V Splite a okolí ma udivila posadnutosť Hajdukom Split, sprejeri majú pekné veľké šablóny a rozhodne nie sú leniví. Pátral som, čo to slovo znamená, a ak som to dobre pochopil, je to zbojník, samozrejme, pekne zromantizovaný, ako je vo svete po uplynutí istého času od zbojstiev zvykom. Tu majú hajdukov, my máme Jánošíka, obdiv je v oboch krajinách zjavný. Tu sa tak volá futbalový klub, u nás bol náš najznámejší hajduk dokonca vzorom vlády. Páči sa mi tu aj predstieranie slovanskej vzájomnosti, bratia sem, bratia tam, všetci Slovania sú bratia, my nie sme ako Nemci, čo? Ach, nedávno sa tu bratsky navštevovali tí „nenemci“ tankami, lásku si však vieme vyznávať pekne (my sa tiež radi bratáme, ale našich najbližších susedov „hele todle foť“ častujeme zlomyseľnými vtipmi, kade chodíme a Ukrajincov si radšej ani nevšímame... ). Aj vrchný v jednej horskej krčme bol super, rozprávkový deduško v pásikavom tričku, aj sme si spolu vypili – s portrétom geroja Gotovinu v pozadí, niečo ako kedysi Mečiarova fotka v každom dobrom slovenskom lokále. Inak je to tu samý Slovák, chodíme teraz my sem, kedysi to bolo naopak – keď utekali Chorváti pred Turkami, dovialo ich to až k nám, preto máme Chorvátsky grob a iné chorvátske dediny na západnom Slovensku. Chorvátov dlhodobo podozrievam z tvorby trnavského dialektu... nič nie je náhoda, Bernolák sa narodil v Slanici, ktorá „bola v minulosti známa ako významné centrum výroby ľanového plátna a jej obyvatelia sa dlhé generácie živili predajom plátna až na Balkáne“, možno odtiaľ fascinácia Antona chorvátskou trnavskou slovenčinou. Vďaka Chorvátom sme takmer mali more, v roku 1918 sa uvažovalo o takom sosáku Československa až k Jadranu, presne po stopách Chorvátskych usadlíkov. Nebolo z toho napokon nič, ale aspoň sem môžeme chodiť na návštevy. Napríklad k Mladenovi a Lenke, skvelým ľuďom z Podstrane. Živili.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.