu prijal. V roku 1906 ho za pezinský volebný obvod zvolili do Uhorského snemu. Už v prvej skúške však neobstál. Vtedajšia cirkevná vrchnosť nesledovala jeho zanietenie pre slovenskú vec s prílišným pochopením. Preložili ho na perifériu a neskôr mu dali na výber. Buď sa vzdá poslaneckého mandátu a prijme miesto profesora na teologickej fakulte v Budapešti, alebo ho čaká osud jeho spolubojovníkov – šikanovanie a možno dokonca väzenie. Jehlička si vybral profesorské miesto.
.s Hlinkom do Paríža
Keby bol rezignoval na politiku a ostal za katedrou, nikto by si už o pár rokov na tú epizódu nespomenul. Na to bol však Jehlička príliš ambiciózny. Po vzniku prvej Československej republiky sa opäť začal angažovať v ľudovej strane a stal sa poslancom pražského Národného zhromaždenia. Získal si Hlinkovu dôveru a dokonca ho presvedčil na veľké dobrodružstvo.
V septembri 1919, keď sa v Paríži ešte intenzívne rokovalo o usporiadaní povojnovej Európy, nahovoril Hlinku, aby na falošné pasy odcestovali do Paríža a tam odovzdali delegátom mierovej konferencie memorandum. Požadovali v ňom autonómiu Slovenska v rámci Československa. V čase, keď nový československý štát nemal ešté definitívne dohodnuté hranice, to bol pomerne nezodpovedný krok, ktorý nahrával do kariet maďarskej diplomacii. Hlinka neskôr tvrdil, že text memoranda napísal Jehlička vo francúžštine, ktorú on neovládal a na schválenie mu predložil len „stručný nástin slovenský“.
V každom prípade, československé úrady označili Hlinkovu delegáciu za nelegitímnu a francúzske úrady ju vypovedali. Jehlička sa už do republiky nevrátil, ale namieril si to rovno do Budapešti. Vavro Šrobár ho v novembri 1919 počastoval aj týmito slovami. „Tento človek stratil svedomie, česť i hanbu...“
.rozbijem vám nos
V Budapešti začal Jehlička už otvorene pracovať pre maďarskú vládu. Založil Ľudovú stranu maďarsko-slovenského priateľstva, ktorej hlavnou ideou bolo pričlenenie Slovenska k Maďarsku. Jehlička tvrdil, že len takýmto spôsobom je možné pre Slovákov zabezpečiť autonómiu, ktorú im Česi upierajú. Tento svoj konštrukt opieral aj o údajný súhlas maďarskej vlády s týmto plánom. Tá však aktivitu Jehličku a jeho druhov považovala len za dobrú propagandistickú akciu a vo svojich plánoch stavila skôr na Vojtecha Tuku. Aj preto Jehlička presídlil do Varšavy a začal sa angažovať v prospech nového plánu: vytvorenia poľsko- slovenskej federácie.
Pre svoje zámery sa pokúšal neúspešne získať aj amerických Slovákov. Jeden z nich, vynálezca a katolícky kňaz Jozef Murgaš, mu na jeho list odpovedal takto: „Velebný pane! Vy ste zrádzali slovenský národ. Ste hanbou katolíckeho kléru a cirkvi. A preto jestli sa opovážite vkročiť do mojho domu, v mene ľudskosti a v záujme slovenského národa, vyslúžim Vám spravodlivosť, ktorú žiadate: rozbijem Vám nos“.
Neskôr, v roku 1933, ešte Jehlička v Ženeve založil Slovenskú radu, ktorá žiadala revíziu mierových zmlúv. Cestoval do Berlína, do Ríma a klopal na mnohé dvere. Tam však už mali s Európou svoje plány, v ktorých s Jehličkom určite nerátali.
Možno to pochopil aj on sám, keďže sa utiahol do kapucínskeho kláštora vo Viedni, kde v roku 1939 aj zomrel.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.