Skauting nie sú opekačky

O skautingu som prvýkrát počul v roku 1990, mal som vtedy pätnásť. Do skautského oddielu v Trenčíne ma prihlásil môj ujo. 

Áno, predvojnový skaut a v roku 1947 bol na svetovom jamboree. Aj počas socializmu si dopisoval so skautmi, s ktorými sa vtedy zoznámil.

Skauting začali hneď po Novembri obnovovať s veľkým nadšením ľudia, ktorí ho spoznali pred rokom 1948 alebo zažili jeho rozmach v rokoch 1968 – 1970. Bolo to prirodzené, pretože oni s ním mali osobnú skúsenosť. Skautský oddiel sa nedá postaviť na zelenej lúke, hoci občas sa stane, že sa do toho pustia aj ľudia, ktorí predtým skauting nepoznali, ale nedeje sa to často. 

Formálne sa to obnovilo veľmi rýchlo a spontánne. Najprv prišli deti, čo mali v rodine skautov, ale potom si priniesli aj kamarátov, ktorým sa pochválili, že v skautskom oddiele je fajn. Skauting tak rýchlo nabral veľké počty ľudí, dokonca aj dospelých, ale skauting nechytí každého, človek na to musí mať aj istú predispozíciu a musí sa na to  trochu naladiť. 

Nie, po troch mesiacoch ma to prestalo baviť. 

Mal som v tom čase už pätnásť rokov a na ten najzaužívanejší skautský program som už bol starý. V tom čase ešte náš oddiel nerobil program pre starších skautov. Takže išlo najmä o výlety do prírody. To ma bavilo menej.

Pamätám si, ako sme sa v zime chystali na zimnú výpravu. Úplne seriózne sme sa chystali postaviť iglu, ale to bola práve taká zima, že najviac napadlo hádam 5 centimetrov snehu. Na tú výpravu som ani nešiel. Prišlo mi to uletené od reality. Potom som do oddielu prestal chodiť. 

Až ďalšie leto, keď k nám prišli na návštevu francúzski skauti v mojom veku. Prekvapilo ma, že hoci sú skautmi aj desať rokov, stále ich to baví a skauting má program aj pre nich, už sa nehrajú detské hry. Naši vedúci s nami robili len to, čo si pamätali spred dvadsiatich či štyridsiatich rokov, ale vývoj v skautingu poskočil o generáciu ďalej. Je to asi tak, ako keby ste dnešné deti chceli zaujať aktivitami, ktoré sa robili v roku 1992, keď ešte trebárs nebol internet. 

To je pravda, ale skauting nie je založený len na pobyte v prírode, stojí skôr na duchovných princípoch. Skautské oddiely sú – s výnimkou šiestich krajín – na celom svete a skautské oddiely fungujú aj na púšti, aj v New Yorku či v Mexico City. Nie je to teda tak, že skauti rovná sa bobríci, opekačka a stanovanie. Tie aktivity sú veľmi rôznorodé a sledujú skôr napredovanie, rozvoj človeka.

Skauting je založený na pravidelnej činnosti s deťmi, nefunguje teda tak, že sa stretneme raz za mesiac na nejakej výprave. Podstatné je, aby sa skauti aspoň raz do týždňa stretli vo svojej klubovni a išli aspoň raz do mesiaca do prírody. Skúsenosť je taká, že pokiaľ oddiel nemá svoju klubovňu, tak dlho nevydrží. To už kedysi dávno písal Foglar vo svojich knižkách, že klubovňa je poklad. 

Vôbec nie. Ale mňa v skautingu trochu nudilo, keď sme začali riešiť outdoorové aktivity, ako to stavanie iglu. Vtedy som nevnímal, že sa pri tom tvorí súhra ľudí, že sa buduje tím. V skautingu ide vždy o rozvoj osobnosti, ale v rámci aktivít, ktoré u detí rozvíjajú ich prirodzený talent a rôzne vlastnosti. Keď sa oddiel stretáva dlhodobo, tak deti spolu musia držať, aby ich tím nezlyhal, buduje sa v nich pocit zodpovednosti. A vznikajú pri tom priateľstvá na celý život. To je podstatný rozdiel medzi odbornými krúžkami, ako sú napríklad modelári, šachisti či výtvarníci, a skautingom. Keď dieťa zaujme skauting, tak je pravdepodobné, že s ostatnými deťmi vytvorí tím, ktorý spolu vydrží niekoľko rokov a rodičia nemusia pre deti každý rok riešiť nové krúžky.

Výpravy do prírody a stanovačky sú atraktívne najmä pre deti z mesta. Pre dieťa, ktoré je v skautingu v menšej obci, a každý deň je v lese či na lúke, je zaujímavé ísť cez víkend do mesta na plaváreň. Tie aktivity sú sofistikovanejšie ako kedysi. Sprostredkúvame deťom silné zážitky a priateľstvá, ktoré popri tom vznikajú. Neexistuje však niečo univerzálne, čím deti zaujať.

Každý skaut dokáže založiť oheň. Traduje sa, že by to mal dokázať jednou zápalkou. Ja by som to poopravil, že jedna zápalka je to vždy. Otázka je, či je aj prvá. (Úsmev.)

Samozrejme. Ale to je už klišé z čias Foglara. (Úsmev.) Oddiely používajú najmä odborky, čo je modernejší a pestrejší systém skúšok.

My sme zaznamenali raketový nástup v deväťdesiatych rokov a počet členov stúpal až do roku 2004. Vtedy nás dávali za príklad v rámci európskych krajín, kde počty skautov klesali. Ale tá demografická krivka dobehla aj nás, takže čísla aj nám padajú. Hoci, tento rok máme opäť nárast členov.

Je to aj v štýle života. Dieťa si vie nájsť iné zaujímavé spôsoby trávenia voľného času, dokáže ho tráviť doma pri televízii a pri internete. Základ je, aby to dieťa vytiahlo päty z domu a vtedy sa rozhodne, či má záujem aj o „nevirtuálnu“ realitu.

Je tam aj iný faktor: keď ja ako otec mám náročnú prácu a cez týždeň mám na deti málo času, nie som nadšený, keď mi dieťa oznámi, že bude od piatka večera do nedele obeda na víkendovke. Ja na ňu svoje dieťa pustím, lebo som skaut, ale iní rodičia – najmä tí mestskí – obmedzujú aktivity svojich detí na krúžky počas pracovného týždňa.

Chýbajú a problém je, keď sa utvorí skupinka a ich vodca odíde študovať do Bratislavy alebo do Prahy. Často záujem detí prevyšuje naše kapacity v oblasti dobrovoľníkov. 

Je také pravidlo, že práca sa vám rozpína do tej miery, do akej miery to pripustíte. Keď si poviem, že chcem viesť nejaký oddiel, tak si na to čas vyhradím. Tí, čo v tom vidia zmysel, tak do toho idú. A potom nejdú s priateľmi na pivo, ale na plánovačku ďalšej výpravy. 

Asi v Bratislave, Žiline a v podtatranskej oblasti. Minimum oddielov máme na juhu stredného Slovenska. 

Áno. (Úsmev.) 

Ja to tak vnútorne cítim. Keby sme tomu neverili, nerobíme to. Aj z môjho oddielu poznám deti, ktoré si vďaka skautingu začali viac veriť alebo zistili, že sa im oplatí lepšie študovať, lebo sa im otvorí viac horizontov a vedeli sa navzájom aj potiahnuť. 

Nemám ilúzie o tom, že človek, ktorý bol v skautingu dva, tri či päť rokov, by úplatok nezobral. Nefunguje to tak, že všetkým skautom implantujete do mozgu nejakú stopercentnú morálnu bariéru. Snažíme sa deti priviesť k hodnotám. To, ako konkrétne ich budú vo svojom živote presadzovať, však záleží na ďalších faktoroch.

Keď dieťa zažije časť svojho detstva v skautingu, zistí, že sú situácie, keď treba ťahať za jeden povraz a pre lajdáckosť či ľahostajnosť jedného môže zlyhať celý tím. Alebo že keď raz niečo oklame, tak sa na to príde alebo na to doplatí. Skauting zanechá v dieťaťu hlbokú brázdu a v zlomovej situácii sa nebude rozhodovať ľahkovážne, lebo ľudia v skautingu – najmä starší skauti – sú nútení o sebe uvažovať a aj si v sebe upratať. 

Vtedy bolo skautov veľa, čiže bolo možné vytvoriť takéto homogénne skupiny, dnes je skautov podstatne menej a už sa to tak nerozdeľuje. Vrámci Slovenského skautingu máme aj konfesijne jednotné skupiny, ale to sú skôr výnimky. Ani nepreferujeme nejaké vyčleňovanie sa. Skauting je otvorený pre všetky deti. V roku 1996 vznikol Slovenský katolícky skauting, ale dnes o nich nič nevieme. Svetová skautská organizácia má zásadu, že v jednom štáte by mala fungovať jedna skautská organizácia, ktorá môže byť zložená z viacerých národných skautských organizácií, ale voči svetovej organizácii by mali vystupovať jednotne. 

Áno, je to tak. Niekedy je to v obci jediný priestor, ktorý je skautom k dispozícii. Je pravda, že keď je klubovňa na fare, väčšina detí je v oddiele z katolíckych rodín a chodievajú spolu aj na omšu. 

Nemusia, ale vidia, ako to funguje. Aj na táboroch alebo počas víkendov sa chodí na omšu, ale každé dieťa si môže vybrať – buď má program v tábore, alebo ide na omšu. Ale niekedy sa deti dohodnú s farárom, že im príde urobiť omšu priamo do tábora. Dieťa sa však môže rozhodnúť, či sa na tom zúčastní. 

Áno. Tam môže byť potom väčší dôraz na duchovné aktivity, ale je to rôzne. Máme skauta, ktorý je kňazom, ale je to vášnivý paraglajdista a pre decká má na fare horolezeckú stenu. Viem si predstaviť, že s niektorí rodičia s tým môžu mať problém, ak je kňaz vodcom, ale ja v tom problém nevidím. Nemali sme doteraz žiadny takýto problém.

V hodnotách.

Nerád by som vynášal súdy typu, že deti, ktoré prešli cez skauting, sú čestnejšie, pracovitejšie, motivovanejšie, že sa vedia viac ovládať alebo sú viac pripravené na život, prípadne sú teamlídrami, lebo si to už preskákali v rámci skautského oddielu. Hoci robíme všetko pre to, aby to tak bolo. Nechcem takéto súdy vynášať, lebo niekto môže byť v skautingu od siedmich rokov, ale v sedemnástich odrazu zistí, že je to o ničom a odíde znechutený. Mám však osobnú skúsenosť, že po určitom čase, možno po desiatich rokoch, keď sa dostane k inej životnej méte, si povie, že ten skauting niečo do seba má.

Iste. To na tých deťoch vidíte. 

Funguje. Nechcem byť falošne skromný, ale nechcem ani naivne vyhlasovať, že skauting spasí svet. Určite ho však robí lepším.

Keď vám dieťa po piatich rokoch v oddiele povie: ďakujem ti, skauting je to najlepšie, čo som zažil, tak vám behá mráz po chrbte a takýchto situácií zažije každý skautský vodca veľa. 

Áno. Aj jedna superstar je skautka. Hlási sa k tomu aj po Superstar.

Áno. Mám pocit, že skautov nezmení ani veľký biznis, ani šoubiznis, že ostanú normálni. 

Dnes máme 400 registrovaných Rómov na východe Slovenska. Je to len kvapka v mori, ale je to úspešný projekt. Dospeli sme k tomu, že s rómskymi deťmi by mali pracovať rómski vedúci. Oni ich vedia akceptovať, a my musíme týmto vedúcim poskytovať totálnu podporu. Stojí nás to veľa síl aj energie, lebo rómsky skauting má veľa odlišností. Ale má to význam, možno ešte väčší ako práca s nerómskymi skautmi. Vidíte, ako to tie deti mení. Vďaka skautingu zisťujú, že život poskytuje aj iné možnosti ako to, čo zažívajú doma. A chcú meniť veci k lepšiemu. 

Ono to išlo tak postupne. Najprv som bol skautom, potom som dostal na starosť menšiu družinu detí, a keďže som súťaživý typ, chcel som, aby sme mali čo najviac bodov. Potom náš vodca odišiel z Trenčína do Bratislavy, tak som to po ňom prebral ja. Potom som začal študovať v Bratislave, a ponúkol som svoje skúsenosti a vedomosti, aby som pomáhal skautingu na národnej úrovni. Myslím si, že mi skauting dal veľa a chcem niečo vrátiť späť. Chcem sprostredkovávať tie zážitky aj ďalším deťom.

To, že som ulovil najväčšieho bizóna. (Úsmev.) Náčelník je historické pomenovanie. Sme demokratická organizácia a ja som štatutár alebo čosi ako predseda správnej rady. 

Áno, mám na rukáve skautskej košele štyri tzv. véčka. Viac ich už byť nemôže.

Na svojho vodcu si už skauti občas aj niečo dovolia, ale náčelníka rešpektujú. (Úsmev.)

Je pravda, že veci, ktoré som sa v skautingu naučil, mi pomohli aj v práci. Keby som dnes prijímal do mojej kancelárie nového zamestnanca a v životopise vidím, že bol skautom a mal ako dospelý v skautingu niečo na starosti, tak je to pre mňa už vysoká garancia toho, že to bude zodpovedný človek.