Očami Doroty Nvotovej

Ideálne. Rómska superstár sa začína o 3 dni a mne sa začínajú poriadne fofry. Niekedy mám pocit že sa mi dymí z hlavy, že sa mi prehrieva mozog, a že za sebou začínam zanechávať šmykové stopy, ako pretekárske auto. Telo už začína štrajkovať, kolabovať a chorieť – som auto s motorom Formuly a telom trabanta. Popri detskej ružovej gitare Gipsy Rose kupujem aj jednu serióznu, dva synťáky, mikrofón, kombo...všetko ceny do Rómskej superstár. Máme jedenásť úžasných finalistov (že by bolo finálovou pesničkou „Bolo nás jedenásť”...?) všetkých vekových katgórií – od 11-ročného dievčatka až po 60-očného vajdu. Máme spevákov clivých aj temperamentných, zo stredného aj z východného Slovenska. Mám veľa pomocníkov, ale aj tak mám pocit, že by som sa mala rozdvojiť, aby som stihla všetko nachystať. Minulý víkend som si preto odbehla víkendovať do Srbska...hej, ja viem. Oddych by mal vyzerať asi tak, že si ľahnem a ležím a nechám sa masírovať, ale toto bol oddych po mojom. Mestečko Guča v horách vo vnútrozemí a neprestajné trúbenie srbských trubačov. Najväčší dychovkársky festival na svete. Srbské rýchle trúbenie, najrýchlejšie, aké si možno predstaviť, všade naokolo, nielen na pódiu, ale aj v krčmách, reštauráciach, pri stanoch, všade sa povaľujú malé orchestre a napití trubači, bárskde zakopnete o zablúdeného tubistu či trombonistu. Stačí im nalepiť bankovku na čelo a zahrajú – a zahrajú tak, že vás to nadhodí zo stoličky. A čím viac dáte, tým hrajú hlasnejšie a rýchlejšie. Tlačím do seba polkilovú pleskavicu a do jedného ucha mi hrá dychovka od vedľajšieho stola a do druhého iná od iného vedľajšieho stola. Čo na tom, že sa bijú? Srbky besne tancujú a trasú šunkami. Všetci sa okrem vlastnej tvorby a ľudových piesní snažia čo najlepšie zahrať Markovičovho Kalašnikova a Bregovičove soundtracky, a to už sa fakt nedá sedieť, to sa dá len tancovať. Kapela hrá v hocijakom inom, len nie v štvorštvrťovom takte a často badať na hudbe arabské vplyvy – ale čo je hlavné, hrá sa rýchlo. Aj na hlavnom pódiu počas vystúpenia Markoviča a Bregoviča. Rýchlo. Na kúpalisku tancuje odpálený reprák. Radostne si nadskakuje a hrá v ňom dychovka. Rýchlo. Ležím na deke pri bazéne a zrazu mám pomalý a pokojný pocit. Celá tá rýchlosť akoby nebola určená na nič iné, iba na pomalý a pokojný život. Akoby kompenzovala ten stres – a potom ho už človek neberie reálne. Snažím sa na to myslieť teraz, keď mám v hlave zase ten formulácky motor. Pustím si v aute srbské dychovky a hneď sa spomalím. V hlave sa mi vyjaví obraz štyroch dedkov v krojoch, ako stoja pri pivnom stánku a spievajú si srbské štvorhlasy. Pomaly a potichu.