Ale venujme sa teraz len jednej časti toho, na čom sa Nicolas Sarkozy s Angelou Merkelovou dohodli. A to na prvej celoeurópskej dani v podobe dane z finančných transakcií, nazývanej aj Tobinova daň alebo „Robin Hood Tax“.
Myšlienka to nie je ani zďaleka nová. Prišiel s ňou už John Maynard Keynes v období veľkej hospodárskej krízy. Neskôr, v sedemdesiatych rokoch, ju rozpracoval americký ekonóm James Tobin – najmä ako nástroj na odstránenie špekulácií na menovom trhu. V osemdesiatych rokoch bola táto myšlienka propagovaná ako nástroj riešenia chudoby vo svete. Európska únia si ju veľmi rýchlo osvojila, hoci, ako to už býva, vo veľmi svojskej podobe.
V oficiálnych materiáloch EÚ z 90. rokov je Tobinova daň zvažovaná v súvislosti s napĺňaním rozpočtu Únie. V neskorších dokumentoch, súvisiacich s dočasným a trvalým eurovalom, sa zase často spomína ako potenciálny zdroj príjmov práve pre euroval. Od roku 2009 bol tento návrh v súvislosti s krízou znova vytiahnutý zo zásuvky a dokonca v marci 2011 prešiel ako mimoriadna banková daň cez Európsky parlament aj do európskej legislatívy. Teraz sa pripravuje fáza implementácie. Čo to však reálne znamená?
Hoci sa deklaruje cieľ postihnúť banky, a najmä ich špekulatívne transakcie, je to v skutočnosti útok na úspory klientov bánk, teda de facto na nás všetkých. Reálny dopad zavedenia takejto dane bude mať formu zdraženia bankových služieb naprieč Európou. Nie je ešte jasné, aké budú presné parametre, no podľa prepočtov zavedenie napríklad čo i len 0,05-percentnej dane celoeurópsky by znamenalo akumulovanie približne 200 miliárd eur ročne. Pravdepodobne by boli neskôr použité ako ďalšie zdroje na bailouty pre euroval, ktorý však chráni len členov eurozóny, a nie všetkých 27 krajín EÚ.
Ak sa nájde čo i len jedna krajina (napríklad Veľká Británia), ktorá takýto krok neurobí, bude z toho reálne profitovať. Kapitál sa totiž preleje práve tam, kde nebude daňou zaťažený a kde nebude nutné prenášať konečné daňové bremeno na klienta. Ak by sa však aj nakoniec podarilo zaviesť túto daň celoeurópsky, hrozí následný odliv kapitálu z Európy, čo by bol vskutku unikátny spôsob „riešenia“ krízy formou podrazenia si vlastných, a už teraz labilných nôh zo strany Únie.
Autor je analytik Centra pre ekonomické a sociálne analýzy MESA 10
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.